RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 2. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

2. kapitola

Flanelová

II.

      Ošívala sa aj pred ďalšou reštikou.

   - O takomto čase už denné menu nebude ponúkať žiadna. - pokúšal sa ju presviedčať najskôr diplomaticky, keď zas asi zabudla, že je pozvaná a jej mesačný rozpočet to nijakovsky nezaťaží.

  Ale videl, že touto cestou to tiež nepôjde. Ofrfľala menu, tam zas veľkosť porcií, vzor na tanieroch aj závesy neladiace s motýlikom čašníka, len aby ho z každého podniku vystrnadila do tej hnusnej zimy a ťahala preč. Už sa ho aj prestala držať ako kliešť a v tvári sa jej premieľali pomerne jednoznačné signály, že...

   - A teraz narovinu! Ty vôbec nechceš jesť. Von s tým! Čo ti zas sadlo na ten ľadový bordový nos?! - natočil si ju tvárou v tvár.

  Zabralo. Jedovaté narážky vždy protistranu donútia sa vyjadrovať. Pekne odzadu. Musel strpieť prednášku o netaktnosti a pojme hulvát, čo ani nevedela dobre vyskloňovať, ale v návale hnevu mu bolo jasné, že je to len prestupná stanica, kým sa nedozvie, že...

  - Musím ísť za ňou! Hádam ešte neodišiel vlak. Ja...ja chcem tú čítačku a urobím všetko pre to, aby to nebol trapas. - vyšlo z nej a onen bordový nos sa zladil s červeňou celého ksichtu a baretka tomu len dodávala korunu.

  Hodil pohľad pod nohy a hľadal, ktorej pľuvancovej mape sa vyhovorí a na čo. Polemizovať o tom, že to nie je dobrý nápad, hlavne nie dnes, prípadne, že všetko sa dá dohodnúť aj nepriamou komunikáciou, úplne najlepšie rovno oficiálnou cez kníhkupectvo a cez knižnicu by bolo ako hodiť návnadu s bicyklom na háčiku. Na tejto vlne sa táto čipera nepovezie. A on môže schytať dištanc na dnešnú noc. A to by si nerád, však?

  - Presne to som ti chcel navrhnúť aj ja. Bolo detinské zutekať, najmä keď si ju osobne pozvala a...-

   Vidíš, ako si sa pekne vynašiel a vyšiel z toho s čistým štítom a ešte aj zeleným tričkom pre túto etapu!  Len makaj ďalej, nech vidí, aký si ústretový a máš zmysel pre fair play, hoci ti bude tiecť voda zo zubov, ak ti prikývne.

  Prikývla.

  - Ale, keď sa na to necítiš, nemusíš hneď utekať na stanicu...- skúšal zatiahnuť brzdu, ale jej ručná mu zobrala obe ľadové líca do prstov a prilepila mu odobrenie o pery, len tak cmuklo.

   - Jasné, že ty nemôžeš. To je jasné! Ty choď domov. A počkaj ma. Ja všetko vybavím. Tu máš môj mobil. Zavolám ti zo stanice, či som ju ešte stihla a ako sme to domysleli. Tento pupček stlačíš...- v rýchlosti odrapkala návod na použitie a jemu bolo smiešne, ako ho niekto zas učí telefonovať.

  A v prvom momente aj to, ako  a z čoho asi tak mu bude volať, keď svoj mobil veľkoryso prepúšťa jemu. Teraz už len dúfať, že vlak je dávno preč. Ale, nie! Veď sú tesne pred stanicou. Ťahala ho správnym smerom.

   - ...keď nebudem volať, tak som ju nestihla. Inak zavolám z jej mobilu, takže ti ukáže neznáme číslo. To budem ja. Pá... tvoja šťastná neznáma!  -

  Vyrevúvala ešte polke ulice, kým mu zmizla za rohom.

  Podcenil ju. Zjavne tiež dnes nie je vo svojej koži. Ale hlavne má zaručené, že večer skončí na tej jej. To nie je zlý záver tejto "reštauračnej tour".

  Nechali ho sedieť v kúte a premýšľať. Maličká miestnosť železničnej polície musela riešiť banálnejšie aférky, ako je ultra drahá šatka nájdená na peróne. Mal by sa sústrediť. Ak to bude chcieť použiť v najnovšej poviedke, treba vstrebávať detaily. Hubatú babizňu už má celkom vychytanú. Čierne páperie pod nosom má polepené omrvinkami a majonézou. Momentálne pažravo láduje bagetu, čo si bola kúpiť, aby jej ušiel aj čas, keď vlak už ušiel celkom určite.

  A celkom určite aj ten, na ktorý šla Belle. Bude obtiažne nájsť výhovorku, kde bol a prečo ju nečaká doma.

  Dvere zas zavŕzgali a dnu sa pretiahlo vychudnuté dievča v porozopínanej tenkej bundičke, spod ktorej trčalo počmárané tričko,  s ruksakom na jednom pleci. Namierilo si to rovno za policajtom, čo ho ráčil zatknúť a očividne o niečo škemralo. Typický tínedžer. Dostane pár eur a bez pozdravu či iných čarovných slovíčok sa vyparí kúpiť si prinajlepšom energeťák.

