RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 16. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

16. kapitola

Šuštiaková

XVI.

    Po každom nadskočení auta na nerovnom teréne tejto jasne nepoužívanej lesnej "hopsaštrásse" s obavou pozrel jej smerom. Nenápadne. Myslel si.

  Napriek tomu, že mala oči zatiahnuté viečkami a hlavu opretú dozadu, intenzívne vnímala jeho pohľady. Vždy sa totiž zmenila vôňa v aute. Ale nemôže mu povedať, ako ju jeho silný, hej, ako vždy luxusný a kvalitný parfum dráždi, bála sa, že ho urazí.. Hnevala sa radšej na svoj nos aj precitlivelosť.  Páčilo sa jej, ako jej otvoril dvere na aute, skontroloval pásy, uistil sa, že sa jej pohodlne sedí... trápne otcovské, ale dávno nezažité. Brala to prvoplánovo a ani ju nenapadlo pozastaviť sa nad kauzálnymi vzťahmi jeho správania. Bol to skrátka ON, nie "ON". A dosť! Povedala si, že tých dvoch nebude porovnávať. Nikdy. Ani teraz. Neskoro.

  Pri ďalšom podskoku jej skoro vypadol fascikel z ochabujúcich paží, tak si spánok radšej rozmyslela, položila ho medzi nich a skúsila pozorovať nehostinnú krajinu. A zas je to tu. Nevdojak porovnávala s lesom, kde stojí "ich" chalupa. Čosi ju stislo vo vnútri. Tak jej chýba. Aj jeho brýzganie a nervózne rozkladanie, akým ju dozaista privíta.

  Vôňa v aute sa zmenila.

  - Pôjdeš... mám ťa zaviesť... rovno na stanicu, alebo máš ešte v pláne skontaktovať sa predtým s Lacey? - natočený k nej tváril sa, že tiež zíza von, jej oknom, nie na ňu.

  - Chcem ísť domov. - priznala otvorene.

  - Chápem. - otočil sa k svojmu okienku, ale pohľad sa samého seba, ktorý mu umožnila tma v hustom poraste za sklom, ho nenadchol. Skúsil smer dopredu, ale ani plešina taxikára nepôsobila esteticky a prijateľne. Zostával jej smer. Skúsi sa tváriť neutrálne. 

  Natočení rovnakým smerom znudene nadávali nezaujímavej krajine, že neposkytuje dostatok motívov na dialóg. 

  - Vyzeráš, akoby si chcel teraz počuť zas ty o mne. - prekvapila ho konečne otázkou, aj keď medzi jednotlivými vetami boli mnoho miliónov svetelných rokov dlhé pauzy. Aspoň to tak obom pripadalo.  

  Čože?! Zbláznila sa? Chce mu rúcať posledné karty zo základov vzdušného zámku, ktorý už tak nekompromisne rozkopala a rozfúkala a pováľala a vôbec... Belle, Belle, mlč! Nech ťa ani len nenapadne sa mi tu spovedať a  básniť o svojom amantovi!

   - Ak si myslíš, že ...je to tiež dôležité na to, aby som ťa lepšie pochopil. Tvoje pohnútky a... ja som ťa tiež vytiahol na exkurziu do svojej minulosti, aby si... aby si ma trochu viac pochopila. - trepal a snažil sa, aby to vyznelo diplomaticky a aby z toho pochopila, že má mlčať.

  Nepochopila nič. Zjavne. Navyše mu položila ruku na jeho. Aj stisla. Ešteže ju má len na stehne, nie v lone. Aj tak to bude problém, nie biologický, skôr psycho. Lebo nemá manuál, ako zareagovať. Opätovať? Vymaniť sa? Roztriasť sa? Nechá to na ňu.

  Možno aj čakala, že nejako zareaguje, keď po chvíli povolila zovretie a odtiahla do svojho sektoru sedanky.

