RUMBELLE - Depozit krídiel II. - 26. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel II.

26. kapitola

      Kraj plechovej vaničky sprchového kúta sa jej nemilosrdne podpisoval na zadok a blbé nohy od toho sprepadeného oleja nie a nie dodrhnúť. Autogramov už malá plné zuby aj plnú... Ale nevzdá to! Ona to teda nikdy nevzdá! Toto sa porieši. Dajako. To pôjde! Keby je aspoň zima, nosí pančuchy, ale teraz? Rifle, ponožky tenisky. Odsúdila sa. Poriešené.

  Natrčila napenenú hnátu pod prúd vody, počkala, kým to stečie, chňapla po pyžame, čo jej poslal otec, just to so žirafami, napriek výslovnému zákazu a embargu na tento zvršok a ťapkajúc namokro, sa šinula do tmy izby.

  Malý Robko spokojne odfukoval. Už ho nepriväzovali, len zdvihli bočnice, aby nevyliezol. Chudáčik väzeň. "O čo si ty menej? Že nemáš bočnice?!"

  Z chodby sem doliezal len pruh matného svetla, ale jej sa spať nechcelo. Obišla posteľ aj postieľku, na tú sa letmo pousmiala, aj keď väzňa  ani dobre nevidela, taký bol zachumlaný v deke a odťapkala si to k oknu.

  Nuda. Planá záhrada. Neosvetlená. Ponurá. Asi takto to vyzerá aj s jej úbohým citovým živôtikom. Vyprahnuté, nezaliate, zaplevelené kadečím, čo nemá veľkú pestovateľskú cenu. Pred oči sa jej na okennú tablu vymaľoval debo Gaston. Dýchla na sklo a zmazala ten obláčik. Vybavené. Vytrhané...

  Skúsila si predstaviť jeho. Nejak to nešlo. Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Nenadýchaš na sklo, čo si uťapkala...

  Napriek všetkému tomu dnešnému sa jej zdal v konečnom hodnotení, plus - mínus nejaký ten záchvev pozornosti, úplne odťažitý. Tak sa tomu tuším hovorí, keď sme pre niekoho vzduch. Čosi menej ako vzduch. Iba bublina. Prasknutá bublina. "Choď radšej spať, trapka. Hlavne sa neľutuj, sama si si na vine..."

  Spravila čelom vzad. 

  Silueta vo dverách ju nijak zvlášť neprekvapila, ale ani nenadchla. Jasné, ešte nedostala večeru. Riadnej hubovej polievky od Viktora.

  Došuchtala sa k posteli. Sadla si, stiahla nohy k brade, aby videl, aké krásne žirafie nôžky jej zdobia spodnú časť oranžového pyžama a pozrela sa na neho s vyvrátenými očami. 

  Ledva sa odlepil, zrejme čaká už dlho. Má výdrž. Jeho chyba. Zamračila sa. "Veď on vlastne furt dolieza! Akoby bola malé nesvojprávne decko! To ho musím odnaučiť. To nech si nedovoľuje! Mám šestnásť! Zabudol si?!" Skutek - utek!

  -  Tak už začni, nech to mám čím skôr za sebou. – zahlásila mdlo a ukázala na miesto vedľa seba.

  - V televíznej izbe dávajú OAUT, reprízy... niet tam teraz nikoho... aby sme nerušili...- zašepkal, mykol plecom k postieľke a následne von na chodbu.

  Neochotne sa zošuchla, pozrela na malého, či ju nemieni zachrániť prebudením sa, ale pochopila, že čo ju čaká, to ju neminie. A navyše, musí ho zmanipulovať, aby otcovi zreferoval, čo najmenej z jej dobrodružstva. Ak už  nie je neskoro. To by mu nikdy neodpustila.

  Usmiala sa do monitoru a zamračila na Viktora, lebo automaticky vypol zvuk. Skin deep... najobľúbenejšia časť! ...Rumpelstiltskin stojí v okne veže a díva sa na príjazdovú cestu. Ozaj príjazdovú, keď vtedy ešte autá neboli?! Mykol kútikom úst. Málokto si všimol ten nepatrný záblesk úsmevu. Roznežnilo ju to, aj jeho beh po schodoch aj by Viktorovi jednu vrazila, keď jej telku vypol úplne!

