OUAT - Pešiaci medzi prstami... 116. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

116. kapitola

Správcovská

      O chladnú kamennú zadnú tablu v akomsi amorfnom skrčení túlila sa sama k sebe zúbožená postava. Husia koža v pravidelných zástupoch navierala mu na ramenách a invazívne postupovala celým telom, nenechajúc napospas ani pór. Odev mu neumožňoval zohriať sa a tma, do ktorej  náhle precitol, v ten moment obsypala ho na dôvažok zimomriavkami. Každá si našla miesto, hoci musela bolestivo oň súperiť s modrinami a sinkami, čo muž utŕžil za posledné hodiny. Najnovšie len nedávno, keď sa zrútil z tvrdého lôžka, na ktoré ho uložili...

   Spomienka mu skrivila doráňanú tvár. Oprel hlavu o vlhký kameň a zhlboka sa nadýchol. Bol to skôr škripot, pretože rana tesne pod kľúčnou kosťou neumožňovala mu hlbšie nádychy a tento jediný, prvý a posledný, aby sa zbytočne nevystavoval bolesti, už nedokázal zastaviť.

   Vydral sa z jeho duše ako vnútra šípok, čo kedysi dávno pestúnka so slúžkami po večeroch vytláčali a triedili na zimu ako prísadu do jedál a nápojov. Hnedkastá pichľavá hmota plná žltých zrniečok vyprskla von roztrhajúc telo obalu na viacerých miestach. Vtedy nechápal obscénne poznámky rozchichotaných starých matrón, spomínajúcich vlastné telá, keď prišla ich hodinka. Nechápal, ako sa môžu smiať na dotrhanej koži a predstavoval si, či by aj on takto, kvôli úsmevu novorodenca pretrpel vlastné dotrhané telo.

  Hanbil sa vtedy ako pes, tajne sa bodajúc dreveným kordíkom, sŕkajúc bolestivo sliny a vážne nerozumel tomu, prečo bársjaká ucuchtaná slúžka vie s úsmevom zniesť toľko bolesti a on, šľachtic, budúci rytier a vojak a vojvoda a možno aj kráľ nevydrží ani ďobnutie trieskou. Toľká svetská nespravodlivosť.

   Dýchal trhane, plytko sa nadychujúc, ale bolesť prichádzala aj tak. A keby len bolesť...

  „No, tak ako, môj maličký?! Zase sme raz na zemi?! Fuj, a akej špinavej, mokrej, takej akurát pre pešiakov...“

   - Mlč! – vysyčal do prázdna a  ruku si zaboril do hustých polepených vlasov, akoby chcel vytrhnúť z hlavy svoj vlastný vnútorný hlas.

  Kýpťom zneškodnil sopel.

   -  Parom aby to kosil! V tomto zhnitom skazenom hrade jakživ nebude poriadok! Odkydajú všetko jednému akurát popod nohy, kde im čo od riti odpadne, grmoši nepotentovaní! – ozývalo a ozvenou znásobovalo ktovie odkiaľ.

  -  Mĺĺĺč! – zahrmel duto Gaston, ako odpoveď a vrátilo sa to sem, k nemu odrazom zo všetkých kútov.

  - Jasné. Blbých rečí za plný kotol, ale kto je tu za všetko nakoniec zodpovedný?! Ježov vám do nosov napchať a pokrútiť nimi! Akurát sem si sa musel zvaliť, ty chruňo?! Hrmeň Bohov do teba páralo! – pokračoval prichádzajúci, stabilitu hľadajúci  človiečik už miernejšie, nevediac isto, s kým má tú česť.

  Svetlo tu nebolo skoro žiadne, posledné kýpte sviečok už len tleli a aj jemu sa cestou zadusila fakľa, keď ňou narazil do stropu, privysoko ju držiac, aby mu nečmudila do tváre.

   -  ...ký diabol ťa sem vyfľochol, ty skapacina ?! – dodal ešte, čižmou trmajúc do na zemi nájdenéj osoby.

   -  Rumpelstiltskin... -

   Ozval sa pridúšaný smiech, potom kašel, potom silný kašel, potom kopance, sácance, ktoré dusiacemu sa uštedroval niekdajší správca Il Perko, s paradoxne dobrým úmyslom nájsť mu chrbát, v domnení, že pánovi, ktorý pozná jeho bývalého pána zabehlo.

   Bitý muž zúrivo zakričal a stlmil ľudomilné nadšenie správcu, ktorého, ako sa mu zdalo, už ráčil spoznať skôr.

