OUAT
Pešiaci medzi prstami
104. kapitola
Krátka noc
- Dlho si nešla! – rozhorúčený
pohľad bleskurýchle oblizol plesnivejúce brvná a vpil sa do prichádzajúcej
postavy. Zmizol vo vlhkých záhyboch jej plášťa ešte skôr, ako špica topánky
majiteľa dopadla na dlážku pri jeho prudkom obrate.
Žena spravila ešte dva kroky,
zastala v strede izby a akoby zamrela. Už len chlpatá, zle
opracovaná látka, v ktorej bola zabalená, trasľavo vpíjala chlad
a vlhko miestnosti. Na bledej tvári sa jej nepohol jediný sval, ale okolo
nej všetko mátožne ožívalo, zvedavé, kto to ruší stuchnutú ťažobu stariny izby.
Pootvorené pery ešte viac zjemneli,
strácajúce sa v pare prinesenej zvonku, utekajúcej kade ľahšie, len čo sa
ocitla na slobode. Únavou oťažené viečka s kopijami riedko nastavaných
mihalníc nehlučne strážili rozšírené zreničky v strede sotva badateľných
sivých kružníc dúhoviek. Ich pomenovanie
vyznievalo tak kruto cynicky.
Muž už nevydržal.
- Ste taká nevyspytateľná. Nezahrávajte sa so mnou... So mnou nie! - posledné hlásky zanikli v tlaku ruky
zmocňujúcej sa ramena návštevy.
Rozpohybované prsty gniavili korisť
majetnícky, pomaly a dôkladne, absolútne arytmicky k dychu. Muž
dýchal nosom, krčiac pri pohyboch nozdry a žmúriac viečka. Rýchlo a trhane.
Zrak mu kmital po profile obete od korienkov vlasov k brade. Pri
spiatočnej ceste sa o poznanie dlhšie vždy pristavil na perách, preloziac
ich obvod, znova odchádzal vyššie a nižšie vracajúc sa čoraz
nástojčivejšie. Zatiaľ len oči dorážali, rozliezali sa a pristávali zas
a znova v mäkkých perách v nádeji, že budú prijaté na milosť.
Nečakane žene spod plášťa
vyskočili ozbrojenci. Chladní, vyzbrojení len ostňami nechtov vrhli sa rovno
k mužovej hlave. Skôr ako sa stačil spamätať, vnorili sa mu jej ruky do
porastu na spánkoch a zmizli v dave tvrdých vlasov, aby sa zas
objavili očakávajúc úbohú kosodrevinu náhornej plešiny. Nie, tento muž
mal, okrem iného, aj vlasy, pri plnej sile.
To ju trochu prekvapilo. Strmhlav
sa jej nedočkavé prsty vrhli dolu lebkou a nahmatajúc šľachy krku,
spomalili.
Sparalizovaný muž mimovoľne trhol hlavou
dozadu. Nečakal tento protiútok k svojmu slovnému. Nastražené nechty
zaborili sa mu do kože a donútili ho pohnúť hlavou rovno v ústrety
nebezpečenstvu. Spredu, zoči-voči sa približoval druhý voj. Jej tvár. Pasca sa
uzatvárala. Obe krídla súbežne zaťahovali obkľúčenie. Čelnej zrážke už
nedokázalo nič zabrániť.
Mladý muž stále nechápal, čo sa
deje. V navodenom tranze akési vypätie znova zrýchlilo, na zlomok sekundy
ustrnutý dych. Ostrým nosom už-už siahal na hradby tváre dievčiny. Cítil
chladivú nočnú vôňu.
Jej prsty vtom povolili zovretie,
skĺzli mu po krku, dovoliac malíčku popredierať sa mäkkým strniskom.
Nečakane odklonila hlavu,
uvoľnene dopadnúc na špičky, na ktorých napnutá stála.
Zaznel bolestivý smiech. Zamrzol
skôr, ako ho stihlo čokoľvek zachytiť a prilepiť o ústa.
Pochopil, že tu už nemá plaché
dievča, ale skúsenú ženu... Tak veľmi asi skúsenú...
- Jasné! Pochopil som to úplne
presne. Ty nikdy nebudeš moja. –
- Myslíte? – usmiala sa, sklopila
viečka, kútiky nadvihol sarkastický úsmev.
