OUAT - Pešiaci medzi prstami... 91. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

91. kapitola

Vzdušné zámky a kláštory

 

  Kláštorné opevnenie bolo skrátka úžasné. Nedalo sa mu nič vytknúť. Dostatočne vysoké, široké i hlboké v pomere k pomerom, aké v tejto pustatine doposiaľ vládli. Aspoň to na pergamene takto ideálne  na starú sestru dôkladne si prezerajúcu kameň na kameni, zatiaľ len černilom zakreslených, pôsobilo.

  Zo starých hradieb pevnosti Il Pęrko, plných dier a nepravidelností, mali vykúzliť kráľovskí majstri takmer zo dňa na deň, v diapazóne približne  niekoľkých rokov, prípadne desaťročí, ako sa pri takýchto stavbách predpokladá, nedobytné a ohurujúce opevnenie, týčiace sa do samého neba až kdesi pánu Bohu pod okná, v najhoršom prípade aspoň po parapety, predelené šiestimi pôvabnými baštami a lemované dôvtipne vstavanými strieľňami.

  Odstránením hŕby smetia a všakovakých nánosov kamenia i polámaných stromov otvorí sa v blízkej budúcnosti cesta menšiemu ramenu rieky Zlatého dikobraza, ktoré znova naplní hlbokú priekopu pod hradbami priezračnou vodou s množstvom rýb a do nich ústiacich výkalov a pomyjí i baktérií v reťazovom nadväzovaní, kým sa kruh zas neuzavrie na tatieroch úbožiakov.  Ako sa však neskôr ukázalo, otvorenie vodného prietoku bolo unáhlené, keďže ešte nebol nad priekopou vystavaný padací most.

„Dé, dé,“ poznačila si mníška na pergamen dve litery. „Drobné detaily.“

Nový kláštorný komplex mal rásť ako z vody. Žiaľ, Boh to zobral doslovne, a potom sa potmehúdsky zabával na svojom vydarenom žarte.  Niet divu. Všetky podzemné miestnosti začala zaplavovať voda z priekopy. Murárski majstri veru mali, čo riešiť.

  Perpetua prichádzala stále s novými nápadmi a spestreniami, inšpirovaná návštevou  hradu Gregora II., keď si bola vyzdvihnúť celú truhlu potrebných pakšamietov, hlavne listinného charakteru, týkajúcich sa prevodov vazalského majetku z Rupelstiltskinovcov na Kláštor Il Pergo zasvätený blahoslavenej, zatiaľ len v procese prípravy kanonizácie Tartarughe Rowene. Pár storočí to možno potrvá, ale tá tabuľka tu raz svietiť bude! Napľula si sestra na koniec už otupeného brka a dopísala, skôr vyškriabala obľúbené dve litery.

  Povzdychla. Strávila na hrade pár dní, ale k mladomanželom, zosobášeným tajne a na inom mieste, ako jej úslužne vysvetlil už posol, čo prišiel vtedy uprostred obradu, kvôli bezpečnosti kráľovej i mladej nevestičky, ju pustiť nechceli. Svadobná noc sa vraj akosi preťahovala a preťahovala a preťahovala. A ona sa prijatia nedočkala a nedočkala. A keď sa už hradom niesli len zlomyseľné posmešky na kráľovnin priveľký apetít v dôkladnom plnení si manželských povinností, radšej sa dala zaviesť späť – domov. Do Il Perko!

  Tam jej bolo teraz treba. Plány, och, aké veľké plány mala! Najskôr, ako ostatne vždy, zas nájsť Viorelu, o ktorú sa zaprisahala postarať, kým sa nevybaví tútorstvo a neodvezú si ju na kráľov hrad. To, že zmizli aj ďalšie dve sestry, nebolo také dôležité a markantné, na riešenie, ako práve toto dievčisko!

  Hľadali všetci, ale ledajako. Potrhlá dievčina nikomu nechýbala tak, aby im na nej záležalo. Keď to nejde podobrotky a fyzicky, skúsime  zásahom zhora. A započalo obdobie prudkých dažďov, aj modleníc a klekánic za návrat zblúdilej ovečky.