  Znudene preladil na inventár stanice. Tu asi zastal čas v minulom storočí. Nasal puch aj atmosféru a skúsil prižmúriť oči, kvôli zápisu do pamäte, ale ruch sa zväčšoval.

  To dievča párkrát zabuchotalo vakom po otcových papieroch, dôležito a vzdorovito  sa obzrelo, či to má patričnú odozvu u ostatných a či je teda fotrík dostatočne strápnený, aby jej konečne a okamžite vyhovel.

  Nevyhovel. Ani brvu nezdvihol z klávesnice, len ruku so vztýčeným prstom. Odšmaril ju ráznym posunkom ukazováka dozadu, aby mohol dopísať nejakú správu.

  Dievča sa so znudeným fejsom slimačím tempom pohlo k lavičkám.

  Nejak automaticky sa pomkol, aby jej urobil miesto. Premerala si ho ako roduverného bezďáka a zložila sa s buchotom na opačný kraj. Potom nesmelo spomalene pohliadla zas k nemu. Niečo sa jej nevidelo. Alebo videlo. A nemala vôbec problém si ho pozornejšie obzerať.

  Aj mal nutkanie sa vystrieť a tváriť sa dôležito, ale zarastený, uzimený a hladný, to by nevydalo vierohodne.

  - Tam neseď. Ten muž môže byť nebezpečný a ty si ešte mladučká. - usmernila ju baba z druhej strany miestnosti a ukazovala na miesto vedľa seba.

  Mladá zhrozene zmaraštila nos a on sa uškrnul.

  - Stará Blašková. - precedilo pehavé stvorenie s patrične kyslým podfarbením. - Už len pri ňu by som si sadla. Aby som sa vyhádzala...-

  A náročky sa posunula k nemu, takmer už boli bok o bok.

  - Nič sa neboj, tá bude čoskoro dediť. Baba stará! Nejakí vedci vraj zistili, že smrť je dedičná. - skúsil napodobniť jej ksicht a trochu ju zabaviť.

  Ona zabavila jeho. Ak horor v priamom prenose zábavou je.

  - Mohli by ste si cezo mňa preložiť ruku? Tak ...na plece. Nech ju rozhodí od jedu, fuchtľu starú. A aj...fotrík si ma možno už konečne všimne. - dostal rovno ponuku, čo ho vyslovene vyplašila.

  - Šije ti? Som zatknutý za krádež, čo som neurobil a ešte mi našijú sexuálne obťažovanie mladistvých? -

  Pomykal hlavou, až mu vlasy zahádzali tvár.

  Pozrela na neho pohŕdavo a on čítal v pohľade: starec nad hrobom, škaredý, nemožný, trápny, nedešifruje, čo je sex a veci s tým súvisiace, lebo poriadnu babu videl naposledy, keď sa vrásnili Alpy. Ale odpoveď dostal k počudovaniu inú.

  - Písať o tom nemáte problém, čo? Ale keď mladá slečna potrebuje pomoc gavaliera, to už cukáte! ...som vás náhodou spoznala. Vy ste ten típek, čo píše tie trápne zaslintané romániky o starých chlapoch a mladých kočkách. Opičíte sa po Nabokovovi?! To bol majster slova. A vy...?! Zas nám učka dala na víkend prečítať nejakú vašu knižku a potom vraj bude v knižnici čítačka s autorom. Díky, už som zvracala! Ste ešte nemožnejší ako na tej fotke. Tá trápna flanelová košeľa nie je hodná ani pre psa do koterca. - siahla do vaku a natrčila mu pred oči fotku na prebale modrej knižky ako zrkadlo pravdy. 

  - Nemal som doma lepšiu. - skúsil  obhájiť fotku aj obľúbenú košeľu, ale mladá sa zamračila viac.

  - Dobre, dobre, kam mám ísť s tou rukou? - prekrútil očami a preložil si pažu na útle plece žieňaťa, čo mohlo mať nanajvýš štrnásť a ešte vylúdiť úsmev smerom k babe a následne k jej otcovi. Keď prúser, tak kardinálny.

   - Neškerte sa, nepôsobí to vierohodne. -

  Dostal pokyn, kým si uložila hlavu na jeho plece a obratne mobilom robila selfie do odkiaľsi pričarovaného mobilu.

  - Dostanem malé bezvýznamné plus od učky. Dúfam. -

  Baba sa rozkašľala.

  Otec ťukal ďalej.

  Dvere zas zavŕzgali a dnu vtiahla zima a ďalšia zadýchaná mladá žena. Našťastie o čosi staršia. To nebude na paragraf. Natrčil jej druhú pažu. Aj plece má voľné. Reku, či si nechce prisadnúť. Objíme aj ju, kým pán policajt dopíše správu.

domiceli