   - Chceš ma zdiskreditovať pred sestričkami?! – našla v mžiku odpoveď aj výhovorku v jednom, aby ju to nechal dopozerať, hoci túto scénu poznala ako pravá Rumbellerka spamäti.

  Neochotne naladil a rozvalil sa unudene do vaku, čo bol akurát pod nohami. Spôsobne si sadla na jednu z tvrdých stoličiek, ale prekrížené žirafie nohy, oranžové, jej na dôstojnosti bez tak nepridali. Mokré vlasy ešte kvapkali na plecia a začínali sa znovu skrúcať do vlniek. Tvár bledá, perami jej mykalo, ale záblesky dementnému úsmevu patrili očividne jedine rozprávkovej postavičke. "Ak sa raz takto bude dívať na nejakého chlapa, ten má po chlebe..." Povzdychol doktor. "Na nejakého?! Tamten je jasným dôkazom, že to už má nielen nacvičené, ale aj otestované!" Dostal spakruky svedomím, alebo čímsi jemu podobne zákerným zvnútra. To bude sklamanie. To je sklamanie!

  - Som sklamaný, Belle. – skúsil začať rozhovor, ako vždy totálne blbo. 

  Dala mu to patrične najavo ignoráciou.

  V momente bozku na obrazovke prižmúrila slastne oči a dal by ruku do ohňa, že aj našpúlila pery. Možno by to stálo za hriech. Neodolal. Nadvihol sa...

  - Ty debil, hnusný, odporný! Ako si... mohol?! – šúchala si pobozkané ústa s takým znechutením, že mal čo robiť, aby sa ubránil jej kopancom a nechtom, hoci boj iba predstierala a metala sa vo vzduchu, kým on stihol včas uskočiť.

  Bol by sa sprvoti rozosmial a celé to obrátil na žart, ale vidiac jej vážne myslený pubertálny vzdor a... to dievča má slzy na krajíčku. To predsa nechcel.

   - Belle, Belle, prosím, dievča.. .to bol žart. Čo je to s tebou? Chcel som ťa len... trošku vyštengrovať a zobudiť. Zdala si sa mi taká smutná a...- každé slovo len zhoršovalo celú situáciu.

  Sedela tam ako kôpka nešťastia, s hlavou sklonenou, kolenami tesne k sebe, s rukami zapretými o stoličku.

  - ...ako si mohol...- fňukla a mala čo robiť, aby slzy fakt zadržala.

  Prepla inkriminovaný, za všetko zodpovedný kanál. Prekrížila ruky na hrudi a akoby sa aj v nej čosi preplo, preladilo a pretransformovalo do levelu: sekaj dobrotu, potrebuješ vydierať, spurne vykrútila pery na odcúvaného už do patričnej vzdialenosti doktora.

  -  Tak, čo všetko už vie môj fotrík... o tom...úlete? – spýtala sa z mosta do prosta.

  Odpadol mu kameň zo srdca a skúsil sa aj vnútorne vyrovnať dostatočne na to, aby tak pôsobil aj navonok. Celkom mu to šlo. Spozorovala to. Aj to, že ho vykoľajila svojím odmietnutím. 

  "Dobre mu tak! Debilovi! Už je horší ako Gaston! Všetci sú nemožní! Nadržaní, že by pototo aj zásuvku, keby netriasla! Neznáša to! Ich!..."

  Títo dospeláci sú mrte flexibilní. Aby si ale nemohol, v prídade nutkania: šplhnúť si u nej, vymýšľať, naservíruje mu najskôr fakty.

  - Viem, že tu bol, mám plnú skrinku. Aj hlúpe detské pyžamo, ako vidíš... a teplé ponožky s vianočným stromčekom a nacápaným Rudym.  – skúšala odľahčovať situáciu.

  - Povedali mu, že si na vyšetreniach, na moju žiadosť. A ...že sa to nedalo doobeda, ale akurát počas návštevných hodín a... Ruby som schoval u seba. – skrátil rozprávanie na minimum, pokladajúc to za dostatočné ospravedlnenie svojej opovážlivosti.

