OUAT - Pešiaci medzi prstami... 86. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

86. kapitola

Spoveď

 

  - My sme chceli len pomôcť, - plačlivo sa kráľ zveroval starej mníške, ako pri spovedi. – Náš verný kamarát!... Arkádius! Koník náš vraný...- utieral si spakruky slzy, nehanbiac sa za ne.

  - No, dobre, už sme to počuli ...a teraz sa skúsime postaviť! – zdrapila mníška sklesnutého panovníka pod pazuchy a skúšala ho zas posunúť aspoň o pár piadí smerom ku komnate matky predstavenej.

  Zdalo sa jej, že s ňou by mala menej roboty, dovliecť ju ku kráľovi, ako takto, naopak. 

  Skúšala ho povzbudiť všakovako, všetko zlyhávalo. A na nikoho sa nemohla spoľahnúť a požiadať o pomocnú ruku, Tartarugha Rowena trvala na tajnosti celého stretnutia.

  - Uf, ste vy ale riadny kus chlapa! Tak, tak...ako sa aj na správneho kráľa patrí... Nože sa nepoddávajte a kráčajte. Smelo! Vred! ...či onô... Vpred! Matka predstavená vás o-o-uf  o...očakáva a vraj je to o-o-uf...súr...-uf...ne. –

  Kráľ sa chvíľu nechal viesť, odovzdaný, mdlý a malátny, lebo ho zobudili uprostred noci a to on veľmi nerád. Už za mlada, kým ho učili na nočník, tieto budiace ceremónie otravovali ho, ale bol svojim dojkám za ne vďačný, mokrá posteľ tak škaredo ráno studila a ešte škaredšie páchla, keď náhodou budiť pozabudli...

  Po pár krokoch, neistých a krivých, prebudila sa však jeho hrdosť a kráčal ďalej sám. Čo ak by sa niekto tmolil takto nocou tiež po chodbách a nevidel by, že má vždy pevnú vôľu a pôdu pod nohami?! To nemôže, ako kráľ dopustiť! Aj keď v tomto, stále ešte riadne schátralom dome, to bolo skôr obrazné, než reálne podobenstvo. To s tou pôdou. Ale, aj s vôľou...priznal si.

  Na konci chodby mu ukonaná mníška strčila sviečku do ruky, vsotila ho do dverí a dôkladne ich za ním zamkla.

  Gregor II. sa s údivom rozhliadol po miestnosti. Všade navôkol, kam len jeho beľmom zgniavené oko v šere dovidelo, trblietali sa drahé kamene a skvostné kovy, tepané, gravírované, cizelované, s filigránskym zdobením...

  Zvonka do komnaty navyše sálalo studené svetlo sonáty mesačného svitu a čuduj sa svete: hrialo! Rozihrávalo okolo jeho zúboženej postavy, len v spodnej košeli, vírivé hry bleskov a omamných farieb.

  - Nádhera. Sťaby sme sa v raji ocitli...- nadchlo sa jeho veličenstvo a začalo si predstavovať truhlice, čo má doma a premeriavať voľným okom koľko ich upotrebí a koľko bude treba doobjednať. Najradšej by všetku tú krásu a bohatstvo vsal rovno do seba.

  Do výdychu sa mu zaplietol prievan z otvorených dverí. 

  - Kam ste mi to zmizli, vaše veličenstvo?! ...nebodaj vás zlákalo toto tu? Iba fejky! Nič pre vás! Vy ste naša múdrosť, vás sa ani neskúšame oklamať, ale iní... iní... nuž, nevyspytateľné budú cesty Pánove. Veru, veru...veľa sa bude treba kajať, možno aj postiť, odpustky kupovať, spovedať... nuž, na všetko sme pripravené... Ale teraz ide o vás. O nás, až potom. O tom potom! – strkala ho preč z komnaty, lebo sa mu akosi veľmi nechcelo.

  Prešli ďalších pár metrov, zastanúc pri každých dverách na okamih. Mníška sa vždy zamyslela, vyhodnotila situáciu, zalamentovala, zasyčala ts-ts-ts a pohla sa o kus ďalej, mrmlúc si viac-menej pre seba. 

