RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 13. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

13. kapitola

Vlnená

XIII.

    Vstala z lavičky, prešla dva kroky a zastala. Obzrela sa. Mykalo mu kútikmi úst, ale pôsobil unavene a smútok už neprekrýval silnou vôľou pôsobiť nezraniteľne a nad vecou za každú cenu. Napriek tomu, po chvíli,  vstal aj sám, zobral fascikel a podstúpil k nej.

  - Nechcem, aby si mala nejaké výčitky svedomia, alebo také čosi. Bolo to moje rozhodnutie. Aj to prvé, aj to druhé. Naozaj som mal pocit, že sa môj život blíži ku koncu... Chcel som sa vrátiť na miesta, kde... kde si bola ty. Potreboval som sa len uistiť, že...že si šťastná. - smútok vystriedala bolesť. - Nebol by som vyhľadával osobné stretnutie. Nikdy. Nemal som to v úmysle, len... - díval sa dopredu, za seba, všade možne, len ju vynechával.

  Položila mu ruku na plece a stisla.

  - Bola to nešťastná náhoda. Veľmi, veľmi nešťastná, ale bolo by nefér zotrvávať v niečom takom, že splácaš, splácal si či ešte musíš stále splácať jeho dlh. - stiahla pery do úzkeho pásika a vykúzlila z neho plachý úsmev.

  Bolel ho.

  - Belle, prosím... - čelo zvrásnelo.

  - Si slobodný človek. Voľný, nikomu nič nie si dlžný. Neal porobil v živote veľa chýb, ale kto ich nerobíme? Ja som mu odpustila, ty tiež, Emma iste rovnako a pre Henryho zostane otcom, aj keď si ho veľmi neužil. Urobil si všetko, čo si urobiť musel a mohol. Je najvyšší čas začať žiť! Naplno, slobodne a pozerať do budúcnosti. - snažila sa udržať oči v tých jeho, ale bála sa, že sa rozplače.

  Siahla po fascikli.

  - Rozprávky si nechám ja. Teba čaká realita. - čakala aspoň záblesk pokoja na jeho tvári.

  - Nemal som sa vracať... - zašepkal.

  - Nesmieš si vyčítať, že zomrel kvôli tomu, že ste sa vrátili. Ty nie si vinný. To tá banda, ktorá nehľadí na city a nič jej nie je sväté, len tá je zodpovedná za svoje zločiny a som rada, že ich konečne zabásli. Oni budú platiť za Roberta, za Neala...aj za nás dvoch. - zvážnela.

  Kýval záporne hlkavou a tvár mu plakala, hoci zo suchých očí nevyšla ani slza.
   - Nemal som sa vrátiť. Belle, ja nie som taký, ako si naivne myslíš. Tu nejde o Neala a jeho...bolí to, ale...nejde o neho! Som skrátka, aký som. Som sebec. Myslím iba na seba.! Aj vtedy to tak bolo!  Už som skrátka nemohol... nemohol som to bez teba vydržať! Musel som ťa aspoň vidieť. -

  Mykalo im tvárou obom.

  - Nechcela som, aby sme sa stretli pri tak nešťastnej udalosti. Tam, v nemocnici, pri Nealovom lôžku...-

  Znovu záporne kýval hlavou.

  - Stretol som ťa už skôr. Všetko bolo biele ako v raji. Počul zas tvoj smiech... Videl, aká si spokojná a šťastná...aj bezo mňa. -

...pred rokom a pol...

http://anazuz1.blogspot.sk/2015/04/rumbelle-zlodej-travy-10-kapitola-finale.html

    Oči vypaľujúca, jasne žiarivá belosť okolia zostrovala a zároveň akoby sekane rozvrstvovala jednotlivé zasypané kusy objektov – samostatné  obrazy v obrovskej galérii prírodnej scenérie tak, až sa zdalo, že ich obrysy sú tmavšie, jasnejšie, miestami takmer disneyovsky obtiahnuté čiernou kontúrou.

  Prikrčená chalupa, postrašená po masívnej streche snehom, čo si ešte nebol istý, či zostane dlhšie, alebo sa pretaví do cencúľov a potiahne k zemi,  práve vypľula rozosmiatu ženu, čo sa zakopŕcla hneď na prahu, ale  nahnutá tesne pred pádom na kolená, nabrala prvú nádielku snehu a vyhodila si ju s nepotláčanou detinskou radosťou  nad hlavu.

  Vločky sa jej polepili po tvári a o chvíľu stiekli dolu lícami ako kvapky, lebo prudké slnko nehodlalo predať dnes ešte žezlo zime a ostentatívne ničilo jej krehké dielo.

  Čas neváhať a využiť prvý sneh, kým je. Opätovne zabárala dlane do vrstiev so zľadovatelou škrupinou, do ktorej sa už zapísalo slnko na semináre a snažila sa vyformovať z nich muníciu predpokladajúc, že o chvíľu z útrob domu vylezie terč.