  Vážne prikyvovala spokojnosťou. Dokonca sa aj nohy, stále pevne zlepené, započali šúchať spredu dozadu.

  Nervózna je.

  Uhýbala pohľadom. Stále vyzeral vlhký. Preto radšej mlčal, len si odvážil prisadnúť o nejakého toho pol metra bližšie.

  Cukla opačným smerom.

  - Ty ničomu nerozumieš, Viktor. Prepáč, si možno promovaný doktor, ale vieš figu o ...mne. - hrdo spojila pery, akoby už povedala dosť. Ale nedalo jej to. Musela sa vyrečniť. - Nevieš nič. Nerozumieš mi. A tak to aj zostane. Nestaraj sa do mňa. Nechaj ma na pokoji. Nie som ...tvoja hračka, s ktorou... môžeš žartovať a robiť si z nej neustále prču. Nie som! ...a chcem ísť odtiaľto preč! Nie z televíznej... z nemocnice! Celkovo! Zmiznúť a basta. Chcem byť sama. Niekde na pustom ostrove a ...basta. – už tárala.

  Bolo mu to jasné. Prepískol to.

  A tak veľmi chcel byť jej dôverníkom. Jej blízkym priateľom. Niekým, na kom jej bude záležať a nejaký ten plachý úsmev daruje občas... možno neskôr... aj jemu. Prepískol to. Povzdychol.

   - Môžeš mi to ...odpustiť? – dotkol sa pier, pobrnkal si po nich a vystrúhal previnilý fejs.

  Zakývala záporne hlavou.

Domiceli

RUMBELLE - Depozit krídiel II. - 25. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel II.

25. kapitola

      Smrteľne vážne na neho pohliadla spod spustených viečok, najnežnejšie, ako vedela, ale fakt nevyzeral, že ju prenesie z auta  na pohotovosť v náručí, akoby si to predstavovalo jej ružovučké, nadržané na romantiku, srdiečko.  To fakt, že nie. 

  S dešpektom o niečo väčším, ako po nemom odmietnutí nevysloveného priania na svoju nemožnú kardio slabosť, zazerala na práve sa z auta šinúce nohy. Vlastné. Prepálený motorový olej krásne vsiakol, chytil sýty betakaroténový odtieň, miestami do temne fialova až čierna. 

  Ešte by mohla zamdlieť. Pozrela úskokom na neho, kým nervózne premýšľal, ako zabezpečiť nezamknuteľné auto s vybitým bočným okienkom a vzdala aj túto možnosť. Nebude mu pridávať starosti. Ale ani radosti! Pochválila sa za ústretovosť.

  Otvoril ešte zadné dvere, zložil sedanku a vydoloval z útrob čosi neforemné.

  - Šlapky...- natrčil k nej v každej ruke jeden exemplár krikľavozelenej dopraskanej gumenej opachy.

  - ...tie vám toto tu akože že darovali? – odvrkla, zvraštila nos a nezdvorilo odmietla.

  Vykrútil pery do úškľabku. Aha ju, aká pohotová. A nebodaj, žiarli... Šmaril jej ich k nohám a s rukami za chrbtom trpezlivo čakal, kým sa do nich našuchne. Potom vysvetlil, akú cennosť jej to ponúkol.

  - Nosím ich po práci. Barmanstvo je dosť o nohách, srdiečko  a radšej risknem pokutu za šoférovanie v nevhodnej obuvi od podobných „zelených žabiek“, ako im romanticky hovorí náš Dávidko, než si nechať odumrieť nohy. Živia ma... – nezdvorilo smrkol, lebo mu just prišla na um práve tá stredná a nemohol by klamať, že pár šupov nezinkasoval aj pomocou nej. Hold – barmanstvo.

  Veľmi sa nezdráhala, rozbombardovaná cesta k príjmu miestnej nemocnice, s výmoľmi zasypanými leda-bolo štrkom, nelákala jej síce špinavé, ale stále pomerne citlivé spodky nôh.

  Ponúkol jej rameno, akože sa za ňu nehanbí, ale len mykla rukou, ako keď zaháňame otravný hmyz, sústreďujúc sa skôr na to, ako chodiť v takomto niečom otrasne nedržiacom na nohách. Koniec snenia o romantike. Nastupuje krutá realita. 