   - Staroba je kríž a skleróza klince v jeho spráchnivených útrobách. – pomykala sestra nozdrami. 

  - Odpusťte nám našu náhlu indispozíciu, sestra, plyny telesné nebolo radno zastavovať. Nuž...- zahanbil sa kráľ, ale nikto ho nevnímal

 Perpetua síce lapala po dychu, ovievala sa, ale zaborená bola vo vlastných myšlienkach: "Kam to len zapatrošila matičku predstavenú?!..."

  Kráľ zas nevnímal ju. Dal sa viesť a mlčal v pietnom tichu za svojho verného Arkádia.

  Konečne sa zas raz otvorili jedny z dvier a prijali ho do seba, zatvoriac razom svoje drevené ústa na závoru. 

  - Posaďte sa, vaša výsosť, - ozval sa tlmený ženský hlas kdesi z rohu izby, kde stála posteľ navŕšená ťažkými, tučnými vankúšmi a perinami.

  Kráľ udivene podišiel k nej a v záľahe zájdených obliečok rozoznal po chvíli hlavu v čepci.

  - Posaďte sa, vaša výsosť, - zopakovala Rowena a jediným funkčným okom razantne naznačila kráľovi, kde je jeho miesto, zatiaľ čo druhé oko zostalo nevidomé zaborené do zlámaného a pokriveného tela panovníka, opäť raneného, ako pri ich poslednom stretnutí v Srevrene.

  Kráľ si poslušne sadol, trochu sa predklonil, aby zastlanú ženu videl a aj počul. A čakal.

  - Som dlhé roky rokúce predstavená srevrenského kláštora, odnepamäti slúžiaceho Bohu, cirkvi svätej i vám, vaša výsosť. Neviem, či sa ráčite pamätať...- započala svoj preslov matka Rowena, aby mu dodala oficiálnosti a dôležitosti.

  S napätím sledovala kráľove reakcie. 

  Ten sa ale netváril nejak zúčastnene. Utieral ešte poslednú slzu za koňom a skúšal sa sústreďovať, no, nešlo to tak rýchlo. Počul cval, erdžanie, videl vycerené zuby, muchy odoháňajúci chvostisko, kopytá... ..."ach, Arkádius, Arkádius, kdeže je ti koniec, ty žrebec!..."

   - Po tom nešťastí na poľovačke...- pripomínala matka predstavená detaily, akoby tak trochu čítala kráľove ponuré myšlienky, ale on sa stále nechytal. – Ten prízrak! Révena! – takmer už skríkla.

  Až teraz kráľom trhlo a ryk koňa nahradil rev iný...

  - Och, Révena, Révena... mea Réva! Samozrejme, že si pamätáme... akoby sme mohli zabudnúť! Nedá sa. Nikdy veru nebude našej vďaky dosť, hoc by sme ju prejavovali vašim božím rukám dňom i nocou, až do skonania tohto nešťastného sveta...- pokyvkal kráľ hlavou, ale stískal si len vlastné dlane. – Zachránili ste nám život a na také niečo sa nikdy nezabúda, sme si toho plne vedomý. A teraz zas...A znova.-

 Kráľ naraz posmutnel a na jeho tvári sa zjavil opäť otupený, odovzdaný výraz. 

  - ...my sme chceli len pomôcť! Chceli sme len ochrániť nášho verného Arkádia... len sme sa mu s dôverou pozreli na kopytá, či sú v poriadku, keď... odrazu stuhol a potom... tak prudko so sebou metal. Tááák...a tááák... a vtom... metať sa prestal a my sme mu nevedeli pomôcť! Mysleli sme, že zbadal myš. Náš Arkádius sa veľmi, preveľmi bál myší. Hľadali sme namiesto neho, vedľa neho, i pod ním... či sa dáka malá potvorka nezahráva s jeho emóciami a odrazu na nás prišla akási ťažoba a my sme klesli a zahalila nás tma... Kto by bol povedal, že taký kôň toľko funtov váži... – kýval nechápavo kráľ hlavou.