   - Dlabem ťa, si skap! Človek sa aj zodrať ide, aby bol úslužný a on? Sketa napuchnutá, ešte mi ruky chytá a kope jak divé teľa. Zhni! Kadím na teba! -  dovypľúval jedovaté sliny mužíček. – Merkuj aspoň dakus, nech sa aj ja môžem oprieť o ten debilný oltár! – skoro poprosil.

   - Oltár? ...Čo...čo som v kostole?! V opátstve? V kláštore?... -

   Teraz sa smial správca a takmer cez slzy, tľapkajúc suseda po pleci, nevediac, že je zranené.

  - Presne si to vystihol, ty nekyp zasoplený! Hej, hej, hej. Tam všade si! Aby do čertovej matere vidly zabodli a hneď troje naraz ! -

  - Gavrilovo opátstvo?! –

   - Tak pŕŕŕ! Už žiadne kvízové otázky. Na to ja nemám čas. Panstvo sa ožiera, ani nevie, kde sa poskopŕca a hlavy zloží a ja tu mám robiť kalendár? Čo sú trhy? Čo som ten, oný,  premúdrelý prorok?! ...a pusti mi tú ruku, už ťa necapnem, aj tak si od niečoho celý zadrbaný... už len to by mi chýbalo, aby som od grcov smrdel! – odtiahol sa, ale nemal kam.

   - Krv... – vyšeptol Gaston.

   - A ešte čo? Telo Pánovo na zakusovanie? Nestačilo vám vína, ochlastáši? Iste ste aj zo dva sudy stiahli, ako poznám nášho pána... očuj, vlastne a odkiaľ ste ich vzali?... Jóóój... A akejže farby bola tá vzácna tekutinka? Biela? Červená?  - zalizol sa správca, zasníval.

  - Červenááá... – zakričal znova capnutý muž.

  - Tak to potom tu v tejto stuchnutej diere, čo bola kedysi kaplnkou, museli byť ešte dáke zásoby!... Ale, že vám hanba nie je! Omšové vydrúlať! – pohoršoval sa smädný. - A kde ho vlastne  máš? Kompána sprepadeného! Rumpelstiltskina, kráľa opitých?!... Navláči si sem kumpášov a nechá mi ich tu napospas! -

 - ...šiel za akousi babou... – matne si spomenul Gaston, ako zachytil útržky rozhovoru, kým bol trochu pri vedomí a skôr ako znova zamdlel.

  - To sa dalo čakať! Bárs by mu dážďovka bimbasa zhltla, zas len po frajerkách sa tmolí, semenom plytvá, ale na rod z vysoka... to oné. Fuj, že mu hanba nie je. Nech mu odhnije! -

  - Som za! – dvihol kútik úst muž vedľa.

  - Ruku na to! – pritúlil sa zas správca bližšie.

  - Na čo? –

  - Čo, čo na čo? ...No, s tebou je teda zábava, ako v márnici... Veď... vlastne... tu aj sme... Márnica, kaplnka a kobka zároveň. Smradľavé hnáty Rumpelstiltskinovcov si tu stáročia svorne vedľa seba hnijú ako kapustné hlúby v hnoji. Ani potkanom to svinsvto nešmakuje! Nakazenci chlpatí... – začal správca plácať rukami okolo seba, lebo sa mu zazdalo, že cíti malé labky.

   - Rumpelstiltskinovci? -

   - Aj tí... ale tu sa tuším vyrojili špiny potkanie, mŕtvol sa prežrali, asi im zachutila čerstvá pečienka. Alebo zaňuchali čerstvú krv... leda,  že by ...pane, nie ste žena? – zas sa odtiahol a zas pritiahol.

   - Nie, ale krvácam... -

   - Muži nekrvácajú...- uzavrel neveriacky správca a odtiahol sa s hnusom od Gastona nadobro. – Ale videl som raz, ako taký malý smrad na trhoch kaukliarov a takých tých dogabaných, pokrútených halapirkošov a mali so sebou také to panoptikum netvorov, ohyzdov, škáp, no, fuj, ešte teraz sa mi chce grcať... Aj vtedy som... Bola tam jedna, no krásavica, prekrásna. Dlhá vlnitá brada, fúziská vykrútené, hruď nežná, samý chlp a tam dolu...tam nič. Chápeš, ty magor?... Nič. Nič, len diera.  Moja prvá...skutočná láska... – rozcítený správca si oprel hlavu o plece muža, čo nestíhal jeho myšlienkovým pochodom.

   Gaston zavyl bolesťou.

   A správca po ňom.

   -  Aúúú...Haúúú... Tak krásne zavýjala, keď som ju za tú bradu kmásal... – rozcítil sa.

   - Aúúú! – znova zavyl Gaston, keď ho duchom neprítomný, v spomienkach utopený mužíček ťahal za elegantne zostrihnuté chlpy na brade.

   Začal mať dosť tejto hry, ale pochopil, že je to príležitosť. Príležitosť využiť túto naivnú vulgárnu osôbku v svoj prospech. Zachrániť sa... A pomstiť.

   - Ruku na to! – vyhŕklo zo šľachtica.

   - Na toho mi nesiahaj, ty chlivák! Na toho som háklivý!...To mohla len ona... -

   Odsotil správca podávané rameno.

   - No, do riti, šak tebe už  ruku  tí vypĺznutí smradľaví nenažranci  do polovice zožrali! – zhrozil sa prekvapený správca, nenájduc mužovu dlaň.

   - Len po zápästie! – vytrčil Gaston hnát do tmy.

   Správca neodpovedal. Keď si dal indície dohromady a vyradil svoju krásavicu i domnelých pánových kumpánov z hry, vyšiel mu jediný možný logický výsledok: vedľa neho je mŕtvola. A on sa s ňou baví... a vylieva jej tu svoju dušu a...

   - ...ký ďas sa zas hrabal v starých kobkách a zabudol ťa vrátiť? Veď sme vás už niekoľkokrát, ctené Rumpelstiltskinovské zdochliny ošacovali a od posledných movitostí oslobodili, ale vždy sme hnáty pekne na miesta poukladali... Čert, aby to vzal! Zas sa tu niekto hrabal bez môjho vedomia! Ja sa na to môžem... ja sa na to ani nemôžem! Táto funkcia sa v mojom rode dedí z otca na hociktorého chlapa, čo príde pod ruku a napriek tomu, že v tejto sprepadenej diere je už namiesto honosného sídla šľachty  len krucifixfagot svätostánok ctihodných vyschnutých rašplí, prihoretých, bodaj im čepce ku gebuliam poprirastali...čo som to chcel ? -

   - Pomôcť mi, dostať sa odtiaľto, - doplnil sucho už unavený, ubolený a celkom pobláznený  Gaston.

   - A číslo popisné si pamätáš? Alebo aspoň rok úmrtia... prípadne, kto ležal vedľa teba... – začal si správca plniť spoje ponížené povinnosti súvisiace s poriadkom v sídle.

   - A  čo je ťa do toho či sme spolu zdieľali lože? -  zaiskrili mužove oči.

   - Aby som vedel, kam patríš, ty chňavo! -

   „Ešte to by mi tak chýbalo.“ pomyslel si Gaston.

   Keby sa prezradila jeho identita, ocitol by sa vo veľkom nebezpečenstve. Dávno sa nechal učičíkať správami, že Rumpelstiltskinovská zberba je nadobro zničená a rozprášená po kraji, že málokto z nich prežil a kto aj hej, nemal dôvod vrátiť sa sem, lebo ich hradné sídlo bolo ctihodnou pani Peribleptiou po smrti jej manžela venované do lona cirkvi v momente, kedy sa sama, všetkými opustená, nedúfajúc už, že ešte niekedy uvidí svojho jediného syna, vyhláseného za vlastizradcu, z lona cirkvi vyobcovaného a ešte kadečo iné, utiahla do kláštora a tam skonala za pomerne nevysvetlených okolností, čo sa už nikto nepokúšal ani vysvetľovať. Nebolo toho.

  Opát Gavril to zariadil a srevrenské sestry, obávajúce sa spočiatku, že po nájdení dočasného útočiska, jeho oprave, budú nútené ostať bezdomovkyňami, ťažili zo situácie. Stalo sa. Dekrét podpísaný samotným kráľom, uneseným svojou novou životnou družkou i konečne mužským následníkom trónu, zabezpečoval im pohodlné bývanie, príjmy i prílev noviciek. Nie zadarmo... Ruka ruku meje... Len opát Gavril vie, čo je pre ktoré duše najlepšie...

   Gaston teraz pochopil, že Rumpelstiltskinovci budú ešte tvrdší oriešok, hotový vlašský orech!

  S údivom sledoval, ako aj služobníctvo zostalo verné svojim pánom a nebálo sa prežívať po kobkách podzemia, kam sa ctihodné sestry báli vkročiť,  spolu s nimi. A s potkanmi.

   - Nakazenci chlpatí! – zopakoval správcove slová.

     Ten prikývol.

Domiceli, Fra Vargelico