  Čaká ich trojhlavý drak. Ruby bude prskať oheň nad zničenými šatami, Viktor šľahať aj plamene nad jej, nad jeho nezodpovednosťou. Ešteže tak. A otec, ktorého isto zavolali, odfuní zvyšok. Zrejme schytá pár vzduchom chladených a  na doživotie domáce väzenie. Tento rok už hádam šieste.

  Kráčala s hlavou sklonenou, aby sa jej priveľké gumenné oštary nevyzuli. Galantne jej otvoril dvere. Na recepcii zaváhali, či si poklopkať na čelo alebo ich rovno vyhodiť, ale služba je služba. Smer na urgentný príjem tunajšej pohotovosti obaja už poznali.

  Ako natruc – plná čakáreň. Plná ľudí, čo si automaticky odsadli a posunuli sa, nenápadne,  na opačnú stranu chodby. Prišlo jej smiešne, ako ich považujú za totál bezďákov. Ich! Nielen ju. Mykalo jej spokojne perami.

  Jemu to až také vtipné nepripadalo. Tváril sa, že zhrozené pohľady nevidí a pokojne si sadol na najbližšiu lavičku. A pokojne si ju nevšímal. To určite! Tvrdo dosadla vedľa neho. Každý musí vidieť, že k sebe patríme. A pasujeme. Takmer ho pricvikla k opierke, ako tesne. Prekvapilo ho to, ale dúfal, že ten nepatrne zdvihnutý kútik úst si nevšimla.

  - Asi sme nemali toľko nasávať. Je mi blbo,  budem grcať! – zadrela a chytila sa za brucho aj za ústa.

  Akýsi pacoš rýchlo zaklopkal na dvere ambulancie.

  Vyšlo to! Dobre vedela, že spitých na mol ošetrujú prednostne, aby im nevykapali v čakárni, neudusili sa nebodaj zvratkami a podobné úchvatne smradľavé scenáre. Neraz sedela vzadu, keď tam dotiahli práve takú polomŕtvolu a nechali tam vyspávať opicu na ležadle, za plentou, lebo žiadne oddelenie prípad nechcelo. Tak im treba, nemali zrušiť záchytky. Teraz zachytávajú pohotovosti.

  Nasúkali sa dnu, obaja sa tackajúc, lebo svoje imaginárne opojenie zahrala tak presvedčivo a vierohodne, že potácaním sa sácala aj do neho a tak chudera sestrička netušila, koho ratovať skôr. Radšej dožula svoje obligátne nočné chipsy a vyčkávala, ktorý z nich sa jej tu vykotí ako prvý.  

  - Ty kokos, vy ste v tomto našom zapadákove našli pláž? ...a horelo tam?! – vyštekla Ruby, prísediaca na jej miestečku vedľa Viktora, vidiac kamošku tak, ako ju videla. - Smrdíte jak staré pneumatiky! Ale ten opaľovák vyhoď kráska, tie škvrny po nohách vyzerajú jak gepard s črevnými potiažami.– rozchechtala sa pripravená si nechať všetko vyrozprávať do posledného detailu a ešte si to detailne zachytiť.

  - ...sa neopováž vyťahovať mobil, lebo ťa vlastnoručne zachlomaždím, ty trapka blbá! – dovolila si vyštartovať proti nej akčná, pred svojím "princom" práve zdehonestovaná a patrične znemožnená  Belle, potom, čo spozorovala priveľmi sa vo vrecku županu hrabkajúcu Ruby.

  Viktor stál zoči-voči sokovi a naozaj metal blesky. 

  Sok na neho hľadel, naopak, pomerne pokojne, s rukami nadžgatými v tesných džínsoch, kýval sa spredu-dozadu. Chcel sa porúčať, ale tušil, že bez vysvetlenia to asi nepôjde. Možno by to nechal iba na Belle a sám bol zvedavý, čo vymyslí. Skúsil sám.