  A dokonca primäla všetkých murárov k spoločným večerným modlitbám v mučiarni, ktorá pre tento účel ešte stále slúžila, hoci sa mníšky brodili do pol pása vo vode. Najhoršie však bolo, keď museli kľačať. Vtedy im voda stúpla vyše hlavy a neraz sa stávalo, že sestra s menšími pľúcami vypustila zo seba poslednú bublinku, skôr, než zaznelo pridusené „Amen“.

  Murári v jej predstavách už dokončovali pravé krídlo komplexu a začali pokrývať strechu hlavnej lode. Čoskoro mali byť do nového kláštora prevezené dva nádherné oltáre, skvostné dielo majstra Mulm... Mal...

Na jeho meno si Perpetua nemohla spomenúť a to ju vytrhlo z rojčivých predstáv o budúcom kláštornom komplexe. Rúcala a stavala, bortila a obnovovala, menila, upravovala, dostavovala a pristavovala. Pristavila aj sestru Kerveru, aby jej odobrila veľkolepé staviteľské plány, ale tá len zošpúlila ústa a párkrát zatľapkala zvlhnutými perami tesne pred nosom starej Perpetuy. Tou trhlo dozadu a v momente jej mysľou preleteli celé sekvencie nových kláštorných úprav.

„Áno, treba zorganizovať aj vnútornú hierarchiu nášho spoločenstva. Pred Bohom sme si síce všetci rovní, ale...“ zavŕtal sa do nej diabolský červík moci, „Nie sme veru všetci z jedného cesta, nežrali sme veru z jednej misy, nevinuli nás v rovnakých povojníkoch. Treba čosi urobiť aj so sestrami, čo už pán osvietil svojou milostivou dobrotou a prv než si povolal ich duše, vzal si do zálohy aspoň ich rozum. Ba veru navštívil náš kláštor veľakrát! Ani toľme nemusel. “

 - Matka predšťavená! Matka Božia! Panenka Mária! Matička škákavá! – ozývalo sa chodbou.

 -  Tá prvá je tu a tie ostatné si vyhoď z hlavy! Aj tak o nich figu drevenú vieš, Tera. -

 -  No náhodou...-

 -  Už ani slovo! Čo tu vrieskaš?! Pokoj rozjímania rušíš?! Modlitby mýliš a vôbec!-

 -  Ja že vrieškam? – zarazila si stará Tera päste do sadla bokov a rozkročmo sa postavila zoči-voči šťúplej žienke, čo ju kárala. - Ani hubu šom neotvorila! Priššahám! Na svoj vienok zelený. -

 -  Rúhaš sa! Klamstvo je strašný hriech! Pri poslednom súde... -

 -  Vy šte tu našli nejaké šudy?! A mne nič nepoviete! Že vám habit pod žadkom neštvrdne! – zavrtela Tera hlavou a odpochodovala, kolembajúc mohutným chrbtom zhora nadol.

 - ...Matka Božia! Panenka Mária! Matička škákavá! Ja že beriem meno šväté nadarmo! Ja že vyhukujem čoši po chodbách! Matka Božia! A to mi hentaká ide hovoriť! Šudy... sšudy... Veď ja ich vyňúram... veď ja im nájdem štupľe...!

Rozpačitými múrmi Il Pęrko otriasalo mrmlanie a zlostné pokyvkávanie hlavou právom rozhorčenej matky predstavenej.

-  ...veď ja s vami zatočím v mene Božom! Len aby tu už boli majstri murárskeho umenia... -

  - Tak dosť! – zavelila Perpetua, len čo vyšla na neutešené nádvorie a svoje maličké okuliare, hoc s dopukanými a nepriehľadnými sklami, si surovo zatlačila na nos. Čosi jej pod nimi puklo, ale nevenovala tomu pozornosť. Rozhodla sa uchopiť situáciu do svojich rúk. Chmatla šťúple dievča, čo vypomáhalo v kláštore za trochu spánku za šticu a pritiahla si ju k sebe. Dievčina ani nemukla.