Ruky opäť zmizli pod plášťom.
Nekonečne pomaly odvrátila hlavu ešte viac nabok šúchajúc pohľad po dlážke.
- Belle! – zašepkal zničene.
Chvíľu váhala, či pozrie hore. Iba
chvíľu. Úsmev zostal, ale badateľne sa zmenil. Bol zrazu krehkejší, citlivejší.
Premohol ho bolestný výraz strhanej tváre, planúce oči, lesklé a temné
a predsa zúfalo prosiace, pred ním.
- Áno..., - ozvala sa ticho.
Trhlo ním. Nevedel, čo odpovedať.
Netušil, ku ktorej z jeho nevypovedaných otázok to patrilo.
„Nie...To by bol len sen... To
nemôže...Zahráva sa so mnou... Iste sa
len zahráva... To jej nedovolím!“
Tľapol roztiahnutými dlaňami
o operadlo stoličky, obišiel ju a sťažka do nej zapadol.
Chvíľu bolo krájateľné ticho.
Niekde blízko sa zablyslo. Niečo akoby mu
povedalo : „Vstaň a choď!“
Tak vstal a šiel. Prudko sa postavil,
šiel rovno k žene a k veci.
- Mám toho dosť! A bol som
príliš dlho sám. Tiež je mi clivo a ...zrazu pocit, že mám prečo znovu začať...
a je to fér, že práve nám bude...- zaváhal.
Prekročiac zas a znova prípustnú
hranicu osobného priestoru ženy pokračoval nástojčivejšie, znežnene chrapľavo.
- Nie je to iba zdanie... Ja chcem
naozaj s tebou zostať stoj, čo stoj! Tvoje dotyky vo mne spôsobujú doslova
výbuch a tvoj hlas mi znie zovšadiaľ a čas vôkol nás je len tvoj
a môj ak budeme chcieť... - už len
cedil pomedzi zuby.
Tvár sa mu krivila a zas
narovnávala bezmocnosťou a dlho skrývaným citom.
- Toto?! Toto sa ti páči?! – medzi
ukazovákom a palcom držal sivé záhyby jej povinnej pokrývky hlavy.
Záhyby závoja mladej novicky.
- Toto si chcela od života?! –
potriasal nahnevane látkou, dávajúc pozor, aby sa nedotkol živého tela. -
Pozri, no len sa pozri na seba, čo s tebou učinil ich diabolský systém! Do
akého stuchnutého kúta ťa to zahnal?! -
Ďalej sa naozaj nedalo. Cúvala
pred nástojčivým mužom, až pocítila priamy chlad jeho provizórneho príbytku.
V tme rohu izby bolo čosi slizké, do čoho sa jej nehlučne zaborila celá
päta ľavej topánky.
- Pozri sa na mňa, Belle! Nie na
mňa, ale na mňa! –
Posledný potomok kedysi hrdého,
dnes už ani nie rodu, ťukal všetkými desiatimi do svojej mohutnej hrude,
nedbajúc na bolesť. Prudko sa nadýchol a opäť chytil okraje látky na jej
hlave. Opatrne, nežne ju zošuchol. Dotknúť sa zvlnených vlasov ešte nemal
odvahu. Len bruškami prstov si kmitom predstavoval dotyky.
- Chcem späť len svoje. Len to, čo
mi patrí!... A chcem teba!... Vypočuj ma... Zaprisahávam ťa, vypočuj ma...
Nemôžem bez teba žiť. Každý... každý ďalší deň bez teba je stratený. A ja
žijem v očakávaní, že sa konečne skončí reťaz zbytočných, bezobsažných,
bezvýchodiskových dní a nocí a ja nájdem v sebe silu pýtať sa
a budem počuť kladnú odpoveď na moju žiadosť... staň sa mojou ženou! –
ruky prešli po ramenách, lakťoch, predlaktí, cez hánky nežne až po končeky
prstov a keď mužova postava dopadla na kolená, od kolien, ani sa
nečrtajúcich za hustými záhybmi látky sukne, sa vracali zas k jej pásu.
Zakvačili sa do vrstiev sukne v úsilí nepustiť ženu, kým nedostane
odpoveď.