  - No, pokiaľ viem, zbili ju, uniesli, týrali, mučili, okradli, možno aj znásilnili, potom som ju našiel a zopakoval to všetko v opačnom poradí... po tú bitku. To som už nestihol. To môžete vy dokončiť. Zaslúži si. – vypúlil oči, mysliac si, aký je mrte vtipný, ale chudera popisovaná vizážou spadala dostatočne presne a jednoznačne  do opisu

  Otrčila smutne spodnú peru a mal naozaj pocit, že ľutuje, že to nie je celé pravda. Radšej vydoloval jednu ruku z gatí a natrčil na ňu ukazovák s veľavravným gestom, že sa má okamžite dobrovoľne priznať a povedať pravdu skôr, ako on dostane po papuli od Viktora.

  Neskoro. Schytal. Kódex -  nekódex. Prísaha - neprísaha. OK, ani sa nebránil. Zaslúžil si. Prijal to, ako chlap.

  Ale schytal aj Viktor.

  - Šibe ti?! ... nadobro?! – povedali skoro súčasne.

  Viktor, držiac si ľavé líce aj Belle fúkajúca si pravačku.

  Výborne, je pomstený. Hrdo sa vypol.

  Ruby spadla sánka, pohodlne sa usalašila lepšie v kresle a čakala, čo bude ďalej. Kostýmy sa jej síce akosi nepozdávajú, ale za toto to stálo. Len, ako teraz pôjde domov. Ako. Ako. Zadným vchodom bistra. Ako inokedy.

  - Neprajem si, aby si tu otĺkal hrdinov! Síce som ho zachránila z jedného záchoda najprv ja, potom ma  pozval na večeru, aj keď ma medzitým trošku zbila jeho frajerka. Ja by som jej to bola vrátila, ale tí dvaja magori z baru ma oklamali a vlákali do pasce. A zobrali lodičky a kabelku a zavreli ma na záchod. A boli tam pavúky a pavučiny. A on. ...ho tam strčili. A on vykopol dvere a rozbil okno, aj ...auto a naštartoval pomocou drôtikov a nemusel ani volať záchranku, doviezol ma, ako vidíš osobne. – natrčila prst smerom k nemu, už tak pyšne vyšponovanému, až sa mu vykasalo tričko.

  Ruby sa už ohýbala od smiechu. Bellin rozprávačský antitalent bol nenapodobiteľný. Že ju nenapadlo si to nahrávať!

  Viktor stál s rukami vbok a zbieral zrejme sliny v ústach, lebo nimi priveľmi mrvil. Tak hrdina?! Tak záchranca! Tak takto... A on sa tu strachuje. On ...čo? Našťastie mu Ruby zabránila volať políciu, otca i babku. A on – poslúchol. Ruby bola presvedčivá a zrejme sa v škôlke nenaučila zaväzovať si šnúrky na mašličky...

  - Vypadnite! – obslúžil a tým pádne vyhodnotil "pána" hrdinu.

  A včas zachytil obeť, ktorá ho zas chcela brániť. Zbytočne sa metala. Roky golfových tréningov a posilňovne prišli konečne k duhu.

  Poslúchol. Zakýval pacošom a mizol v pridlhej chodbe s kacírskou myšlienkou na samom krajíčku súdnosti, počkať za rohom, keď ju budú odvážať na oddelenie.

  - Hej, hej, hej... -  bzučalo za ním.

  Z ambulancie vytrielila Ruby v župane a stopovala.

  -  Však ma hodíte domov, k babičke...do bistra? Však, však, však?  K zadnému vchodu. Aj na tom rozbitom aute. Je mi to šuma fuk. Hádam by ste dámu nenechali ísť v nočnej košieľke busom alebo pešo...- odklopila klopy a vytrčila zvodne kolienko.

Domiceli

RUMBELLE - Depozit krídiel II. - 24. kapitola

RUMBELLE

Depozit krídiel II.

24. kapitola

      To o vlečení sa času ju iritovalo aj v slovnej podobe, nieto ešte teraz. Dokedy tu ešte bude zízať na tých dvoch nudných, respektíve znudených bubákov. Nohy ju už oziabajú a tú špinu nalepenú na nich, si radšej ani neprestavuje.

  Jeden z nich, zas s mobilom na uchu mrmlal niečo najskôr kamošovi potom sa natočil k nej.

