OUAT
Pešiaci medzi prstami
106. kapitola
Zranení
Zhlboka dýchala predierajúc sa mátožným lesom.
Ráno vystieralo svoje zmľandravené sivasté údy do hmly. Jeho chladné objatie
roztriasalo každú jej bunku. Nedbala na chlad, nedbala na rannú jedovato slizkú
rosu, čo vpíjala sa jej do sukne už skoro až do výšky kolien a ťažila ako
kovová guľa na nohách trestanca. Dych miešal sa s čiastočkami padajúcej
rosy. Pod nohami prašťalo raždie, chvatne odsúvané nízke tenké konáre šuchotali
a pálivo ju šľahali.
„Rýchlo. Musí sa poponáhľať...len aby
už nebolo neskoro.“
Čepiec zošuchol sa jej na ramená. Nič nedbala.
Rýchlo...
Pod previsom temnej skaly krčila
sa tmavá chalupa. V nízkej hmle javila sa ešte temnejšia
a neútulnejšia ako v noci, keď ju aspoň dnuká osvetľoval plameň ohňa.
Teraz bola zvnútra rovnako temná ako zvonka.
Zaprela sa do masívnych dvier.
Márne. Preľakla sa. V chvate jej mozog nepracoval, až po chvíli si
uvedomila, že dvere sú zatarasené zvonka zámerne. Poobhliadla sa. Našla hrubú
palicu a pokúšala sa podvihnúť mocne zasunutú provizórnu petlicu.
Práchnivé drevo praskalo po troškách, dych sa jej zrýchľoval. Rýchlo. Len
rýchlo. Konečne. Dvere sa trocha poodchýlili. Nie celkom, ale dostatočne na to,
aby sa štrbinou pretiahla dnu.
Všade tma a zápach dotletej
pahreby pripomínajúci, že sa tu ešte včera kúrilo.
Tam. Tam v kúte zazrela obrysy
akejsi amorfnej kopy. Pobehla bližšie. Chladná kopa nejavila známky života.
Nahmatala jeho tvár. Zľakla sa. Zakrvavená masa s opuchnutými perami so
šrámom už takmer pokrytým zaschnutou chrastou, tiahnucim sa pozdĺž celej
polovice tváre, vyvolávali hrôzu. Krvou zlepené pramene vlasov držali sa
chrást. Muž bolestne zasyčal.
- Žiješ! Ty žiješ... ach, vďaka
Bohu, vďaka...- zašemotila vystrašená, držiac mu znetvorenú tvár v malých
bielych dlaniach.
Muž pomaly prichádzal k sebe.
Otváral viečka, pokiaľ mu to len opuch dovoľoval. Od bolesti zaťal zuby
a oči znova prižmúril.
Belle sa čo najrýchlejšie pokúšala
uvoľniť mu ruky. Uzly boli zviazané pevne, našťastie nie dôkladne. Náhle vyslobodená
ruka vymrštila sa mu k tvári a skôr ako mu v tom stihla zabrániť,
odrhla polepené vlasy spolu s chrastou z rany.
Do mužovho výkriku začalo
zranenie opäť krvácať. Nečakala.
Napochytro zdvihla lem od rosy mokrej sukne a priložila ho na krvácajúce
miesto. Muž zasyčal a zároveň sa potuteľne usmial zamieriac pohľad na
jediné miesto... jej nahé lýtko.
Zneistela.
- Pane... teraz nie je čas na... –
zadrhla sa v polovici vety.
Chvatne mu prikladala na tvár lem,
do ktorého vpíjala sa čerstvá krv, ďalej riskujúc, že dvíhaná látka poodkryje
aj čosi viac. To nebolo teraz pre ňu dôležité.
Oči sa im stretli. Ich tváre tak
blízko vedľa seba. Cítil jej dych, jej teplo, jej strach. O neho. Bojí sa.
Ona sa o neho bojí. Je tu. Prečo je tu? Prečo by tu inak bola, keby...
Obe jeho uvoľnené ruky dotkli sa
jej tváre. Na mieste, kde začína temeno vnorili sa prsty do páperia spola
navlhnutých vlasov, palce jemne treli sánku.
Nebránila sa. Jej pohyby sa
spomaľovali. Látku sukne už neprikladala na ranu, vypadla jej z dlane. Už
len prstami nežne hladila ju, akoby chcela týmito nehmotnými dotykmi zaceliť
zranenia, ozdraviť, pofúkať. Podvedome pootvorila pery. V ten moment
zmocnili sa ich jeho ústa. Smädno, náruživo, nedbajúc na bolesť z opuchu.