  Jeho veličenstvo stíchlo a započúvalo sa do podivných zvukov, ktoré mu v pravidelnom rytme vrážali do uší.

  Matka predstavená zaspala. Ale nie nadlho. Iba si tak zdriemla. Možno ani nespala. Možno len tak  nahlas premýšľala. Tak, či onak, prebralo ju náhle ticho v miestnosti. 

   - ...a potom sme sa vybrali do neznámych končín... – nadviazala zrejme na svoje tiché, nevyslovené úvahy. - ...až sme prišli sem, do tohto Bohom už zatrateného rozpadliska a zriadili sme si tu nový domov, domov nášho Pána všemohúceho. A vy nám na to dáte oficiálne povolenie a potvrdenie a dekrét a ...Však?! – Rowena sťažka žmurkla a pokračovala, lebo sa jej zazdalo, že kráľ prikývol.

  - ...ale nie o tom som chcela. Skrátim to... ide o tú... vašu... Révenu! Teda... domnelú Révenu, aby som bola presná. –

  Kráľ spozornel a ešte väčšmi sa nahol k mníške, takže už sedel až na samom kraji stoličky. Rowena dlho nenapínala jeho zvedavosť, aby sa náhodou z nej neskydal a ďalej šemotila. 

  - Popravde, chcela som zabrániť vášmu stretnutiu, lenže Božie cesty sú... Božie cesty! ...a Viorelino správanie dupľom. Neriadená strela, čo vám budem hovoriť! Takže sa vaša výsosť stala obeťou istej, povedala by som... osudovej zámeny. Pretože, to bola Viorela, ktorú vaše urodzené oko ráčilo zazrieť vtedy, pri tom hodovaní, v okne... naša Viorela... naša malá princeznička... –

  Gregor II. sa ešte viac nahol k Roweninej posteli, dvihol zadok zo stoličky, urobil dva miniatúrne krôčiky vpred. So zatajeným dychom a rozšírenými nozdrami načúval dosiaľ odkrývaniu tajomstva z úst starej nehybnej ženy. Kombinoval, spriadal, skladal...zatiaľ márne.

  - ...chápem, že vás zaskočila tá podoba a isto vám už dochádza, že vôbec nejde o náhodu...aj keď podľa vášho momentálneho výrazu tváre, by som povedala, že vám nedochádza vôbec nič! - povzdychla. 

  Už bola celá udýchaná a stále nič múdro vyznievajúceho, nezjavovalo sa kráľovi v dvojitej brázde skrz čelo. 

-  Tak pekne odzačiatku! Tie vaše ľúbostné avantúry s Révenou Krušovadskou, kráľovnou spriatelenej krajiny, do ktorej ste sa ráčili priženiť, jej vlastnú dcéru si zoberúc za právoplatnú manželku, nezostali veru bez následkov! A keďže sa všetok ten hriech, učinený z ľudskej slabosti a nerozvážnosti, vyvolanej však láskou čistou a úprimnou, ako som sa osobne presvedčila z vašich vyznaní, aj načúvaním vtedy za dverami... odohrával sa za svedectva našich kláštorných múrov, pokladala som za svoju povinnosť vziať to úbohé neviniatko, zrodené z onoho hriechu medzi vami dvoma, pod svoje a kláštorné ochranné krídla... keďže jej matka... odišla z tohto sveta... tak potupnou, krutou smrťou. – stíšila Rowena hlas.

  Kráľ, ktorý sa ešte stále neprirodzene predklonený v zaujatom počúvaní priblížil až nad Roweninu hruď, neveriacky nachýlil hlavu a stiahol obočie, ako nemú žiadosť ďalšieho vysvetlenia.

  Rowena strácala trpezlivosť a dych tiež. Mala toho na srdci ešte viac, ale učinila krátke a rázne všetko zhrňujúce rozhrešenie svojej spovede.

  - Skrátka, Viorela, je vaša dcéra, vaša výsosť! –

  Gregor II. sa najprv naivne nadšene usmial, potom mu čosi preletelo mysľou. Mŕtvolne zbledol a v momente ho opustili všetky sily.