    - Tak, šéf má ešte nejakú robotu, teba vraj porieši neskôr. - lapol ju za predlaktie a násilím postavil.

  „Tak, šéf.“ Aký akčný. Ono „neskôr“ bude v preklade: je tu ako na koni, dievča chystaj sa. Ono „porieši“ má do detailov vymyslené už dávnejšie. Plus, mínus nejaký ten detailík, ako toto tu. Ide sa podľa akútnosti. Chcelo by to premaľovať, upraviť fasádu...plastika, lifting, všetko berie, len nech ho ohúri. V dobrom.

  - Prepáčte, ale potrebovala by som ísť na toaletu. A mohli by ste mi vrátiť kabelku a topánky...Prosím. – precedila pomedzi zuby, lebo sa jej do šľapy boľavo zaryl nejaký kamienok, hoci pôvodne chcela vystrúhať jeden z trapkovsky ladených úsmevčekov.

  - Ale jasné, dobre, že hovoríš...Šak sme tu k tvojim službám! - mrkol na partnera.

  Ten pootvoril vykrivené dvere na búde, potom ďalšie hneď za nimi a doširoka sa zaškeril. Tento nenosil strojček na zuby. A asi si ich ani v živote neumýval. Vápencové stalaktity na pohľadanie.

  To, čo videla pod sebou, keď sa vrátila z prehliadky jaskyne liftboya, čo jej držal dvere a ponúkal ju vstúpiť,  ju neoslovilo. Misa vyzerala ako z mramoru, ale to len zaschnutý a zrejme nekonečne krát pomočený porcelán chytil časom takúto patinu. Doska nikde, dekel nikde, namiesto splachovača len rozstrapkaná zošednutá šnúrka.

  Mrte vtipné! A to si naivne myslela, že hajzlíky v Králičej nore sú víťazmi reality show v nechutnosti. Nie, len semifinalisti, oproti tejto.

  - Preboha! Veď sú tu pavúky...a pavučiny...a kde je svetlo, toaleťák, osviežovač vzduchu?! – trepala už zvnútra na dvere, ale od niečoho lepili, tak to radšej vzdala.

  A k nosu ich tiež radšej nepotiahla. Odniesla si to zas sukňa Ruby. Beztak ju bude musieť pozvať do mesta na vianočné výpredaje, keď k tomu dôjde. Dúfa len, že tieto háby neboli jej obľúbené, prípadne pamiatočné. Nie, to má len mikiny, tričká a dresy, nanajvýš šiltovky od pánov športovcov.

   Za dverami sa ozval výsmešný rehot. A potom ticho a potom bolo rušno. Všeličo padalo, škrípalo, posúvalo sa, odsúvalo a zas padalo. Ale zvukom a hlasom veľmi nerozumela, navyše plechovo paprndeklová akustika kabínky to divne skresľovala.

  Puzzle doskladala dodatočne, až keď sa dvere zas roztvorili a dnu vtlačili ďalšieho nájomníka. Dopadol jej rovno do náručia. Inštinktívne ho odsotila. Drcol o dvere a vyjadril sa veľmi jasne, čo si o nej a jej útoku  myslí. To v denníčku publikovateľné nebude.

  Už pochopila koho objatia sa tak ľahkovážne vzdala. Neskoro je plakať nad vyliatym ... došľaka, ten záchod snáď preteká, alebo čo...cítila, ako jej vlhnú nohy.

  - Tak to by už hádam, v rámci atrakcií stačilo, nemyslíte? – osopila sa popamäti smerom k nemu. – Prestáva to byť vtipné, dokonca by som povedala, že je to celé trápne a nechápem, ako ste ma do toho mohli namočiť. – rozčuľovala sa, raz dvihnúc jednu, raz druhú nohu. V čom stojí si radšej tiež nepredstavovala. Dnes si celkovo veľmi málo predstavovala. Deje predčili všetky jej fantasmagorické výbludy mozgu.