  Vyliezol, ale stihol sa uhnúť očakávanému útoku, takže prvá guľa preletom tesne jemu pred nosom trafila vnútri pravdepodobne dvere na kúpeľni.

  O-O-Ou. Čas na ústupový manéver. Pozviechala sa z kolien a vyštartovala dopredu. Neodolal. Nešetril ju. Jeho snajperstvo bolo oveľa úspešnejšie. Čochvíľa mala vlasy plné gučiek snehu a len čo sa obrátila, schytala aj rovno do čela. Únikový manéver s mihalnicami polepenými vločkami tiež nebol dvakrát úspešný, odchytil ju ľahko jednou rukou, úskokom odboku a prehnutá v páse, snažiaca sa mu všemožne sa vymknúť, len zhoršovala jeho zámer, vyumývať ju v novom snehu, keď ním bola taká nadšená. Ťahal ju nenápadne pod najbližšiu oťaženú vetvu jedle a zasnežoval ich  oboch ráznym potriasaním jej snehom oplodnených vetvičiek.

  Otočila sa radšej k nemu tvárou a skúšala sa skryť pod rozopnutým kabátom, ale padalo jej zas za krky a vetva ešte zďaleka neodovzdala všetok cenný, v noci naškrečkovaný kontingent bielej munície.

  Smiali sa obaja na plné ústa a slová, ktorými sa navzájom neartikulovane častovali, rozplývali sa navyše v umelom zasnežovaní a ich prerývanom bláznivom smiechu.

  Chvíľa nepozornosti a mal hrudu snehu aj on v tvári a kým sa z nej vyprostil, vyšmykla sa a rozbehla. Mokrým snehom pooliepané čižmičky to však videli inak. Prevrhli paničku rovno do najbližšieho záveja a jemu stačilo skočiť tým smerom už len rybičku a pôsobiť kontraproduktívne, ako zahŕňač.

  Čím viac sa metala, tým viac snehu mala polepeného po celom odeve a z jeho do prameňov rozparcelovaných vlasov opadávali jej do mokrej tváre ďalšie a ďalšie chladivé vločky, až ich mala už plné ústa, nos aj oči.

  Tam vpredu to žilo.  Rozochvievalo povetrie, premiestňovalo mĺkve kopy snehu, pokúšalo sa ich vracať nebu, ale raj si nechať. Nemal voľnú ruku, aby si pritiahol rozcabrené límce kabáta. Dotiahol šál. Jednou sa zapieral o barlu, druhú, priloženú o kmeň veľkého, škrabľavého stromu začínal zmršťovať, akoby skrz prsty chcel vliať, doslova premiestniť do kôry svojej skrýše, všetky pocity, čo sa ho práve zmocňovali.

  Na pleci mu pristála rázna chlapská dlaň a zaborila sa mu doň rovnako, ale s opačným zámerom. Ignoroval ju. Stál skrehnutý, premrznutý. Stál tu hodiny, ale len čo sa rozvidnelo a   deň sa konečne prebudil, rozosmial sa a započal laškovať v snehu, on v okamihu zamĺkol, zošúveril sa a zamrel.

  Mladík, dosť strhaný, rovnako zarastený a na pohľad neobriadený, ako muž, ktorého sa pokúšal vytrhnúť z letargie, sa párkrát zhlboka nadýchol a párkrát skúšal oddŕhaním začať rozhovor. Zatiaľ bezúspešne.

  Hľadel do jeho vyblednutej, vráskavej tváre natočenej mu ostrým profilom a videl ju chvieť sa bolesťou a beznádejou.

  Popravde, celý rok čakal na tento jeho pohľad. Čakal ho zakaždým, keď sa tváril, že ho  nevidí  budiť sa zo sna v nočných morách, lebo vo dne zapieral, že trpí. Vedel, že raz aj tak príde, raz ho prefacká svojou úprimnou otvorenosťou, ktorú nebude vedieť už skrývať. Vyše roka sa ovládal. Skrýval svoje potreby, túžby, sny, priania...všetko kvôli jemu. 

  Mal toľko práce, aby úspešne zavŕšil svoj plán na záchranu jediného syna a všetko, najmä to nelegálne, vďaka peniazom, vskutku zapadalo, vychádzalo, skladalo sa a vytváralo ilúziu, ktorej obaja takmer uverili. Fingovaná smrť, útek, ako vystrihnutý z Alcatrazu, nová krajina, nová identita, nový...život?

  Bol to vôbec život?! Mohol byť?!...

  A pretlak večného strachu, extrémnej opatrnosti a pozornosti a obáv si vybrali svoju krutú daň. Pokúšal osud. Skúšal mu prejsť cez hlavu. Osud skúsil jeho. Zaťal zuby a aj keď sa mu podarilo striasť ho zo seba, následky zostali...

  Stojí tu chorý, zlomený, s papiermi s reverzami po hádkach s personálom v nemocnici, že mu už nič nie je a nikdy  nebolo, s vernou barlou po boku a vydieračským „posledným želaním“, ktoré mu nijak nedokázal vytĺcť z hlavy. 

  Ale po tom všetkom, čo on urobil pre neho, nemohol mu odmietnuť. Nemal to srdce sa vzpierať, vidiac, ako mu pred očami chradne túžbou a na druhej strane zas odovzdáva sa osudu. Poddáva sa. Podpisuje kontrakty s apatiou. Nemohol nevyhovieť. Skúšal odďaľovať všetko, vyhovárať sa, hľadať iné riešenia, ale on si postavil svoju tvrdohlavú palicu. Bol zo dňa na deň, z hodiny na hodinu neznesiteľnejší, cholerickejší a odpornejší, až sa obával, že to všetko len zhorší jeho celkový zdravotný stav, alebo mu pohrozí ďalším infarktom.

  A tak sa teraz musí dívať, ako tu stojí a v duchu závidí tomu úbožiakovi narýchlo navlečenému do  jeho kabáta, s jeho papiermi i falošne identifikovanou tvárou, že mu je zem niekde v cudzom mestečku, pod cudzím poklopom s cudzím menom na pomníku ľahká...

  Tá pod ním je ťažká, čierna a boľavá.  Tá pred ním hýri šťastím, smeje sa, napĺňa vzduch vôňou, spokojnosťou a láskou...

  - Bae, ...- rozlepili sa mužovi konečne skrehnuté, dopraskané pery.

  - Neexistuje už nijaký Bae! Koľkokrát som ťa prosil, aby si mi tak viac nevravel?! Nie je ani Bae, ani  Gold! Žiaden z týchto mužov už nepatrí tomuto svetu. Tomuto životu! – pokúšal sa mu zatieniť výhľad na stále laškujúcu dvojicu v popredí, ktorá práve stíchla v objatí pod vrstvou bozkov vzájomne si prisýpaných na červené, rozhorúčené tváre.

  Vážne prikývol, tvár mu prekryli prešedivelé vlasy. Zošuchol ruku zo stromu a roztrasenú nadvihol ju k synovej, položenej stále na jeho ramene. Snažil sa ju zachytiť, ale premohla ho slabosť, podlomili sa mu kolená, a tak mladík takmer sa mu podložiac celým telom vytiahol ho a opretého o bok pomaly posúval smerom k neďaleko zaparkovanému autu.

  Prevalil sa a s hlavou vedľa tej jej spokojne sa obaja primŕzajúci o topiaci sa sneh pod ich teplými telami dívali  spoločným smerom kdesi hore, do bezoblačnej oblohy.

  Vytiahla ruku, otriasla ju od snehu a zaclonila si ňou čelo. Ústa sa jej naplnili čímsi slaným, trpkým. Vydýchla obláčik pary.

  Bol to povzdych a on tušil, že je myšlienkami zas niekde ďaleko.

  - Déja vu? – skúsil opatrne a prišlo mu sebecky, ješitne ľúto, že stále bude niečo, čo už tu bolo skôr ako on. 

  O to väčšia výzva, nájsť všetko  to ostatné...

  - Asi sa ti to nebude...páčiť...možno...sa... nahneváš, ale...Verím v to, že sa díva. Tam zhora ...a vidí ma a...veríš aj ty, že sa usmieva, lebo ja som šťastná?! – zahryzla si do pery a čakala znamenie.

  Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie! Najradšej by sa zodvihol, nakopal zopár závejov do bielych rití a všetko, čo mu príde do cesty rozložil na jednotlivé vločky, aby vypustil pretlak pary, čo ho začínala práve napĺňať jedovatým blenom. Skúsil to však inak.

  - Ja som šťastný, srdiečko.  Teraz idem dnu, dám variť vodu na čaj. Ty si tu pobahni, natiahni paže, pomávaj s nimi, decká tak robia v snehu anjelikov a pokojne mu ich tu nechaj  natlačených po celej predzáhradke, to mu musí stačiť! "Ak sa díva!"...lebo tohto originál živého chcem následne vidieť nacieďať sa z mojej šálky v istom  improvizovanom raji. Tam dnu. Tam je jeho domov, keby ti to stále nedochádzalo. – namieril ukazovák smerom do domu. – A cestou dones láskavo za náruč dreva! – žmurkol a schytal nenápadne zboku kdesi vylovenú hrudu rovno pod koleno.

  - To si pofúkaš! – pošúchal si trafené miesto a odkrivkal, tváriac sa víťazne.

  Ani nevedela prečo, naozaj natiahla paže a spravila pár ťahov skrz biele plátno.

              -   Pre teba...-

...teraz...

 - Sľúb mi, že sa pokúsiš byť šťastný. Sľúb mi to!  Sľúb mi to a potom pokojne pôjdeme domov. - zahryzla si do spodnej pery a čakala na odpoveď.

  Iba prikyvoval.

  Nestačilo jej to.

 - Sľúb mi to! - naliehala.

 - Sľubujem... - skúsil dvihnúť kútik úst, ale vyznelo to trpko.

domiceli