Necítil ju, necítil krvavé rany, modriny, nezacelené jazvy. Cítil len ju.
Vpíjal ju do seba smädno a lačno, nedokážuc sa dosýtiť.
Nebránila sa. Poddala sa úplne jeho tlaku,
nechajúc mu napospas pery, líca, oči, celú svoju tvár. A on si bral.
Chvíľu nežne, jemne, takmer sa jej nedotýkajúc, náhle čoraz nástojčivejšie
nenechajúc nepobozkaný ani milimeter. Pery sa im opäť spojili, jej ruky ovinuli
sa mu okolo krku a celým telom prešla jej triaška. Náhle pocítená slasť,
akási neskutočná sila rozprúdila krv vo všetkých krvných kanálikoch, čo vrážali odkaz aj do
najposlednejšej vlásočnice tela dávajúc najavo, že jej srdce si práve vybralo
svoj osud.
Čas i svet v ten okamih
prestali jestvovať. Bola len ona a on. A nebol čas na nikoho
a na nič.
Ale ani na nich...
Ani na lásku.
- Rumpelstiltskin... - zašepkala
nástojčivo.
Odpovedal je vlhký pohľad mužových
zasnených očí.
-
...viem o všetkom, – pokračovala pozerajúc útrpne, s nehou na
jeho zohavenú tvár. - Je mi to ľúto. Je mi to tak veľmi ľúto. Gaston mi dnes
v noci povedal, čo sa tu stalo po mojom odchode... -
Mužove oči potemneli. Nedotkol sa
ich znovu vyvolaný obraz včerajšej noci a jeho potupné zajatie. Dotkla sa ho informácia, z ktorej
zachytili sa mu rovno v srdci len slová : noc, v izbe, Gaston ...aj
keď, to „v izbe“ si len domýšľal... noc... Gaston, ...GASTON!
Ako uštipnutý odtrhol ruky
z jej tváre zaťal jej ich do útlych zvlhnutých ramien a surovo zatriasol,
nespúšťajúc však z nej oči, ktoré začínali temnieť, čím pridávali tvári
zlovestný výraz.
Zhlboka vzdychla. Potom akoby si
niečo vzápätí uvedomila, hlava sa jej sklonila k ramenu a v rukách
mal už len mdlé, opadnuté telo. Pustil
ju zo zovretia.
Pozviechala sa, pomáhajúc mu
vstať.
Nemal záujem. Hľadel na ňu
a čakal odpoveď. Vysvetlenie. Čokoľvek.
- Rumpel! Rumpel, ,,,prosím,
netrápte ma! Teraz nie je čas na vysvetľovanie... musíte zmiznúť! Každú chvíľu
sa tu môže s ozbrojencami objaviť...- zaváhala, či vysloví opäť jeho meno.
-
Gaston Lonič! - skríkol muž namiesto nej.
Vyznelo to ako žiadosť. Neodkladná
žiadosť.
Vystrela sa, vydýchla a naberajúc
vzduch do nozdier odhodlane mu odvetila na nemú žiadosť.
- Ste ...naivný, pane. Pochabý
a naivný... načo... načo vám bude vedieť, že... – zachvela sa.
Predsa len to nešlo tak ľahko
vysloviť, tak, ako to už nikdy nepôjde vymazať z jej života. Už nikdy.
- Áno, som milenkou Gastona Loniča
! - povedala bezfarebne, zámerne
zdôrazňujúc každé slovo a pokračovala v preslove nedbajúc už na
nebezpečenstvo, situáciu, ani na city muža pred sebou.
- Je to už dlhá história, plná
bolesti, nešťastia, nevyspytateľných náhod a... a ani sama neviem, akú úlohu v nej hrám
ja. Kedy, kde a ako som sa stala súčasťou tohto zamotaného kruhu
mocenských bojov o trón a postavenie silných v tejto krajine. Ja
som chcela len žiť. Pokojne žiť kdesi na vidieku. Mať muža, deti, svoj malý
dvor a psiu búdu a... a teraz som tu. V tejto chatrči, špinavá,
zničená a zlomená a... - rozplakala sa. - Ste voľný pane. Ste slobodný,
môžete ujsť. Choďte, utekajte, ponáhľajte sa z tohto prekliateho miesta...
- vydávala rozkazy a sama ich plnila.
Vzlykajúc sa pretisla cez škáru
dvier a nič už nevnímajúc, bežala preč.
Skôr ako sa spamätal, zmizla mu
z očí i z dohľadu. Zostala len bolesť. Bolesť tela, duše
i srdca.
- Belle!... –
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára