OUAT - Pešiaci medzi prstami... 88. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

88. kapitola

Nová kapitola

 

    Perpetua stála nahnutá nad provizórne opravenou posteľou a nástojčivo vytreštené oči nespúšťala z matky predstavenej, ktorá po výdatnom obede spokojne spala. Ktorá v poslednom čase spala skoro stále. Ako kojenec. Spala a strácala sa im pred očami.

  Stará žena v zlosti zatínala chabé päste a vraštila už takmer nezvraštiteľnú tvár, akoby chcela Tartarughu Rowenu primäť k tomu, aby sa čo najskôr prebudila. Tak veľmi ju potrebovala, jej rady, jej slová, jej mrmlot a hádky s ňou, bez ktorých nedokázala nahromadiť v svojom chatrnom tielku dostatok adrenalínu, aby komandovala tak veľký komplex menejcennosti aj ten druhý. 

  Novovznikajúci kláštor na základoch starej Il Pergovskej pevnosti, ktorej praobyvatelia sa stále nemienili vzdať a ich protivenstvá sa stupňovali deň za dňom. Sestry bojovali z posledných síl, ale každá vyhraná bitva znamenala len novú ofenzívu. A koniec tejto vojny bol v nedohľadne. Bol zatvorený v jednej z ciel a zatiaľ úspešne trucoval.

  Po chvíli márneho čakania sa odvážila Perpetua poklopkať ženu na posteli  po ramene, ale spola ochrnutá mníška odfukovala spokojne ďalej.

  Vytočená už do krajnosti tresla rukou do čela postele, v nádeji, že aspoň na zvukové vzruchy bude matička reagovať, ale reagovala len posteľ. Pomaly sa zosunula o pár piadí nižšie, príduc o zadné nohy. Ale matka predstavená nič.  Poriadne zastlanej v duchnách, ako v perinke bábätko sa nej nepohol na hlave ani chlp čepca. Iba čo si párkrát zamľaskla a olizla vrchnú peru, akoby sa jej snívalo prinajmenej o pečenom moriakovi. Inak pokračovala v započatom. V spánku.

  Nešťastná Perpetua sa zložila na stoličku a nervózne blúdila zrakom po izbe. Na náprotivnej stene sa vo vyblednutom mieste, po odstránenej nemravnej tapisérii, černel na klinci zavesený ruženec a vedľa neho strapec suchých bylín, podľa slov jednej zo sestier, pre zdravotný stav matky predstavenej veľmi osožných. Či ozaj, či nie, nevedno, ale aspoň príchodzím sa spočiatku v izbe plnej neriedených vetraním, bo to bolo škodlivé, výparov, dýchalo trošku lepšie. Kým si nos nezvykol. Našťastie, nosy sú už také. Zvykajú si rýchlo.To nie ako to tvrdohlavé dievčisko!

  V strede izbice, na nízkom, zle ohobľovanom stole sa stále belelo niekoľko škvŕn po rozliatom mlieku, fajnovosti, ktorú z podhradia zaopatrili matke predstavenej, dúfajúc, že ju postaví na nevládne už nohy. A pod stolom a vlastne všade, vo všetkých štyroch, či piatich kútoch izby zostali roztrúsené pierka z vankúša, ktorý sa roztrhol pri nedávnej posteľnej kalamite.

  Starej mníške skrsol v hlave pochabý nápad. Vzala jedno dlhé pierko a pošimorila matku predstavenú pod nosom medzi fúzmi. Z mlieka. Rowena však len hlasnejšie odfúkla a na ďalšie šteklenie už vôbec nereagovala.

  Perpetua sklamane zastokla pierko do kapustného osúcha, čo sa tu sušil od rána a prstom sa začala mrviť v jeho mazľavom strede. Mazľavý stred sa mrvil ďalej, aj keď už prst vytiahla. Pár múčnych červov z neho vypadlo a prekotené potvorky trepali sa o svoje biedne malé životy na doske stola.

  Vtom to prišlo, ako blesk z jasného neba. A to tu nebývalo také časté. Jedlo! Starena už vedela, ako matku primeje k prebudeniu. Oprášila osúch, vytriasla z neho všetok život a priložila ho matke na posteli tesne pod nos. Spiaca riadnymi dúškami nasávala vôňu, ba sa aj zdalo, že sa polovicou funkčných pier započala usmievať, ale vstať nie a nie.

  Pri toľkom manévrovaní s voňavým pagáčom, dostala naňho chuť aj samotná Perpetua, pozabudnúc aj, že mal nájomníkov. Schuti doň zahryzla.

  Takéto posilnenie jej dobre padlo, lebo od zlosti, ktorú v nej vzbúrila Belle, tvrdohlavo zamknutá vo svojej komnate, celkom vyhladla a stratila poslednú nádej, že sa plán matičky predstavenej vydarí. Bez ústupčivej, pokornej Belle to nepôjde. Nebude svadba. Nebude kláštor. To nesmú dopustiť...

 Schmatla Perpetua aj džbánik so zvyškom mlieka, aby sa na boj s protiviacou sa chovanicou posilnila väčšmi a chlipla si riadny dúšok. 

  Len čo sa jej však mlieko rozlialo po jazyku a po podnebí, precítila jeho odpornú, už skysnutú chuť a razom sa ho potrebovala zbaviť. Behala po miestnosti, sliepňajúcimi očkami hľadala nejaký nočník, či lavór, kam by to svinstvo, čo jej rozožieralo už dutinu, mohla vypľuť. No v skromnej izbe nebolo nič nadbytočné. Iba stôl, stolička, klinec, ruženec, byliny a zas zlomená posteľ s predstavenou.