  - Chcela som ti len povedať, že ťa chápem. Teraz už hej. Po tom všetkom... Ale chápala by som, aj keby si ma sem, na samý začiatok, vôbec nezobral. Teda, nie, že by sa mi náš výlet nepáčil, to nie...- rýchlo habkala, lebo jeho tvár menila výraz po každom slove natoľko, až sa v nich stratila.

  - Chcel som len byť s tebou. - priznal sa rovno. 
  Ďalšie milióny svetelných rokov.

  - Pomohlo ti to? - skúsila nesmelo a bola rada, že ruku včas odtiahla.

  Skôr než odvetil, opäť premlel tvárou desiatky svalov v neurčitej mimickej odpovedi.

 - Myslím si, že som stále tam, kde som aj bol. - roztiahol ruky a preventívne ich spojil, aby ho nenapadlo jej dotyk vrátiť.

  Prikyvovala, ale vedela prd. Ani len netušila, čo tým chcel povedať. V dvojznačnosti bol vždy majster a ona naivná margarétka.

  Margarétky...

...pred pár rokmi...

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/08/mr-gold-stvrta-75-kapitola-piknik.html

1.

   Dážď prestal prskoliť. Tá melódia vysoko nad hlavou mu ale začala pri stúpaní chýbať. Vytláčala vlastné myšlienky, úplne dokonale odizolovávala následné kauzálne reakcie na vyhrabávanie sa z hlavy a zostávalo len to monotónne rušivé šumenie, ktoré však vôbec nerušilo.

  Robil schválne dlhé kroky, aby cítil všetky svaly stŕpnuté studenými mesiacmi a vlastnou pohodlnosťou, na ktorú váľal jeho vek svoju neochotu prispôsobiť sa dobe a kríze stredného veku. Ako pekne to znelo oproti dátumu v občianke.

  Vzduch ešte smrdel vlhkou potuchlinou, na hrubé podrážky sa lepili odumreté zvyšky minuloročných listov s poslednou nádejou zaniesť svojich okupantov a rozšíriť ich DNA do zvyšku porastu. O kôru stromov sa radšej neopieral, nútil telo, aby zvládalo nápor bez barličiek.

  Zvládalo. Namotivované, prebudené z niekoľkoročnej hybernácie túto zimu, vlastne ešte jeseň.

  Doteraz to bral skôr ako príjemný stav duše a bahnil si v teplom kúpeli rozmaznávaný pod vrstvou peny vlastnou, snáď i vrodenou ješitnosťou, egoizmom a vpálenou rozžeravenou pečiatkou spomienok na vojenskou minulosťou vycepované telo, čo všetko zvládne.

  Lenže pena popraskala a čistá voda bezohľadne odhalila skutočný stav veci. Vecí.  Jazva po pečiatke už zostávala sotva viditeľná. Schopnosť „regenerovať“ však v tomto prípade nebola veľmi žiaduca. Štvalo ho to.

  Nikdy nebol prototypom dokonalého macha, ale dokázal vykompenzovať nedostatky dostatočne lukratívnymi náhradnými dielmi. Vzdelanie, dar reči, kondícia.

  Ale stredný vek vám prinesie každý deň nejaké to prekvapenie, kedy vaše vedomosti v istých momentoch zúfalo pátrajú po kódoch, aby spustili vôbec nejaké vyhľadávanie, kedy rečové centrum uzavrie dohodu s bastardom mozgom o neplatenom voľne v tých najneočakávanejších, zásadne komunikačných situáciách, a zabudne ju, pre istotu, zaregistrovať na osobnom, aby to nespravilo radikálny škrt vo výplatnej páske ega.

  A kondícii dával zabrať teraz. Skusmo.

  Nebolo to celkom ono. Videl, cítil, uvedomoval si. Zatiaľ nevyhral.

  Na úpätí to chvíľu rozdýchaval.

  Vrchol bol iba kúsok od neho.

  Ak dostala po Emme odkaz.

2.