-  Do kuchyne! – zrúkla, ale hneď sa opravila: - Do chlieva! A kuchyňu tu vystaviame čo nevidieť! A nie jednu! To vyvaľujete oči! -

A veru, spoločnosť sa divila. Odkiaľsi kdesi vynorila sa zošúverená mníška a akýže sa z nej stal generál! Najviac sa čudovala hluchá kľúčiarka, lebo sa jej na okamih zazdalo, že sa jej vracia sluch. Bol to však klam; to len z okna komnaty starého Bartolomeja vyletela ebenová dózička naplnená zabitými muchami a zasiahla úbohú ženu do nefungujúceho orgánu. Inak všetko po starom.

 -  Ty a všetci ostatní lumpi musíte dostať rozhrešenie, – pokračovala Perpetua a tentoraz sa zamerala na sklesnutého, od uší po päty zviazaného Gostidraga.

  Sotila ho do koterca, kde už zo zvierat zostali len pijavice a aj tie začínali kapať, a to isté bola rozhodnutá spraviť s ostatnými členmi neohrozenej družiny. Oranžoví draci zneisteli. Stará mníška urobila dlhý krok dopredu a zastala. Prudko sa nahla a pravá ruka jej vyletela dohora. Preľaknutí muži sa poslušne natlačili do malej ohrady vedľa svojho vodcu.

 -  Podagra mizerná, – šúchala si Perpetua kríže.

 Akokoľvek odhodlaná, predsa nedokázala čeliť neúprosnej reume.

- Ešte si tu?! – preniesla svoj hnev na ktorúsi Rumpelstiltskinovskú slúžtičku, zmýliac si ju s tou svojou, ktorá sa hneď nato rozbehla do chlieva a najradšej by za sebou pozatvárala všetky vráta, keby tam nejaké boli. Čupla si do kúta a čakala. Opodiaľ sa nebezpečne mrvilo preživšie stádo tchorov a cibietok.

- Ty! - ukázala Perpetua krivým prstom na kastelána, i keď ho vo svojom predklone nevidela, lebo sa ešte stále nevládala pohnúť. – Ty mi sem čo najskôr privedieš kráľovských majstrov staviteľov a dáme sa do toho! Pracovnej sily je tu neúrekom, – zagánila na mužov túliacich sa k sebe v malom koterci.

 Kastelán nereagoval, lebo sa práve venoval poobedňajšej sieste.

- A ty, – pohrozila sa zlomená mníška k oknu pána Bartolomeja, - Ty sa teš! Odteraz si na pôste a punktum! Aj tvoja škraňa, aj črevo, aj... -

Perpetua sa zasekla, lebo skleróza jej nedovolila vysloviť meno orgánu, ktorému ešte ráčila nadeliť ortieľ pôstu. Mníškam navôkol spadli kamene zo sŕdc, ale keďže už boli pripravené pomodliť sa za spásu a odpustenie pre jazyk náhradnej matky predstavenej, aj tak učinili. Keď došemotili, Perpetuu osvietilo a na plné ústa vypálila, čo mala na srdci a na jazyku.

Nádvorie stíchlo. Mníšky skameneli a hľadali modlitby za odpustenie. Márne. To, čo práve počuli, jakživ nevideli, tak len pokorne sklopili viečka a čakali, čo sa bude diať. Netrvalo dlho a z izieb pána Bartolomeja sa ozval nepredstaviteľný rev. To bývalý pán pevnosti ústami-nechtami, nakoľko zuby už nemal, bránil svoje právo na služby poddaných, keď narovnaná Perpetua kopancami vypoklonkovávala rozcuchanú, polonahú slúžku z jeho postele. Dvere buchli, závora odpadla. 

Perpetuu zase zlomil hexenšús...

Domiceli, Fra Vargelico