OUAT - Pešiaci medzi prstami... 102. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

102. kapitola

Majstri a muškáty

   - Budete si to pamätať, alebo radšej prejdeme vedľa, aby ste si mohli robiť poznámky? -

   - Myslím, že si to radšej zapíšem. So stavbou kláštora nemám ja ani moji muži žiadne skúsenosti, viete, zatiaľ sme boli celé desaťročia najatí len na stavbu stajní a tiež kravínov a lichvární a aj kuríny už máme ako-tak premakané, ako sa na majstrov remesla patrí, ale toto tu...takže... -

Perpetua sťažka vydýchla a hneď sa zas poriadne nadýchla, lebo jej na um prišli nedávne apokalyptické vízie nového kláštora zaplaveného vodou zo Zlatého Dikobraza.

  - Boh bude musieť stáť pri nás. To už zariadim ja a ctihodné sestry, takže... – pokynula rukou a zdvorilo doviedla stavbárskeho majstra do vedľajšej miestnosti s provizórnym pisárskym stolíkom.

  Za límec vyvliekla driemajúceho krpatého pisára na balkón a oprášila si zoschnuté dlane. Majster strčil krk hlbšie do kabáta, nervózne sa pohmýril, očami zažmurkajúc na dno nádvoria. V miestnosti totiž žiadny balkón nebol. Zostali z neho len zbortené dvere.

Perpetua šikovne rozvinula relatívne čistý pergamen a brkom rázne vyznačila kríž.

- Východ, západ, sever, juh! -

- No, toto azda juhovýchod... podotkol by som... -

- No a?! Vám sa vari nikdy neutrafilo nakresliť krivú čiaru? Juh a dosť! – okomentovala štyri a pol čiary na liste.

- Takže môžeme začať. Predpokladám, že hlavný vstup bude tuná zo severu. – ponatáčal majster list pergamenu a rozhodol sa pre jeden bod.

- Chyba! – zdvihla Perpetua ukazovák, potom ho ohla a zabodla do pergamenu. K diere, ktorú spravila, dodala: - Hlavná brána bude z južnej strany. Neviete si predstaviť, aký nával studeného vetra by napĺňal naše cely. – pošúchala si boľavé kríže zozadu a potom, tie čo nebolia, vpredu.

  Z úcty k matke Tartarughe Rowene nosila na krku aj ten jej. Bol krajší. Väčší, vykladanejší. Ešte by ho niekam zapatrošili. Oj, to nie.

- Jasné. A tu... hneď by... tu hľa, hádam snáď, dovolím si navrhnúť, mohol byť centrálny komplex. – len opatrne pozrel na malú ráznu ženičku.

- Áno, v podstate ...ale ešte predtým budú dve veže a pozdĺž tejto dlhej cesty umiestnime stajne a sklady náradia. Komory a dom matky predstavenej budú naľavo. Rovnako aj dom Chleba. Nie tu, až tu, v zadnom trakte. - natiahla pažu, čo to vydalo a čo nevydalo, sa jej pod pazuchou roztrhlo. 
  Majster sa diplomaticky tváril, že ho zaujíma viac onen pokrčený papier, než pokrčená spodná košeľa stareny. A tváril sa vierohodne. Len vykvitnuté potové oká pripomenuli mu niečo.

- A záhrada? -

- Smetisko. -

- Ako prosím? -

- Zlikvidujeme rumpelstiltskinovské smetisko. Je pod ním kvalitná pôda. Za tie roky rokúce. Tam bude záhrada aj ovocný sad. A šupnite tam aj záhradníčkin dom. -

- Takto? -

- Trocha menší. Iba taký domčúrik. Tak. - žmúrila oči, či predsa len nie je priveľký, Tera sa už bude na staré kolená scvrkávať. Dé, dé.

Perpetua si cez zväčšovacie sklá dôkladne prezrela základný plán stavby a potom sa rozrečnila, ťukajúc prstom po okrajoch pergamenu.

   - To by bol aký-taký základ. Tu... - priklincovala pohľad majstra, zberajúceho sa už na odchod k pergamenu. - Prvá kuchyňa, druhá kuchyňa, komora, sýpky, mlyn. Refektár, knižnica, nemocnica, sakristie. Noviciát, dormitár, ubytovňa pútnikov... -

Majster len mihal očami a ledva si stačil zaznačovať rozloženie budov, ktorých názvy mu nič nehovorili, a v duchu rátal, koľko času na to bude treba. A či sa to viac bude podobať stajni, či kravínu...

   Stará mníška zatiaľ veselo pokračovala:

  - ...príslušenstvo, latríny, cintorín. Jeden oltár, druhý oltár, tretia kuchyňa. Hydinový dvor, humno a finito. -

  - A čo? -

  - A nič. Skončili sme, bratku. Dajte sa čím skôr do práce, Boh vám pomáhaj. -

  - Tak dvesto šesťdesiat rokov. -

  - No, dovoľte, urážate ma!  - vypla trochu suchú hruď nová matka predstavená. - Aj ja som len citlivá, krehká  žena. Tam, pod habitom... -

  - Nemyslel som váš vek, ale dobu dokončovacích prác stavby! -

  V mníške to zabubralo.

  - Dohodneme sa. -

  - S presýpacími hodinami? S oným  mocným pánom večnosti, života a smrti? S nepostrehnuteľným časom?! S moirami, čo osudy nadeľujú?! Schováte tej poslednej nožnice? -

  - Nebásnite mi tu a chyťte sa keľne! -

  - No pánboh zaplať, - zažundral majster.

  - Bodaj by. Ale o to sa vy tiež nestarajte. Tadiaľto, prosím. - vyviedla Perpetua hosťa von a keď osamela, natešene si pošúchala uši.

  „Ľudská hlúposť to zaplatí. A už aj jej idem v ústrety.“

  Drobné ústa sa rozchichotali a rozvlnili štósy vrások po celej tvári.

  Pohľadom hľadala mrňavého, večne ospalého pisárika, aby mu nadiktovala ďalšiu urgenciu pre kráľovský dvor, na zaplatenie daní z omeškania, za nevrátenie kade a istej novicky, ktorú v kláštore postrádajú a ktorej služby jeho veličenstvo ráči bezmedzne využívať. Alebo také čosi...

Domiceli, Fra Vargelico