OUAT - Pešiaci medzi prstami... 89. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

89. kapitola

Poverčivá

 

    V izbe to bzučalo ako pred latrínami uprostred leta, hoci už prvé ranné mrazíky oznamovali, že zima sa môže, aj nemusí skrývať za každým rohom. Vlastného slova nebolo rozumieť, ale každá z prítomných si naivne myslela, že práve tie jej ostatné pozorne počúvajú.

  Dievča v strede komnaty sácané z každej strany zatínalo päste, pery, aj zuby, ale márne.

  - Áno... dobre... áno... už len, prosím vás, mlčte konečne! – zúfala si, mdlo pritakávajúc.

    Dávno oľutovala slabú chvíľku pri smrteľnom lôžku matičky predstavenej, kde sľúbila, že, keby mohla, bola by poslušná a dobrá a splnila by Tartarughe Rowene všetko, čo by si priala, len aby bola zas medzi živými...

  Vždy pripravená Perpetua nanominovala do posledného želania matky predstavenej prianie, aby si Belle vzala jeho výsosť a žili spolu šťastne, až do smrti. A bodka. Nijaké námietky. Zaslzená dievčina sa ani na žiadne nezmohla.

   A tak tu stojí a už sa jej ani plakať nechce. Žiadne erdžanie koňa za hradbami. Nijaký svätý Juraj, čo by ju vytrhol zo spárov draka, ktorý teraz do nej ďobkal špendlíky v snahe upraviť na nej svadobné rúcho, čo by bolo priveľké aj plesnivejúcej kadi na dvore.

  Iné však narýchlo nenašli. Že to bol pôvodne slávnostný postroj na koňa pri rytierskych hrách v bielo-žltých erbových farbách akéhosi porazeného rytiera, to netušili. Látky habadej, diery a krvavé čmuhy sa založia, sviečok sa do kaplnky dá pomenej, aby zájdenosť nebodaj nerušila.

  Bolo jej to jedno. Rezignovala. Prijala svoj osud a ani sa veľmi nezamýšľala, že je jej vlastný a malo by jej na ňom aspoň trošku záležať. Čo tam po tom, že ženícha poriadne ani nevidela, že aj dnes svadobný obrad bude v zastúpení. A čo bude zajtra?! Asi skoncuje s vlastným žitím...

  - Dobre... áno, dobre... vydám sa za kráľa... ale potom ho už nechcem vidieť... radšej sa zmárnim. –

  Mníšky zhíkli.

  A na Belle sa znovu zosypali ich lamenty a dohovárania. Zo šesť ju obliekalo do improvizovaného svadobného rúcha a ďalších pár desiatok po kútoch úzkostlivo a pomerne presvedčivo lamentovalo.

  Vonku neprestajne vytrubovali slávnostné fanfáry a akoby toho zhonu nebolo dosť, prehnalo sa nadránom krajinou lokálne zemetrasenie. Nespôsobilo našťastie nijaké veľké škody. Spadla len väčšina domov poddaných a obruba studne na nádvorí sa zrútila do beztak stále zamútenej vody.

  Kvôli tejto drobnej pohrome sa oneskorili práce v kuchyni, lebo kuchárky museli najskôr povyťahovať skaly a potom dlho čakať, kým sa voda aspoň trochu usadí a vyčerí. Sobáš sa trochu posunul k večeru.

  Svadba dala zabrať každému.

  Najviac však tlupe nervóznych mníšok, ktoré boli poverené postarať sa dôkladne o nevestu a hlavne ju strážiť, aby náhodou, ako vždy, nezdupkala, s konečným cieľom vidieť ju stáť pred oltárom. 

  A predtým obliecť do svadobných šiat. 

  A poučiť o obrade. 

  A upraviť vlasy, aby ako vlasy aj vyzerali, ale koňa s chvostom jej farby beztak nenašli, nuž sa rozhodli po porade, že závoj môže byť hustejší, hlavne vzadu. A aj spredu. Koniec – koncov.  Kto sa bude dívať na usoplenú, ufňukanú rozmaznanú dievku, čo jej ani kráľ nie je dosť. Mali už toho za posledné dni naozaj dosť!

  Aj zvedavá, čoraz okrúhlejšia Viorela prišla. Obzerala si výzdobu a dosť detailne farebné uniformy hradnej stráže, naučenej stáť bez pohnutia. Každý sa tváril, že ju nevidí. Ale cítili viacerí... Všeličo. nebránili sa. Veď nemohli. Služba je služba!

  Premávala sa bezcieľne po nádvorí, plávala chvíľami v rytmoch fanfár a skákala po kockových dlaždiciach. Bolo ich málo. A niektoré aj dosť ďaleko od seba. Často sa rozpleštila ako žaba, ale vždy vstala, oprášila vydúvajúce sa brucho a pokračovala v zábavke. V jej malom mozočku sa zrodilo akési nevykoreniteľné presvedčenie, že nesmie stúpiť na miesto, kde sa v ryhách naplnených blatom spájajú dve dlaždice, lebo sa do smrti nevydá. Tak sa kedysi s Belle hrávali ešte v Srevrenskom kláštore.

  Belle asi nikdy nikde nestúpila, lebo sa dnes vydáva...

  S obdivom a otvorenými ústami hľadela na jej šaty i obrovský závoj, až kým ju mníšky radšej nevyhodili, inak bude musieť byť v kaplnke úplná tma, taký uťapkaný závoj už bol.

  Na chodbe bol chlad a kopa dlaždíc. Skúšala nanovo, ale cez brucho už veľa toho nevidela. Pod nohy takmer vôbec nie.

  Strhla radšej zo steny nejakú zhrdzavenú kopiju a ťahala ju hrotom zabodnutým do dlážky za sebou ako malé dieťa vozík. Tešila sa chvíľu uši derúcemu lomozu, až došla na balkón. Tam sa rozhodla, že sa musí brániť, ako nedávno tí ľudkovia na nádvorí, napriahla kopiju nad seba a takmer ju vyvalilo dolu hlavou zo zle ohradeného priestoru. Našťastie vypadla len oná zbraň.

  Ťažký kus kovu padal dolu ako smrtonosný šíp. Obšuchol sa o murovaný výčnelok, preletel cez bývalé, dávno už opustené, či niekým vyžraté  hniezdo, z kuchynského okna zhodil podnos s chladnúcimi svadobnými koláčmi, rozstrapkal špic čepca zvedavej sestry, čo sa každú chvíľku vykláňala z okna, či nezazrie kráľovho zástupcu, muža, ktorého osobne vybral na sobáš v zastúpení, až sa napokon ostrý hrot zaboril sosákom do kopy hnoja pri maštali.

  To však už Viorela nevidela, lebo si našla novú hru. Na balkóne objavila košíky plné lupeňov kvetov bez stoniek a začala milé kvetinky ukladať do každej kocky na podlahe. Na každú musela dať, inak sa do smrti nevydá. A ona sa vydávať chce! Hoci nevie ani, čo to je.

  Keď sa priblížila k pootvoreným dverám v strede chodby, načiahla sa z nich bledá ruka a vtiahla vyplašené dievča do komnaty.

Domiceli, Fra Vargelico