Prekvapená novicka sa nevedomky
dotkla svojich lícnych kostí. Stlačila ruky v päsť a... nevedela, čo má
zrazu robiť. Čo povedať.
...ale nechcela ujsť. Nemohla
preto, že ju objímali mocné paže muža. Nemala strach z jeho šialeného
vlhkého pohľadu, nevadilo jej mokro, ktoré pocítila, keď jej neznáma látka,
v ktorej stála, rozmokvávala pätu topánky. Len sa bála, či zacíti pod sukňou
uzlíky na bokoch jej košele a pre dnešok pochopí. Uvoľnila kŕč
v dlaniach a položila ich na mužove. Pravú ruku mu posunula trochu
nižšie.
Veľké horúce ruky, berúc to ako
vstupenku do raja, sa v mžiku pahltne zmocnili jej rúčok a ťahali ju
dolu k sebe. Pohľad stále visel na perách. Čakal odpoveď. Keď sa ich oči
stretli v jednej rovine, izbou zašumelo tiché, ale rozhodné.
- Áno, Rumpel. -
V ten moment v mužovej
hlave vybuchlo tisíc podeniek a vystrelilo z nej a obracalo sa
v prach, ktorý mäkko dopadal späť na lesklé kadere. Pery sa mu roztriasli
a báli sa vysloviť, zopakovať, uistiť sa...
Bál sa, by nerozbil vzácny moment,
ktorému vôbec nerozumel a ktorý jakživ nezažil a ktorý ho tak
nekonečne vzrušil, že ani najdivokejšia poľovačka, turnaj, či zápas telo na
telo s nepriateľom nevyvolali v ňom takú búrku emócií. Protichodných,
nevysvetliteľných, nervy drásajúcich, proti ktorým už nevládal ďalej bojovať.
Sťažka preglgol a zľahka, čo najnežnejšie, ako vládal, ako mu jeho gučou
citu zatarasené hrdlo dovoľovalo, neveriacky zašepkal.
- Hej? – a znova zvlhnutým pohľadom
hľadajúc odpoveď pozrel žene do očí.
Jej viečka sa zatvárali nekonečne
dlho. Tá najkrajšia odpoveď na svete. Žiadne slová, žiadne zvuky... iba dlho,
predlho sa zaťahujúce mihalnice.
Aká len bola bezradná, krehká,
nežná, zraniteľná... Aká len bola prekrásna. Triasla sa.
Spokojne vydýchla, až keď jej tvár
s bradou opretou o mocné plece ocitla sa uväznená v mužovom
náhlom vrúcnom objatí.
Simultánne ležiaca tvár zhlboka
vdychujúc vôňu ženy vo svojom náručí, radšej rýchlo zatvorila oči. Čo ak je to
len sen ?! Zatvorte okenice, zataraste vráta! Nie, nie, to nemôže byť pravda...
je to sen... najkrajší sen.
Belle zdvihla viečka a znovu
ich spomalene spúšťala.
V tomto objatí sa konečne
cítila... inak.
- Ozvalo sa tlmené: „Haaúúú!“
Úzky pás svetla sekajúci chatrč na
dve polky sa zatiahol tmou. Tma sa vo vrchnej časti pomrvila, ako žena, čo
cíti, že sa jej rozpadá účes. Mladá žena uhladila kapucňu a pohla sa za
hlasom zvieraťa, netrpezlivo tľapkajúcim a chvostom zametajúcim mokraď,
v ktorej doteraz poslušne stálo a čakalo.
Po pár opatrných krôčikoch sotva sa dotýkajúc
slizkého machu a kde tu ešte do ticha šomrajúceho polohnilého listu, ohla
sa v páse a čosi nežne zašepkala čakajúcemu chlpošovi. Jej pohľad
pohládzal. Trochu unavene. Oči psa zaleskli sa v očakávaní povelov. Žena
sa poobzerala, potriasla zaslintanou papuľou pred sebou, dlhé uši zaplieskali
jej po hánkach, chvost spravil zopár rýchlych kružníc. Celým telom prebehla mu
triaška. Nočným vlhkom polepená srsť vypľula zopár kvapiek, pol boka obtrelo sa
o ženino pevné stehno a bok po boku dvojica svorne zmizla
v húštine.
