OUAT - Pešiaci medzi prstami... 83. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

83. kapitola

Cesty blúdivé...

 

    Rozdráždený do špiku kostí pud sebazáchovy hnal správcu stále vpred. Jeho ruky surovo odstrkovali všetko, čo im prišlo do cesty a nohy šliapali po živom i neživom, tvrdom, mäkkom, čľapot vydávajúcom.

  Keď už mal pocit, že mu nič nestojí v ceste a ide sa o poznanie ľahšie, trochu zastal, oprel o priľahlú stenu a vydýchaval sa nie veľmi zhlboka, lebo vzduch bol stále hustý a nedýchateľný.

  Všade tma. Predpažil ruky a pohol sa zas vpred. Kdesi vzadu sa ozývali nejaké zvuky, ale možno to bola len kanalizačná fatamorgána smradľavých výparov zhmotnených do hlasov prenasledovateľov. Ktovie. Mal pocit, že sa mu vpredu vybavuje už šero východu. Stále je teda noc. To je dobre. To je ono!

  Správca sa chcel už-už rozbehnúť, keď  z ničoho nič, akoby spadla z neba, vyrašila pred ním akási postava. Vyrástla a zmizla, ako sa bola objavila. Nečakane. Náhle.

  - Tak ešte jeden, halambúch prašivý! Aspoň, že len jeden! Pliaga neúnavná, akoby im papriky do zadkov nasypali, pobehujú mi tu po pevnosti! Sťaby doma boli, hnidy neokotené! - brýzgal polohlasom na vojakov, ktorí ho pravdepodobne prenasledujú všetkými možnými skratkami v podzemí, preto sa nedá predpokladať, kde aký vzíde.

  „Musím byť pripravený.“ Vytiahol spoza sáry čižmy nôž. Hrdzavý síce, nenabrúsený, ale nôž, aspoň na pohľad. „Nedám svoju koži zadarmo! Ej, veru nedám, nikomu!“

  Zakrádal sa celkom pri kraji tunela, až sa mu drobná hlina a kamienky sypali za golier. Hlavou rozmŕval olupujúci sa strop iste potiahnutý vlhkými pavučinami a nadrolenou omietkou. Všetko jedno. Nedá sa.

  Znova na okamih pred sebou uvidel čiernu siluetu v šere približujúceho sa východu a spätil sa. Narazil hlavou do steny a do vlasov sa mu zosypala vrstva stuchnutej rašeliny. Otriasol sa, ale pár zrniek pichľavej hliny mu uviazlo v očiach.

  - Špina špinavá, robota zasraná! Nestačí, že je tu tma jak v kravskej riti, ešte aj nič nevidím! - sipel správca, uľavujúc si takto, čo najtichšie a najvulgárnejšie, hoci vedel aj horšie,  a chrbtom ruky, v ktorej pevne zvieral nôž, pretieral si oči. –

  - Au! - zvrieskol, keď na ramene pocítil pálivú bolesť, akoby ho tam čosi uhryzlo.

  - Kde si, ty oštinoha! Už aj sa ukáž! –

  Cítil, ako mu po ramene steká čosi teplé. Zhora. Zo stropu? Teplé?!

   - Otrt skazený! Ozvi sa, ty hrdina! Ľahko sa ti bojuje, keď ťa nevidno, rumpel skákavý! Bodaj ti čelo šmirgľoval! –

  Správca šermoval v tme okolo seba, netušiac, odkiaľ a kto môže zaútočiť, ale hrýzť sa veru nenechá!  Iba si zvieral boľavé rameno. Dostal strach a hneď na to dal o sebe vedieť, aj jeho mechúr. Má, či nemá?! Len vydržať...

  Znehybnel a chvíľu načúval, ako keď lovecký pes zavetruje svoju korisť. I oči prižmúril, i nozdry natrčil dopredu. Celkom ako psisko na to vycvičené. Lenže správca nezavetril okrem hnusného smradu nič. Natrčil opatrne ruky dopredu, dozadu, dohora a...

  Zhora sa na neho zosypala spúšť. Už si myslel, že je po ňom, ako po Gostigradových vojakoch, ale zostal pri vedomí. Zavalený, ale živý!

  To Viorela, blúdiaca po kanály, doteraz skrytá, zo všetkých síl udrapená o korene presakujúce až sem, „pošteklená“ správcovým všade natrčeným žabykláčom, neudržala sa a spadla mu rovno na hlavu. Oblapila ho okolo krku a viac nepustila.

  Dusil sa, ale márne bojoval i bohoval, aby zovretie povolilo. 

  Upachtený, šomrajúci a zaklínajúci muž sa z posledných síl vytackal, aj s bremenom úzkym východom do bahnistého dna Il Perkovskej priekopy. Bol doma! 