  Do tmy zasvietilo zelenkasté svetielko z jeho hodiniek. Pozrel si jej rozčertenú zelenkastú tváričku, preroloval telom, až k bosým nohám a zmraštil tvár. Zrejme pri nanominovávaní sa sem, zhodila nejakú pixlu s lakom, prípadne olejom v tom lepšom prípade. V oboch bude mať nôžky v stave infarktu. Dvojitého. Tak na bipas. Šľapou si práve trela niečo na lýtku.

  Radšej svetlo vypol. Zlý nápad. Zapnúť a nasvietiť radšej ...Čo? Pavúky? Ucholaky? Mŕtve muchy v strukoch ovísajúcich pavučín? Či pozostatky iného hmyzu? Toho rozkladajúceho sa potkana v rohu? Seba! Prešlo cenzúrou.

  - Môžeme už vypadnúť?! Musím sa vrátiť do nemocnice a zas vymeniť s Ruby. Musím sa osprchovať, umyť ...a zmyť a ospršiť... toto všetko ...zo seba... – pravdepodobne hystericky sa dotýkala každej súčiastky svojho, teda požičaného odevu.

  Váhal. Zasvietiť? Nezasvietiť?

   - Je mi to ľúto Belle... S týmto som mal počítať, ale, akosi... vymklo sa mi to z rúk... neblázni... to nebude fungovať. – zachytil jej ľadovú dlaň, keď sa pokúšala trmácať dobre zamknutými dverami a následne aj ním, aby jej pomohol, alebo konečne zabúchal tým dvom otrapom, magorom, debilom nech ich okamžite odomknú.

  Sadol si na misu a stiahol ju k sebe. Nohy jej vyleteli dohora. Jasné, podľa „vône“ motorový olej. Prepálený.

  Ledva sa zachytila za jeho krkom, ale spokojná, že už netrčí po členky v nejakej sračke, prijala jeho náhlu, nečakanú, romanticky ladenú  ponuku.

  - Čo ste to vraveli o tých rande na weckách? Toto... má byť... akože jedno z nich?! Tak to vám teda pekne ďakujem! To už sme mohli rovno zostať na tých v Králičej nore. Mali ste pravdu. Boli útulnejšie. - prechádzala mu monotónne po šiji, aby sa upokojila.

  Pohniezdila sa mu v lone.

  To nemala robiť. Automaticky spustila film rôznych toaletných variant. Síce z minulosti riadne rozmazaných, o to bizarnejších. Komparz a niektoré rekvizity  boli citeľne pripravené...

  - ...mrzí ma to. Zrejme mali naši „spoloční známi“ nejaké iné rozkazy. S týmto tu som fakt nerátal. – vrátil sa k ospravedlňovaniu, kým v duchu nadával niektorým svojim orgánom a vystríhal ich pred vypovedaním poslušnosti.

  - Teda ako šéf ste si to mali lepšie zorganizovať. Ok, vyvolať žiarlivosť, tou Tamarou, to vyšlo, ale tento záver...– odula sa a uvedomila si, že by ho nemala tak okato škrabkať na krku, napriek tme, ktorej verila, že nikto nič nevidí. Tak je to ok. 

  On ťa cíti, len nevidí!

  Tak prestala.

  Posvietil si na ňu. Pýtal sa už dvoma kolmými vráskami uprostred čela. Ale pýtala sa aj ona. Ďalej. Hrube dôležité toto vyriešiť ako prvé. Podľa toho sa bude zdúvať dlhšie, alebo kratšie, aj na intenzite a mimike záleží od jeho odpovedí.

   - Kto je Tamara? ...tá, s tým hnusným sakom, čo ste si mysleli, že je moje...čo o nej vravela Ruby?! Z disky? Počula som tých debov..., že šéf...to ako vy... s ňou máte ešte čosi rozrobené, až potom si posvietite na mňa. – nasmerovala svetielko z hodiniek zas sebe do tváre a usmiala sa, akoby si práve robila selfie.

  Posvietil si na ňu. Ale nebolo mu do smiechu. Jemu sa v hlave skladala úplne iná skladačka. Oveľa dramatickejšia a nebezpečnejšia. Možno fajn, že nie je v obraze. Načo ju zbytočne plašiť.