  Starena v zúfalstve otvorila okno a vzápätí aj ústa. Keď si uľavila, ešte niekoľkokrát zvraštila tvár pri spomienke na odpornú pachuť. Dva razy si odpľula a vracala sa späť k matke predstavenej. Prechádzajúc okolo stola najedovane schmatla džbánik a vyšmarila ho aj s obsahom tiež von oknom. Energie už mala na rozdávanie. 

  Okno čo najenergickejšie zabuchla, takže už nepočula sprosté nadávky náhodne zasiahnutého okoloidúceho, ktorý prvú várku považoval ešte za šťastie prinášajúce počastovanie od holubov, ale rana keramikou, mu už šťastie nepriniesla. Iba riadnu hrču na čele.

  Hluk, ktorý spôsobila sa v dožívajúcich snoch matky predstavenej spojil zrejme s niečím významným, pretože Rowena sa pustila do riadneho chrapotu.

  Chŕŕrrr...chŕŕ... chŕŕ...

  Pravidelné vibrácie sa omotávali okolo chudery Perpetuy, ktorá sa nemala komu posťažovať. Naplánovaná kráľova svadba, o ktorej sa už niesli chýry krajinou sa neúprosne blížila, ale Belle sa stále zaťato bránila stať sa kráľovnou. Drepila vo svojej komnate, nikomu neotvárala. 

  Keby len tušili, že túžobne čaká na svojho princa na bielom koni, ktorý ju iste vyslobodí... len kde sa túla?! Kde toľko trčí?!...

  - Otče nebeský! ktovie, čo by chcela?! – zopäla k nebu ruky nešťastná Perpetua. – Kto by jej vyhovel, keď už jej ani samotný kráľ nie je dosť?! – zafňukala.

  Prehodila už bez hlasu zopár slov úprimnej modlitby, ale vzdala to, vidiac, že zhora rada neprichádza, obrátila sa k dolu hlavou ležiacej nadriadenej. Nič. Bezo zmeny. Spokojne spala.

  - Mať tak vašu bezstarostnosť! – drzo okríkla nevládnu ženu a pohla sa k dverám. - Len jesť a spať. Spať a jesť! A ja, úbohá stará žena aby som sama niesla tento ťažký kríž! Moje úbohé kríže! – hundrala si pološeptom, kým vyšla z miestnosti.

  Dvere buchli ohlušujúco, ako ešte nikdy predtým. Na tvári matky predstavenej sa objavil úsmev vykúzlený však len chvíľkovým kŕčom tvárového svalstva. Viečka sa jej na chvíľu nadvihli a zas ťažké klesli.

  - Moja bezstarostnosť…- zašepkala Rowena a naposledy sa zhlboka nadýchla.

   A odrazu sa jej v mysli začali mimovoľne objavovať staré obrazy, doteraz starostlivo zamknuté v truhlici minulosti.

  Videla akúsi čipernú matku predstavenú, tušila, že sa to díva sama na seba, ale zdráhala sa tomu uveriť.   

  Videla bohatý a sebestačný srevrenský kláštor i občasné prehrešky pod jeho strechou. 

  Videla bohabojné a bojazlivé sestry. 

  Videla kráľa, kráľovnú, nielen na oltári i v tajnej cele. 

  Videla mraky... akoby zacítila hnusný puch vojny a potom obraz zas rozozvučal smiech dvoch malých dievčatiek, ktoré vo svojej nevinnosti ani len netušili, aké hriechy sa nad kláštorom kopia a čakajú, kedy budú môcť spŕchnuť a zmietnuť so sebou v prívalovej vlne každého, kto im príde do cesty. Ale vždy tu bola verná a oddaná Perpetua, ktorá jediná pomáhala niesť na svojich pleciach celú tú ťarchu tajomstiev.

  Videla Teru, videla všetky sestry rad za radom...

  Videné a ňou vedené postavy jej behali pred očami, jedna udalosť striedala druhú, mračilo sa stále viac a viac, miestami už nebolo vidno na krok, ale ona stále kráčala a kráčala svojím osudom. 

  Rozpršalo sa. 

  To do očí sa jej tisli slzy. Bolo ich však málo. Načo teraz plakať nad rozliatym mliekom...

  - Ale už bude dobre. Dobre bude. – uisťovala  náhle prudko búšiace srdce. – Sestry na čele s Perpetuou sa postarajú o všetko. A kráľ nám pomôže. Tak, ako sľúbil. Postará sa o kláštor. O Belle i o Viorelu. A všetci budú šťastní. – usmiala sa vízii. – Chcem mať istotu, že budú... veď už žijem iba kvôli tomu. A kvôli dobrej slepačej svadobnej polievočke a kapustníkom s ozajstnou mäsovou nádievkou, nie tým raňajším... a kvôli bujarým tancom svadobčanov a pikantným podrobnostiam zo svadobnej noci a kvôli polnočnému varenému vínku do tej žily, čo pôrodnú babu živí... a kaukliarom a spevákom...a ...-

  Hlas matky predstavenej sa stišoval, až ho prehlušil hlasný tlkot jej unaveného srdca. Po chvíli aj ten ustal.

  ... a pod ružencom visiacim na klinci obďaleč sa matka predstavená konečne zbavila svojich bolestí a útrap. 

  Už nielen na pol tela.

Domiceli, Fra Vargelico