  - Aby to čert bral! Keby som videl aspoň ksicht toho slonieho čreva, čo vlečiem. Ale to nie! Len vypučené ritisko a chrbcina na pol chotára mi tu civí do škrane. Ale smrad je mi povedomý. Nie si ty... náhodou, to ohreblo neotesané, čo onehdá pánko z kláštora bol dovliekol?! Cí, to je ináč...Ešteže mám výchovu, ty škapa smrllavá a viem, čo takí rytieri majú činiť, lebo inak... –

  Správca sa odmlčal. Držal bremeno pod kolenami a dobre vedel, že keď by pustil, tak ho svojou napučanou akousi znásobenou vlhkom váhou stiahne so sebou a to by už pri tom jej stisku nemusel veru rozchodiť. Takto aspoň trochu reguluje jej zovretie a môže skoro kráčať. 

  Sťažka, ale vykročil.

  - Ty nedocecaná pijavica, bodaj ti pajšle pukli, tiež by si po svojich mohla…Dúfam, že mi pán Rumpelstiltskin, darmožráč lakomý, nenažratý, dobre za teba zaplatí...- pomáhal si slovne.

  Nebezpečenstvo bolo stále blízko. Nadosah, o dostrele ani nehovoriac.

  Viekol sa rozbahneným smradľavým močariskom, o nič hodnejším ako kanály pod Il Perkom.  Po každom šliapnutí vylietaval roj múch i iného hmyzu. Rozvášnené komáre tancovali mu medzi kvapkami potu a drzo sali tie krvavé.

  Začínalo nebezpečne svitať. Ešte stále nízka hmla zastierala ťarbavo sa pohybujúcu hmotu, fučiacu a valiacu sa kdesi do neznáma, netušiac, že v kruhu, lebo zaťažená noha, pôsobila ako kratšia a takto i vliekla muža kol-dokola.

  Muž zastal. Mal pocit, že znovu objavil svoju intuíciu. Na ľavej strane mu ležalo bremeno, pravým okom videl rozbujnenú zeleň, zosuté zvyšky svahu s trčiacimi konármi a nikde nekončiacu bielu tmu z hmly.

  „Dopredu. Toto nás ochráni. Ustráži.“ Nadhodil mĺkvu ženu, ktorá od bolesti v stehne, ktoré jej správca pri šermovaní ešte v podzemí poranil a ktoré neprestalo krvácať, v kŕči zmeravela a zamdlela. A urobil ďalší krok. A ešte jeden a znova. A znova.

  Zabudol akosi na ťarchu, na strach i na únavu. Čo sa dialo okolo, netrúfal si ani domyslieť, pod nohami mu čľapotalo bahno a komáre stále neprestali spievať svoje árie na jeho krv.

  Šiel za záchranou a už po piatykrát sa potkol o starý prederavený hrniec, pohodený, akoby jemu natruc akurát uprostred jeho trasy a hlasno zanadával.

  - Čo tadiaľto, na just, nech mu palce odhnijú, hrnčiar na jarmok chodil?! ...Kdeže by sa tu jarmok kedy konal?! Jaký tam hrnčiar?! Jaké sprepadené hrnce... – začínalo ho mátať.

  Len vďaka hromženiu dokázal napredovať, aj keď sa mu už pred očami hmlilo viac a konkuroval beľmom rozpúšťajúcej sa hmle rána. Sily ho bez zľutovania opúšťali, svaly a kĺby boleli, o ramene pod bremenom už hodnú chvíľu nič nevedel. Vôbec si ho necítil. Pot sa potokmi tiahol po zahlinenej hlave pomedzi nastavané valy, čo iba kde-tu vytvárali úbohé pramene vlasov. Tie veru nedokázali zadržať prívaly špiny, ktorá preraziac zátaras štice prevalila sa občas z čela rovno do očných jamiek a zaštípuc ako sa patrí, brala posledné zvyšky síl.

  A znova nadskočil, lebo sa mu pod nohy priplietol starý hrniec.

  Správca zastal, ubolená hlava mu klesla. Strácal súdnosť, orientáciu, pojem o čase i priestore. Zrazu videl všetko inak.

   - Stopy, bodaj to vrany rozvláčili s črevami obesencov! Čiesi stopy! -

  Hlboké stupaje a kvapky krvi v nich, nevysychajúce na mokrom podloží, tiahli sa pred ním a strácali sa za rohom.

  - Ja zdrevenelý ježo! Cap otrtúlený, na koze nevytrasený! Veď, kde sú šľapy, tam sú i ľudia. To dá rozum! A kde je krv... tam je zranenie a s takým zranením sa rýchlo ísť nedá! To dá druhý rozum! Som ja ale múdry! Tie tri ľudové mi konečne k duhu prišli! Dobre, že ste ma mamko študovať dali...- chválil sám seba. – A aj keď som jak nepodkutá jarabica zoslabnutý a potrestaný týmto pijavičím hebedom, ja tých ľudkov dohoním! Ta sa! Ta sa borec k víťazstvu! –

 A znova vykročil, akoby mu jeho objav dodal sily.

Domiceli, Fra Vargelico