  - Mali by sme vypadnúť. Máš pravdu. – bez milosti ju zhodil z kolien, iste by sa bránila, keby ju oboznamoval s plánom. Pritlačil ju k stene, aby nezavadzala. Zaprel sa zozadu o misu a z celej sily oboma nohami  kopol do dvier. Zas a zas. Zámok pomerne dobre držal, ale hrdzavejúci plech sa začínal ohýbať a stáčať smerom von.

  Skúsil sa podopchať, ale musel sa vrátiť k pôvodnému plánu. Chcelo to ešte zopár kopancov do nepoddajných dvier.

  - Ahá, vy sa tam strčíte, potom zväčšíte dieru a mňa pretiahnete...- vyslovila skôr, ako sa nad slovami zamyslela.

 Takmer sa zasekol v otvore, aj s dychom, aj s rozumom. To rande sa začína vyvíjať nedobrým smerom... Šuchotal pomyselný fascikel.

  Ale, keď sa to tak vezme... v podstate taktiku boja vystihla pomerne  komplexne a presne. Zvonka nebol problém vykriviť spodok plechových dvier a tak sa pretisla von aj sama.

  – Dúfam, drahá, že nie si sklamaná, že som ťa nepretiahol ja...- zamrmlal a snažil sa ako tak očistiť si bundu a obrať ju od pavučín a prachu.

  Hej, čakala, že jej aspoň podá ruku. Pozrela na neho zhrozene, ale keď jej logika šľahla čerstvým vzduchom po papuli, vystrúhala ďakovný úsmev.

  Už nebol ružový. Vrátil jej ho.

  Vlasy obohatené o pavučiny, šaty detto a nohy, tie keď uvidí...

  - Prepánajána! To je čo?! – uvidela ich.

  - Špina po týždni opadá, ale do môjho auta si takto nevlezieš...- skúsil sa vyhrážať.

  Otrčila spupne spodnú peru.

  Ešte, či vôbec má auto.

  Dverami to nešlo, okná boli povoľnejšie. Našťastie jeho šrotka stála tam, kde ju nechal, len naštartovať bez kľúčikov bude chcieť trochu trpezlivosti. Vďaka bohu za staré ojazdené fára.

  Zaiskrilo to. Zamrnčalo.

   - Tak, kam to bude? – skúsil zas nahodiť pohodu, ale hlavou mu behali všetky možné katastrofické scenáre.

  Vedel, kam to nebude. Ani Králičia nora, ani nikde, ani nič, kde by jedného, alebo druhého mohli hľadať. Ktokoľvek.

  - Vzali mi kabelku. Mám tam...všetko. Aj tie balíčky pre vás. Čo sestra vybrala, prv než oprala to škaredé sako ...čo ste sa ma na ne vtedy pýtali. - skúšala zababrané nohy skryť pod sedanku, ale neveľmi to šlo.

  Ani stiahnuť sukňu hlbšie na kolená. Ani donútiť blúzku držať pokope bez gombíkov.

  Bavil sa na jej bezmocnosti. Na jednej strane strúha formu, hrá sa na otrlú hrdinku, ošľahanú ventilátormi barov a hľa...zrazu tu sedí dievča, čo sa pobilo na pieskovisku,  navyše v daždi, stratilo formičky aj s lopatkou a zničilo staršej sestre zásterku. Ale ten sopel pod nosom by mať už v tomto veku nemusela. Asi musí. Prach, pavučiny, hmyz, epitely...

  Našmátral pod palubovkou vlhčené obrúsky. Odvlhčené. Jasné, že boli otvorené, vyschnuté. So stopami po čokoláde. Robko sa iste húževnato ponúkal a... 

  Aj tak jej ich podal. Strčila do nich nos a spokojne sa nasilu usmiala. 

  - Kamilky. To nesmiem, na to... hapčí!... som... hapčí!...alergická. - a začala sa oškrabovať, kam dočiahla. 

  Zaradil radšej rýchlosť.

  - Je to jasné! Nemocnica a bez rečí! Viktor ťa... bude vedieť ochrániť.- zaťal sklamaný pery a snažil sa sledovať radšej cestu, než opúchajúcu, bordovejúcu už  krásku, momentálne využitú ako plne funkčný ostrekovač vnútorného skla. Hapčí!

Domiceli