Iný pár očí však v ten moment
ustrnuto stál prilepený o zarastenú tvár spoteného chlapa už hodnú chvíľu
nepozorovane stojaceho, ukrytého v kroví pri skalnom previse. Bez
pohnutia. Bezmyšlienkovito, nechápavo zízal na obraz strácajúci sa mu vo všetko
zahaľujúcej tme. Nasával a hlasno vydychoval nočný vzduch namiesto výkrikov,
ktoré mu diktovalo rozrušené vnútro. Nepremýšľal, akoby tu len vegetoval. Nohy
– korene... Hlava v ...vymletá.
Skôr ako úplne utíchli zvuky
krokov pred ním, pás svetla opäť zmizol. Tentokrát celý.
Zmeravenému mužovi žmúriacemu
smerom, kde zmizla kráska v šedom, nečakane od chrbta stislo hrdlo zúrivé
zovretie a ešte zúrivejší šepot nakladal mu svoj jedovitý tovar do ucha.
- Dlho si ma hľadal, ty podliak prašivý ?!- zachrčal rozhorúčený
vnútrom i zvnútra Rumpel do ucha nezvanej návšteve.
Do odpovede vpadol tretí. Simon.
Aj s vetvou. Rovno zo stromu, na ktorom sa chránil pred všadeprítomným
vlhkom, až sem prenasledujúc a strážiac tu svojho, v poslednom čase, stále
túlajúceho sa psa. I priateľa. Gastona.
Z neprehľadnej mäteže
končatín a častí spráchnivelého stromu zviechaval sa za pomoci mladého
priateľa sucho kašľajúci napadnutý. Neisto zapretý o ruku, tvárou
v tvár nehybne ležiacemu telu, kymácal sa nad zraneným rozrušený Gaston
ešte pred chvíľou strácajúci dych v zovretí nepriateľa.
Toho muža, ktorý ho túto noc zabil,
napriek tomu, že teraz nehybne ležal pod kusom kôry, čo sa mu krvavo podpísala
do tváre.
Gaston kýpťom nešetrne odvalil
vetvu, aby ešte stihla dopísať svoj odkaz a v zúfalstve zdvihnúc
ožobráčenú ruku, búšil ňou do spánkov omdletého, kým mu zbraň nezachytili obe
Simonove ruky.
Chudák chlapec mal čo robiť, aby
s posledným úderom nedopadol na sánky premetom aj sám. Zúrivosťou sipiaci
muž vedľa neho pokúšal sa vyslobodiť si ruku, trmácal mladíkom, zavíjal, metal
sa ako poranený medveď ešte riadnu chvíľu. Síl ubúdalo, pohyby sa spomaľovali,
chrčanie nahradili bolestné vzlyky. Náhle prudko otočil hlavu na mladíka.
- Sukin syn! - precedil pomedzi
vycerené biele zuby.
- ...myslíš...môjho Pufíka ? - neisto sa ozval mladík a zahryzol si
dotknutý do spodnej pery.
Tvár ho už nepozorovala. Gaston Lonič
sa s námahou pokúšal podoprieť muža pod ním, hoci by najradšej do neho
kopal.
- Nestoj! Rýchlo, kým nepríde
k sebe. Nó! ...hybaj Simon! Musíme ho poviazať a zatiaľ strčiť do
chatrče, - mykol muž hlavou smerom k pruhu sliepňajúceho svetla.
Kdesi ho prudko zabolelo
a predstava, ktorá sa mu ako zarámovaná objavila pred zrakom, predstava,
ktorú ako zarámovanú videl v zle utesnených okeniciach pred nedávnou
chvíľou, skrivila mu tvár škaredým kŕčom plným bolestného utrpenia.
Jeho láska na kolenách
v objatí...
- Sukin syn! Sukin... – trmácal nehybným a odtláčal ho smerom
k chajde. - Sukin... za toto mi zaplatíš Rumpelstiltskin! –
Domiceli, Fra Vargelico
Disclaimer...
...ďakujem, aj keď o tom netušia, tvorcom seriálu Úbohá Nasťa za niekoľko "požičaných" replík, aj textárom piesne Dlouhá noc... :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára