RUMBELLE - Depozit krídiel II. - 24. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel II.

24. kapitola

      To o vlečení sa času ju iritovalo aj v slovnej podobe, nieto ešte teraz. Dokedy tu ešte bude zízať na tých dvoch nudných, respektíve znudených bubákov. Nohy ju už oziabajú a tú špinu nalepenú na nich, si radšej ani neprestavuje.

  Jeden z nich, zas s mobilom na uchu mrmlal niečo najskôr kamošovi potom sa natočil k nej.

    - Tak, šéf má ešte nejakú robotu, teba vraj porieši neskôr. - lapol ju za predlaktie a násilím postavil.

  „Tak, šéf.“ Aký akčný. Ono „neskôr“ bude v preklade: je tu ako na koni, dievča chystaj sa. Ono „porieši“ má do detailov vymyslené už dávnejšie. Plus, mínus nejaký ten detailík, ako toto tu. Ide sa podľa akútnosti. Chcelo by to premaľovať, upraviť fasádu...plastika, lifting, všetko berie, len nech ho ohúri. V dobrom.

  - Prepáčte, ale potrebovala by som ísť na toaletu. A mohli by ste mi vrátiť kabelku a topánky...Prosím. – precedila pomedzi zuby, lebo sa jej do šľapy boľavo zaryl nejaký kamienok, hoci pôvodne chcela vystrúhať jeden z trapkovsky ladených úsmevčekov.

  - Ale jasné, dobre, že hovoríš...Šak sme tu k tvojim službám! - mrkol na partnera.

  Ten pootvoril vykrivené dvere na búde, potom ďalšie hneď za nimi a doširoka sa zaškeril. Tento nenosil strojček na zuby. A asi si ich ani v živote neumýval. Vápencové stalaktity na pohľadanie.

  To, čo videla pod sebou, keď sa vrátila z prehliadky jaskyne liftboya, čo jej držal dvere a ponúkal ju vstúpiť,  ju neoslovilo. Misa vyzerala ako z mramoru, ale to len zaschnutý a zrejme nekonečne krát pomočený porcelán chytil časom takúto patinu. Doska nikde, dekel nikde, namiesto splachovača len rozstrapkaná zošednutá šnúrka.

  Mrte vtipné! A to si naivne myslela, že hajzlíky v Králičej nore sú víťazmi reality show v nechutnosti. Nie, len semifinalisti, oproti tejto.

  - Preboha! Veď sú tu pavúky...a pavučiny...a kde je svetlo, toaleťák, osviežovač vzduchu?! – trepala už zvnútra na dvere, ale od niečoho lepili, tak to radšej vzdala.

  A k nosu ich tiež radšej nepotiahla. Odniesla si to zas sukňa Ruby. Beztak ju bude musieť pozvať do mesta na vianočné výpredaje, keď k tomu dôjde. Dúfa len, že tieto háby neboli jej obľúbené, prípadne pamiatočné. Nie, to má len mikiny, tričká a dresy, nanajvýš šiltovky od pánov športovcov.

   Za dverami sa ozval výsmešný rehot. A potom ticho a potom bolo rušno. Všeličo padalo, škrípalo, posúvalo sa, odsúvalo a zas padalo. Ale zvukom a hlasom veľmi nerozumela, navyše plechovo paprndeklová akustika kabínky to divne skresľovala.

  Puzzle doskladala dodatočne, až keď sa dvere zas roztvorili a dnu vtlačili ďalšieho nájomníka. Dopadol jej rovno do náručia. Inštinktívne ho odsotila. Drcol o dvere a vyjadril sa veľmi jasne, čo si o nej a jej útoku  myslí. To v denníčku publikovateľné nebude.

  Už pochopila koho objatia sa tak ľahkovážne vzdala. Neskoro je plakať nad vyliatym ... došľaka, ten záchod snáď preteká, alebo čo...cítila, ako jej vlhnú nohy.

  - Tak to by už hádam, v rámci atrakcií stačilo, nemyslíte? – osopila sa popamäti smerom k nemu. – Prestáva to byť vtipné, dokonca by som povedala, že je to celé trápne a nechápem, ako ste ma do toho mohli namočiť. – rozčuľovala sa, raz dvihnúc jednu, raz druhú nohu. V čom stojí si radšej tiež nepredstavovala. Dnes si celkovo veľmi málo predstavovala. Deje predčili všetky jej fantasmagorické výbludy mozgu.

  Do tmy zasvietilo zelenkasté svetielko z jeho hodiniek. Pozrel si jej rozčertenú zelenkastú tváričku, preroloval telom, až k bosým nohám a zmraštil tvár. Zrejme pri nanominovávaní sa sem, zhodila nejakú pixlu s lakom, prípadne olejom v tom lepšom prípade. V oboch bude mať nôžky v stave infarktu. Dvojitého. Tak na bipas. Šľapou si práve trela niečo na lýtku.

  Radšej svetlo vypol. Zlý nápad. Zapnúť a nasvietiť radšej ...Čo? Pavúky? Ucholaky? Mŕtve muchy v strukoch ovísajúcich pavučín? Či pozostatky iného hmyzu? Toho rozkladajúceho sa potkana v rohu? Seba! Prešlo cenzúrou.

  - Môžeme už vypadnúť?! Musím sa vrátiť do nemocnice a zas vymeniť s Ruby. Musím sa osprchovať, umyť ...a zmyť a ospršiť... toto všetko ...zo seba... – pravdepodobne hystericky sa dotýkala každej súčiastky svojho, teda požičaného odevu.

  Váhal. Zasvietiť? Nezasvietiť?

   - Je mi to ľúto Belle... S týmto som mal počítať, ale, akosi... vymklo sa mi to z rúk... neblázni... to nebude fungovať. – zachytil jej ľadovú dlaň, keď sa pokúšala trmácať dobre zamknutými dverami a následne aj ním, aby jej pomohol, alebo konečne zabúchal tým dvom otrapom, magorom, debilom nech ich okamžite odomknú.

  Sadol si na misu a stiahol ju k sebe. Nohy jej vyleteli dohora. Jasné, podľa „vône“ motorový olej. Prepálený.

  Ledva sa zachytila za jeho krkom, ale spokojná, že už netrčí po členky v nejakej sračke, prijala jeho náhlu, nečakanú, romanticky ladenú  ponuku.

  - Čo ste to vraveli o tých rande na weckách? Toto... má byť... akože jedno z nich?! Tak to vám teda pekne ďakujem! To už sme mohli rovno zostať na tých v Králičej nore. Mali ste pravdu. Boli útulnejšie. - prechádzala mu monotónne po šiji, aby sa upokojila.

  Pohniezdila sa mu v lone.

  To nemala robiť. Automaticky spustila film rôznych toaletných variant. Síce z minulosti riadne rozmazaných, o to bizarnejších. Komparz a niektoré rekvizity  boli citeľne pripravené...

  - ...mrzí ma to. Zrejme mali naši „spoloční známi“ nejaké iné rozkazy. S týmto tu som fakt nerátal. – vrátil sa k ospravedlňovaniu, kým v duchu nadával niektorým svojim orgánom a vystríhal ich pred vypovedaním poslušnosti.

  - Teda ako šéf ste si to mali lepšie zorganizovať. Ok, vyvolať žiarlivosť, tou Tamarou, to vyšlo, ale tento záver...– odula sa a uvedomila si, že by ho nemala tak okato škrabkať na krku, napriek tme, ktorej verila, že nikto nič nevidí. Tak je to ok. 

  On ťa cíti, len nevidí!

  Tak prestala.

  Posvietil si na ňu. Pýtal sa už dvoma kolmými vráskami uprostred čela. Ale pýtala sa aj ona. Ďalej. Hrube dôležité toto vyriešiť ako prvé. Podľa toho sa bude zdúvať dlhšie, alebo kratšie, aj na intenzite a mimike záleží od jeho odpovedí.

   - Kto je Tamara? ...tá, s tým hnusným sakom, čo ste si mysleli, že je moje...čo o nej vravela Ruby?! Z disky? Počula som tých debov..., že šéf...to ako vy... s ňou máte ešte čosi rozrobené, až potom si posvietite na mňa. – nasmerovala svetielko z hodiniek zas sebe do tváre a usmiala sa, akoby si práve robila selfie.

  Posvietil si na ňu. Ale nebolo mu do smiechu. Jemu sa v hlave skladala úplne iná skladačka. Oveľa dramatickejšia a nebezpečnejšia. Možno fajn, že nie je v obraze. Načo ju zbytočne plašiť.

  - Mali by sme vypadnúť. Máš pravdu. – bez milosti ju zhodil z kolien, iste by sa bránila, keby ju oboznamoval s plánom. Pritlačil ju k stene, aby nezavadzala. Zaprel sa zozadu o misu a z celej sily oboma nohami  kopol do dvier. Zas a zas. Zámok pomerne dobre držal, ale hrdzavejúci plech sa začínal ohýbať a stáčať smerom von.

  Skúsil sa podopchať, ale musel sa vrátiť k pôvodnému plánu. Chcelo to ešte zopár kopancov do nepoddajných dvier.

  - Ahá, vy sa tam strčíte, potom zväčšíte dieru a mňa pretiahnete...- vyslovila skôr, ako sa nad slovami zamyslela.

 Takmer sa zasekol v otvore, aj s dychom, aj s rozumom. To rande sa začína vyvíjať nedobrým smerom... Šuchotal pomyselný fascikel.

  Ale, keď sa to tak vezme... v podstate taktiku boja vystihla pomerne  komplexne a presne. Zvonka nebol problém vykriviť spodok plechových dvier a tak sa pretisla von aj sama.

  – Dúfam, drahá, že nie si sklamaná, že som ťa nepretiahol ja...- zamrmlal a snažil sa ako tak očistiť si bundu a obrať ju od pavučín a prachu.

  Hej, čakala, že jej aspoň podá ruku. Pozrela na neho zhrozene, ale keď jej logika šľahla čerstvým vzduchom po papuli, vystrúhala ďakovný úsmev.

  Už nebol ružový. Vrátil jej ho.

  Vlasy obohatené o pavučiny, šaty detto a nohy, tie keď uvidí...

  - Prepánajána! To je čo?! – uvidela ich.

  - Špina po týždni opadá, ale do môjho auta si takto nevlezieš...- skúsil sa vyhrážať.

  Otrčila spupne spodnú peru.

  Ešte, či vôbec má auto.

  Dverami to nešlo, okná boli povoľnejšie. Našťastie jeho šrotka stála tam, kde ju nechal, len naštartovať bez kľúčikov bude chcieť trochu trpezlivosti. Vďaka bohu za staré ojazdené fára.

  Zaiskrilo to. Zamrnčalo.

   - Tak, kam to bude? – skúsil zas nahodiť pohodu, ale hlavou mu behali všetky možné katastrofické scenáre.

  Vedel, kam to nebude. Ani Králičia nora, ani nikde, ani nič, kde by jedného, alebo druhého mohli hľadať. Ktokoľvek.

  - Vzali mi kabelku. Mám tam...všetko. Aj tie balíčky pre vás. Čo sestra vybrala, prv než oprala to škaredé sako ...čo ste sa ma na ne vtedy pýtali. - skúšala zababrané nohy skryť pod sedanku, ale neveľmi to šlo.

  Ani stiahnuť sukňu hlbšie na kolená. Ani donútiť blúzku držať pokope bez gombíkov.

  Bavil sa na jej bezmocnosti. Na jednej strane strúha formu, hrá sa na otrlú hrdinku, ošľahanú ventilátormi barov a hľa...zrazu tu sedí dievča, čo sa pobilo na pieskovisku,  navyše v daždi, stratilo formičky aj s lopatkou a zničilo staršej sestre zásterku. Ale ten sopel pod nosom by mať už v tomto veku nemusela. Asi musí. Prach, pavučiny, hmyz, epitely...

  Našmátral pod palubovkou vlhčené obrúsky. Odvlhčené. Jasné, že boli otvorené, vyschnuté. So stopami po čokoláde. Robko sa iste húževnato ponúkal a... 

  Aj tak jej ich podal. Strčila do nich nos a spokojne sa nasilu usmiala. 

  - Kamilky. To nesmiem, na to... hapčí!... som... hapčí!...alergická. - a začala sa oškrabovať, kam dočiahla. 

  Zaradil radšej rýchlosť.

  - Je to jasné! Nemocnica a bez rečí! Viktor ťa... bude vedieť ochrániť.- zaťal sklamaný pery a snažil sa sledovať radšej cestu, než opúchajúcu, bordovejúcu už  krásku, momentálne využitú ako plne funkčný ostrekovač vnútorného skla. Hapčí!

Domiceli