  Matka predstavená Tartarugha Rowena odrazu pocítila na svojej hrudi ťažký zával a skôr než stihla zavolať na pomoc niektorú zo sestier, zrútila sa labilná posteľ pod tou tiažou dvoch tiel a haldy vankúšov dôverne prikryli obe telá svojou zožltnutou belobou. 

 

  Keď stará Tera s raňajkami konečne nadránom odomkla dvere do komnaty matky predstavenej a vošla dnu, nevidela nikoho, no počula akési tlmené hlasy v družnom, neformánom  rozhovore. 

  Po zamračenom pátraní vydedukovala, že oné hlasy vychádzajú spod veľkej kopy perín v kúte izby medzi do véčka prelomenou posteľou. Priplichtila sa takmer nenápadne bližižšie a natrčila zvedavé ucho. 

   - Avšak, viete si predstaviť, matička dobrotivá, aké ťažkosti by nám z toho vyvstali, keby, čo i len zmienka prenikla pomedzi ľud náš pospolitý? - hovoril tlmený mužský hlas a ženský mu na to, tíšiac ho, odpovedal. 

  - Nič neprenikne. Mlčať budeme ako dva hroby. Tri, ak Tera okamžite nepoložíš tú misku s kašou a nevypadneš z mojej komnaty! Hybaj si po robote!  - vykukla predstavená, keď jej čiasi mužská ruka odhrnula prikrývku z tváre.

  Tera šmarila misu o stolček, jedovato prekrížila ruky na ovisnutých prsiach, kopla do dverí a oddupotala.

  - ...a k tomu problému, o ktorom sme diskutovali celú noc, vám teraz ponúkam jedno riešenie. Nie, nie, neďakujte mi vopred, stretneme sa raz pred súdom Božím, tam za to budeme pykať obaja. Tomu verte, vaša výsosť. - zhlboka si povzdychla žena a počkala si aj na povzdych muža, kým pokračovala. - Ak pojmete za manželku vznešenú osobu rodu kráľovského, presnejšie rodu Krušovadských, nuž vám ostane celé kráľovstvo a nikto proti tomu nič nikdy namietať nemôže. Až na nášho Pána, ale tam sa ešte nechystáte, však? - 

  Chvíľu bolo ticho a to Teru načúvajúcu za dverami škrelo, lebo ticho sa veľmi zle počúva, no onedlho ženský hlas pokračoval. 

  - ...a Viorelu si môžete tiež pojať na dvor, venovať sa jej výchove, čo bude dostatočným pokáním a trestom pre vás, by som povedala. Môžete sa stať jej poručníkom, tútorom, skrátka, nech si chúďa užije trochu toho luxusu, všakže? - 

  Dvere vrzli, ale prievan ich pribuchol. Tera mala po chlebe. Aj po nose.

  - Možno sa to vašej výsosti nezdá, poznajúc rodokmeň vášho svokra do detailov, že tam nijaká dcéra už nevystupuje a Ionesa bola jedináčikom, ale pravda to nie je. Anály klamú. Taká osoba, rodu kráľovského, krvi Krušovadkých, skutočne je! Belle, je jej meno. Dcéra samotného Krušovada, nelegitímna, ale uznaná, listinu pečlivo uchovávame. K nahliadnutiu dáme. Veľmi pohľadné dievča, ale... veľmi nespútané. Tak veľmi by sa konečne potrebovala naučiť správaniu sa na dvore. Síce sme sa jej pokúsili zabezpečiť manžela, ale omyl. Chyba to bola... Radšej zabudnúť. Dlho bola väznená medzi kláštornými múrmi. Nebojte sa, teraz je väznená zas! Záleží len a len na vašom rozhodnutí, aký osud ju bude čakať. Pokoru a pobožnosť nečakajte, ale ani nič iné do nej ešte nepreniklo, pozorne sme ju skontrolovali...Virgo jak sa na slušnú kláštornú chovanicu patrí... to nie ako Viorela... tá už je preniknutá  až-až... až tak, že nám o pár splnov porodí. - 

  Komnatou sa ozval nečakaný zúfalý výkrik.

Domiceli, Fra Vargelico