OUAT
Pešiaci medzi prstami
77. kapitola
Návštevné hodiny
Aby sa vyhol ďalším uši drásajúcim
výčitkám, vyliezol pisár z kade, chvíľu sa vystavoval slnku, aby obschol a potom
sa rozhodol priklopiť bránu. Celou svojou chabou silou sa do nej toľko
zapieral, až sa mu podarilo vycentrovať ju s druhým krídlom a takmer
i pribuchnúť. Už-už bolo krídlo brány nadoraz, keď sa zrazu zaseklo
a začalo čudne erdžať. A nie a nie s ním hnúť.
Keď už pisára od tlačenia pichalo
v boku a mal pocit, že oná činnosť je na niektorých miestach i úspešnejšia
ako s bránou, odlepil konečne gate od popukaného dreva a pozrel sa,
čo stojí v ceste jeho urputnému úsiliu.
Zo štrbiny medzi dvoma krídlami naňho
vyplašene civela hlava hnedého koňa. Krvou podliate oči úpenlivo prosili o vyslobodenie
z tesného zovretia a za bránou sa ozýval besný dupot nejedných kopýt
a vzrušené pokriky ľudí. Niektoré tesne za bránou iné ešte zďaleka.
V afektoch nebolo počuť, či ide o mužov,
či ženy, no jasné bolo to, v akej nálade
spoločnosť je. A akoby nebolo nešťastia dosť, blížil sa hradnej bráne zas
aj kastelán.
- Megera mizerná! – doznievala jeho správa
mníške, čo mu zatarasila vchod do sotva nanovo vysvätenej mučiarne, aby objekt
nepoškvrnila pohanská noha Rumpelstiltskinovská.
Jeho purpurová tvár razom zmenila
niekoľkokrát za sebou odtieň, uvidiac nezvyčajný výjav v bráne. Baranidlo v dizajne koňa?! To ešte jakteživ nevidel, o tom neslýchal. Aký to módny výstrelok! Najskôr kdesi zo západu. Neuveriteľné. Obzeral si z patričnej diaľky prepracované detaily, netušiac, že Pán ich už prepracoval k dokonalosti, keď tohoto momentálne trpiaceho živočícha tvoril.
Pisár už dávno vzal nohy na plecia a tak
mu hore-dolu a zo strany na stranu kibicoval len chudák kôň, čo sa svete
nevedel dostať z obkľúčenia zle ohobľovaných dosiek brány. Kastelán sa
poškrabal v uchu, či dobre počuje hluk pred bránou aj za ňou, ba ho i napadlo
pootvoriť jedno z krídel, ale nevedel si narýchlo vybrať ktoré. Navyše na
jednom z nich svietil veľavravný nápis o zákaze vstupu. To ho
presvedčilo. Ak ide o nepriateľa - nevpustí. Ak o priateľov, mali poslať pekne žiadosť, unúvať sa s prosíkaním, počkať na pozvánku, alebo aspoň slušne zaklopať, nie sa hneď dnu dobýjať baranidlom, čo akým načančaným!
S poľutovaním dvihol a zložil plecia smerom ku koňovi,
načiahol sa za najväčšou zo závor a preložil ju milému Pejkovi rovno
pomedzi uši. Bráne a nechceným hosťom viac nemienil venovať pozornosť.
Zdalo sa mu, že všetko razom stíchlo
a dokonca sa na jeho tvári objavilo čosi vzdialene pripomínajúce úsmev.
Ledva však zašiel do bočnej kuchyne, ktorú si
nateraz okupovali Rumpelstiltskinovci, sestrám musela stačiť hlavná, a nádvorie
osirelo, z okna na veži sa po plachte spustilo dievča. Ísť sem bol veľký omyl. To už vedela naisto. Nestarala sa, či ju
niekto uvidí, či za ňou pobeží, verila svojim ľahkým mladým nohám, že jej
pomôžu uniknúť pred kýmkoľvek a čímkoľvek.
Hlavne pred rozložitou
hranicou, ktorá sa ako memento týčila uprostred nádvoria a nikto nevedel
prečo. Pre koho. Iba Metodej, ten sa však v takýto čas zaoberal sestrou Kerverou
a vytĺkal jej z hlavy rozstrihávanie pátričiek, aby mala muníciu na
blížiaci sa boj.
Belle dobehla k bráne,
lomcovala jedinou zdravou rukou pred chvíľou práve zaklapnutou závorou, kým sa jej
podarilo ju prevaliť späť. Zaprela všetky prsty ruky do hnilého dreva a poodchýlila
krídlo, len natoľko, aby sa vedela pretiahnuť skulinou.
Tiaž padajúceho koňa pomohla
roztvoriť bránu dokorán, ale o to sa už nestarala. Prešmykla sa popri
obrovskom konskom tele a zmizla v kroví, neuvedomiac si, že jeho
korene siahajú hlboko do dna niekdajšej hradnej priekopy. Zmizla v poraste,
vhupla hlboko doň, preletela ním a tvrdo dopadla, stratiac na čas vedomie.
Suita ľudí, dosiaľ sa mordujúca s vyslobodzovaním
koňa, prekročila teraz jeho oťapené, ubolené telo a opatrne, s istou nechápavosťou,
bojazlivosťou i patričnou zvedavosťou otvorili i druhú polovicu brány,
čo opovážlivo prezradila ich čin nervóznym škrípaním a buchotom znovu
uvoľneného, na zem dopadajúceho krídla vyskočeného zas z pántu. Len to tak treslo ako hrom.
Nádvorie ešte chvíľu pusté a tajomné
vítalo ich svojou nepriateľskou ponurou atmosférou.
Nad vežou zakrákali vrany, zakrúžili
nad pevnosťou a zmizli smerom na juhojuhovýchod, zhruba päťdesiat stupňov
zemepisnej šírky a dvadsaťjeden stupňov zemepisnej dĺžky. V tom istom
momente vyletel z budovy húf mníšok, tak podobný tým vranám na nebi, že by
správcu každý iste pochválil za jeho predošlé asociácie.
Toho však nebolo. Veľmi dobre on
spoznal príchodzích. Trebalo podať správu urýchlene mladému pánovi... ten už
bude vedieť čo a ako.
Sestry medzitým s rukami nad
hlavou pohli sa smerom v zmätku spätkujúcej návšteve.
Pod mohutným, občasným trhnutím
ešte dávajúcim na známosť, že stále žije, telom koňa, ležala spola zavalená statná
postava, obutá v jednej purpurovej zamatovej čižme.
Skupina zbrojnošov ju obstúpila,
skúsila nadvihnúť úbohé zviera, ale spotené, znojené telisko šmýkalo sa späť, zakaždým
vtlačiac svojho pána hlbšie do padacieho mosta. Našťastie riadne práchnivého.
Rádové sestry, akoby to činili
denne, obratne vytiahli kráľa za nohy a vliekli šemotiac modlitby do útrob
hradu.
Za nimi sa doslova ako sople ťahala
zbedačená kráľova suita, ktorá stále dobre nechápala, čo sa to tu deje a čo
vlastne spôsobilo tú náhlu indispozíciu jeho veličenstva, ktoré doteraz tak
statočne bojovalo s chamtivou dedinskou svoločou.
Len kdesi zozadu ozvali
sa prorocké slová ako: sprisahanie, pasca, Rumpel, Il Pergo! To stačilo, aby každý bol
ostražitejší než chcel a vládal.
A pritom to mala byť len
vychádzka do okolia a zastaviť sa tu, v Il Pergo kráľ Gregor II. ani
nemal v programe, ba ani v úmysle, hoci od sestier dostal už dva
listy so žiadosťou, dokonca urgentnou.
Nuž kráľ mieni, Pán Boh mení. Božie
cesty sú nevyspytateľné, tie kráľovské v poslednom čase vedú akosi vždy do
rúk ctihodných sestier. Vždy lepšie ako baby...
Na dne hradnej priekopy ležal
pritajený Gaston. Trávil tu noc. Tak blízko a tak ďaleko od svojho cieľa.
Posledného. Boj možno prehral, ale vojny nie je koniec.
Pevnosť bola neznáma, nemohol sa
ukvapiť, to nikdy nerobieval. Čakal do svitania, prechádzajúc hore, dolu okolo
hradieb, načúval zvukom, hlasom, pátral po skulinách a priechodoch.
Vytipoval hlavnú bránu. Pod lampou býva tma. A tu ani lampy ani tmy.
Už zavčas rána spozoroval a spoznal
svoju ženu Tribertu, ako podľa nej, nenápadne, neohlásene a na prvý pohľad pritajene
vlieza do pevnosti. Koho to tu klame? Koho chce oklamať?
Jeho manželka a Rumpelstiltskinovci?!
Nešlo mu celkom do hlavy, ale nemal čas veľmi premýšľať. Potreboval skôr plán,
ako sa dnu dostane sám, ako nájde toho podliaka Rumpelstiltskina a zavŕši svoju
pomstu.
Tu však spozoroval celé
spoločenstvo, ako sa ledva sunie k bráne, znivočené, špinavé, došklbané,
akoby sa vracalo zo storočnej vojny za horami za dolami, kde už mnohí neveria,
že ešte je voľajaký svet.
A pred chvíľou mu takmer do náručia
padla ona. Ona! Víla... Zdalo sa mu, že mu odumierajú posledné bunky zdravého
rozumu pri pohľade na tú, ktorá mu v snoch trýznila srdce už pekne dlho...
Hlavne však...pekne. Kráska! Belle.
"Ale čo to?"
K pevnosti sa nenápadne od lesa šinuli ďalší krikľavooranžoví muži. Tu jeden, tam dvaja...ale ich je! Dávali si posunkami znamenia, našľapovali opatrne. Toto nebude len jedna z ohlásených návštev... ani návšteva zdvorilostná. Díval sa na lesklé vytasené meče.
Gaston prikryl krásku svojím telom a pritajil sa za kopou odpadkov.
"Ale čo to?"
K pevnosti sa nenápadne od lesa šinuli ďalší krikľavooranžoví muži. Tu jeden, tam dvaja...ale ich je! Dávali si posunkami znamenia, našľapovali opatrne. Toto nebude len jedna z ohlásených návštev... ani návšteva zdvorilostná. Díval sa na lesklé vytasené meče.
Gaston prikryl krásku svojím telom a pritajil sa za kopou odpadkov.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára