OUAT - Pešiaci medzi prstami... 118. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

118. kapitola

Zárodková

         Dvere chrapčali, to sa baba vracala späť do chalupy. Mrmlala si niečo na motívy predchádzajúceho rozhovoru, tak zahĺbená do vlastných myšlienok, že takmer vrazila do muža uprostred miestnosti.

   - Čo si vyliezol? Tam som ti kázala čušať pod korytom. Toto sú ženské záležitosti, do tých vy nemáte čo rypáky pchať!... Popchali ste beztak, už aj toť toho dosť a potom ja s tým mám len roboty. A či je to len tak?! Plody kántriť?! - mrvila prstami, akoby v nich niečo pučila. - Zalez späť, musím rozmýšľať... – uzavrela babizňa vysvetľovanie a sťažka sa zvalila na stolček pod pecou.

   - Neurobíš to... – zašepkal muž a pomaly otáčal pohľad doteraz upretý na dvere, ktorými pred malou chvíľou odišla mladá zronená žena, smerom k babe. 
  Sršala z nich akási temnota, bolesť i zlosť.

   Baba sa usmiala. Založila ruky na mohutné prsiská, hlavu oprela o chladnúci kotol, natiahla nohy.

   - Nie si jej muž. Malo by byť aj v tvojom záujme, a tebe podobných rozšafných, večne nadržaných a pochabých panáčikov, aby sa nerodili  pangharti. -

   - Váž slová! – zahrmel rozrušený mladík a ohol sa k babe.

   Pálčivá bolesť v ramene mu nedovolila chytiť ju pod krky, ako by chcel, hoci ani veľmi nechcel, lebo do toho, čo jej videl pod bradou sa mu ani za mak nechcelo zabárať prsty.

   Starena to vedela a ani brvou nepohla. S jedným prižmúreným okom pozorovala pohyby muža a bavila sa na jeho poryvoch. 
  Muž sa vzpriamil, prešiel dva kroky vpred a dosadol na pričňu pri stene. Ruka mu bezvládne odkväcla cez koleno. Prsty sa chveli, hlavou nesúhlasne, neveriacky potriasal sem a tam. Na chvíľu stuhol, mozog mu priniesol odkiaľsi z hĺbky krutú, ale možno spásnu myšlienku. Vzozrel na babu. Tá ju prečítala skôr, ako ju vyslovil.

   - Už dlho. Iste viac ako poldruha mesiaca, to si buď istý. Ba bojím sa povedať, že možno aj dva a pol... To znamená, že tvoju prosbu asi aj splním... Dalo by sa, vždy sa dá, ale... mohlo by ju to stáť aj život... –

  - Zase ja...- zašemotil zúfalo, vyznelo to, akoby si práve vypočul rozsudok. 
  Dúfal v neho či ani nie...

  Baba prekrútila očami. Nezdal sa jej veru na pohľad až takým kančiskom, za akého sa zrejme považoval sám, ale možno mu len semeno vráža na mozog a pýcha sa ním kŕmi. Páni sú už raz takí. Upriamila pohľad na slabiny muža.

   Gaston sa napriamil. To ho do chrbta udrel vnútorný hlas.

  „No, tak sa nehrb, Gastonko... Vyrovnaj sa s tým, pešiačik... Tvoje je, tvoje... Zasa ty! Ty si jej zo života spravil peklo už neraz, ty si to, pozrime sa, aká náhodička, nečakaná, prekvapivá, zbabral aj tentokrát... tsc-tsc-tsc... Ty ženáč, ona slobodná, novicka, Bohu zasnúbená. Ojojój toľký hriech na tvojich slabých bedrách. Dvojnásobný veru! Či si už zabudol na tú vlahú noc, čo si ju našiel sedieť ti na okraji postele? Sama prišla, sama. Kráľovná za obyčajným pešiakom...“

   Ako by mohol zabudnúť na najšťastnejšiu noc v jeho živote. Palác spal. I on sa len snívať odvážil o svojej vyvolenej, keď mu ju osud z ničoho nič privial do komnaty.

  Ani pes po nej neštekol. 
  Aká len bola plachá, ako sa jej sviečka triasla pod nosom i  v dlani, ako sa dlaň triasla v jeho dlani ako sa triasli obaja, lebo oheň už vyhasol. A predsa horeli...

  „Ty si už dávno horel, pešiačik, odkedy si ju prvýkrát zbadal, vzbĺkol si ako fakľa, že je tak? Len tej odvahy keby si mal viac... ale ty si z toho horenia len prihoretý, len prihoretý... Povedz, či by si sa sám odvážil, tak ako ona... do komnaty... za svojou láskou... Figu borovú! Bez odvahy si, bez guráže! Čo si len za vojaka? Pešiak? Nič si, nič... prach obyčajné nič...ani sám sebe si sa nedokázal priznať s citmi k nej...“

   -  Povedal som, že „dávno horím“! – nevydržal už nápor svedomia.

   - ...a sa čuduješ, že máš horúčosť? Pozri sa na seba. Zranenie sa ti už zbieralo. Dokedy si chcel čakať?! Kým by ti celá ruka neodhnila? Nestačilo, že už ti z nej polka chýba?! – zavyla baba od pece, urazená, že zas niekto kydá na jej liečiteľské umenie.

  Aj tohto tu už opatruje druhý deň, ani sa mu veľmi akosi nechce od nej. Ešte raz úskokom pozrela na jeho rozkrok, či si ho tu predsa len nenechá. Na semeno. Zaškerila sa a odpľula si do hrnca. Zimomriavky jej prešli po chrbte, aj recept na nápoj lásky, alebo aspoň nejaké tie drogy na omámenie. Nie, nie, to by sa narobila, kým by ho obrobila. Nič nebude. Otočila sa zas ku kotlíku. Nechala zájsť chuť.

   - Len po zápästie! – zasrčal po chvíli dotknutý muž obzerajúc si nepôvabný kýpeť.

   - Len sa to vadiť bude, odkedy prišiel! Odvrávať mi! A či som si to ja úbohá zaslúžila? Za čo? ...že som ťa hen, z pazúrov zubatej vytrhla?!  Dotiahol si sa sem ako ten smrad z hnojiska, aj si tak vyzeral a toto mám za odmenu, že som ťa nachovala a bola by som aj pochovala, keby bolo treba... Bylinky drahocenné poprikladala, masťami namazala, rameno ti zachránila a ty takto?... Na úbohú starenku ideš hubu otŕčať?! ...Hlas dvíhať?! ... –

  - Dostaneš zaplatené. Ešte, ak ti bolo málo...- odmrmlal, lebo myšlienky mu inde brúzdali.

    ...dvihol ju ako páperie, taká bola útla a drobná... a aká krásna, keď sa jej hnedoplavé kadere ako chobotničie chápadielka rozvili po vankúši. S úľubou na ňu hľadel a bol by hľadel aj celú noc, keby ho kŕč v ruke, o ktorú bol opretý, neťahal...

  Cítil jej kostnaté bedrá, ako sa mu viac a viac zabárajú do kože a cez ňu až do srdca, keď povoľoval pilier paže.

  Cítil, ako sa pod ním chveje, ako čaká, ako ho volá, ako sa otvárajú jej štíhle stehná do strán ako lupene cudzokrajných tulipánov, obkľučujú ho...mrákoty. 

  Ako si sama pomaly, pomaličky rozväzuje šnúrku na košeli, nižšie a nižšie. Vošla si dlaňou pod ňu, rozpálená a horúca. Vzdychla. Akoby ho volala... Neodvážil sa nasledovať tú jemnú rúčku, hoci tak veľmi chcel.

  Bozkával ju pohľadom. Iba pohľadom... Iba nenápadne vdychoval jej mladosť, jej nevinnosť...

  ...jej spánok, čo ju zmohol skôr, ako sa odvážil vôbec priložiť pery k tým jej. Neodvážil sa. Ráno ich našlo vedľa seba, čistých, nevinných, dobre vyspatých, len trochu spotených od nalepenia sa jeden na druhého.

  A potom...

  Už nezaváhal. Nebránila sa, nečudovala, neprotestovala, ani náznakom, ani slovíčkom. Do pleca mu vtisla preľaknutý výkrik a potom ho nežne, placho zbozkávala, akoby sa chcela ospravedlniť za to uhryznutie. Celý deň si tú trofej obzeral... Najkrajšia jazva, akú kedy svet videl. Hoci, ledva si na ňu dovidel.

    - Ťahaj, skade si prišiel, keď sa ti nepáči! – prebudila ho baba zo snenia.

   - Nejdem pod koryto! ...ale ostanem tu... - povedal muž už pokornejšie, akoby sám pre seba.

   „Ostaneš, lebo ona sa vráti, že je tak... Aj vtedy sa vracala, každú noc prichádzala... a ty si sa neprebudil. Stále si sa neprebudil?!... Nechodí... už nechodí... I teba v snoch vymazáva, iným nahrádza...V tých istých snoch.“

   Dochádzalo mu. Odkedy s dvorom prišli do kláštora, Belle sa mu dočista vyhýba.

  „Si si istý? ...Len odvtedy?... Nemohlo to byť skôr?... Dobre si ju strážil? Pešiaci nie sú strážnici, nie sú veže, nevedia nič... sú len prach... utiekla ti medzi prstami a ani si si nevšimol... cha-cha-cha!“

   - Nič som si nevšimol... – pritakal vnútornému hlasu.

   - To ste celí vy, chlapi! Ženské vám behajú okolo zadkov, aj predkov a vy čo? Nič. Žiaden vďak. Žiadna pozornosť...-

   - Prečo mi nepovedala?...-

  - A prečo by mala? Práve tebe?!... Jáááj, počkaj, počkaj... už mi to dochádza! Hlava moja, múdra, premúdra... To bastardča je tvoje! – trhlo babou dopredu.

   - Povedal som ti, váž slová! – zasipel odpoveď a zdravou rukou si tľapol na koleno, nechajúc ho v jej kŕčovitom objatí. Kdesi na pleci ho zabolelo. Ale nebola to tá najkrajšia jazva na svete. Po tej už dávno nebolo ani chýru, ani slychu...

- Zaplatím ti! Viac, ako by si myslela, ale to ti hovorím, nedaj sa ňou zmajkať, nedaj nahovoriť...- kýval oboma rukami v úrovni hlavy.

  Baba nedôverčivo prižmúrila jedno oko.

  - Také ako ona, odhodlané sú na všetko. Spíjať sa červeným vínom začne, močiť ju v horúcich kúpeľoch si bude, skákať zo sekretárov, len aby ju odišlo... S hanbou sa ťažko žije, veru ťažko, preťažko, čo ty o tom vieš, panáčik... Keby aspoň z lásky vzišlo... ale sám si videl. Temer mi tu zošalela z toho poznania. Hračkou ti iste bola, iste násilím si si ju brával na lože, na stôl v kuchyni, o krbovú rímsu opieral, o okennú parapetu, cez almaru prehýnal, v kadi mačku lovil... brániť sa nevedela a teraz...- kývala záporne hlavou baba, napačmaná, či niečo nepridá k jej predstavám.

  Nepočúval jej slová.

  - Ochránim ju! Tentokrát nezlyhám! – predsavzal si, len ešte nevedel, ako to docieli...

Domiceli, Fra Vargelico