  Zem pod zadkom chladila napriek prešiváku, na ktorom sedel. Z bagandží opadával piesok, čo sa zviezol od jaskyne. Prepchával medzierkami medzi zubami nejaké tvrdé steblo a tváril sa, že ho to baví a nie je to nervozita.

  Na povrchu vody sa v prvých predjarných lúčoch ešte stále triasli vlnky, obracali sa pri brehu a s vánkom utekali späť na párty do stredu jazera. Ten istý vietor mu dvíhal pramene vlasov a hral s nimi mikádo. Rozkladal ich krížom-krážom cez tvár.

  Neprotestoval, napriek tomu, že vzduch páchol rybinou a pravdepodobne mu ju nechával uschovanú pod nimi ako v sejfe.

  Rozžužlaným steblom sa pokúsil trafiť hladinu. Bolo priľahké a zvyšky suchých semienok z druhého konca skončili mu pod košeľou na bavlnenom tričku. Oberal ich pokojne, po jednom a rozsádzal okolo seba.

  Zaujatý tiťorivou prácou odfiltroval okolité dianie a nevšimol si ani značne zadýchaný príchod návštevníka.

  Až keď mu za košeľu medzi semienka nečakane napršali lúpané arašidy, ktorými si cestou  dobíjala energiu, zaklonil hlavu dozadu.

  - Tak toto si upraceš... Vlastnoručne! – natiahol aj ruky dozadu, podlomil jej kolená a obratným hmatom  usadil vo svojom lone, ledva sa pri tom „páde“ zachytila okolo jeho krku.

  To bol cieľ.

  Splnený.

3.

  -  Kúsok odtiaľto som na vás padla prvýkrát. Keď ste mi ukázali, ako umiera slnko a zapadli do krovia pod skalou spolu s ním. – prešla mu dlaňou jemne po krku a uložila ich obe na jeho pleciach.

  Ukladal si jej výstupom ešte stále sviežo rumennú tvár zažraným pohľadom do pamäte a záporne kýval hlavou, šimoriac ju na hánkach polodlhými vlasmi.

  - Nie. Mýliš sa. Prvýkrát si mi padla...do oka!  Na tej uvrieskanej diskotéke v Králičej nore. Keď som sa za teba skrýval. – natiahol sa, ale len letmo dosiahol na pery.

  - Tak toto bol potom už môj tretí pád a štvrtý...- opravila sa, ale viac nestihla rozvinúť svoju teóriu o štvrtých šanciach, štvrtých vyhadzovoch, pádoch a iných práve štvrtých náhodách v ich živote, pretože ju dosť drsne prehodil pod seba.

   Dopadla do jeho prešiváku a detailne sa zoznámila s  podložím pod ním. S každým hrbolčekom a vydutým trsom buriny zvlášť...

  - ...chcela si predsa rýchlo prejsť k svojmu štvrtému pádu, ak sa nemýlim?... – presviedčal ju namiesto ospravedlnenia. - ...len som si dovolil trochu nestrácať čas. – sklonil sa nad ňu.

   Narazené lopatky síce štípali, až ich musela odlepiť z jeho pritenkej bundy, ktorá nemala šancu stlmiť náraz, hoci s tým rátal, ale dych jej nevyrazilo. „Pád“ jej dokonca skôr priniesol na jazyk radikálny protest.

  - Vyzerám snáď ako sumo zápasník?! Máte pocit, že preferujem sado-maso?!...alebo som podľa vás nepriznanou prívrženkyňou domáceho násilia?!... Ak sa urýchlene ku mne nezačnete správať, ako ku krehkej dáme, tak ja asi prestanem strácať čas s vami, pán profesor! - uhla jeho bozku.

   Skončil v jej vlasoch. Aj tam bolo dobre.

   Ale tie výčitky sa ho dotkli. Zamrzeli. Hovorila pravdu.

   Nedokázal tlmiť svoju sebeckosť ani v situáciách, akou bola táto,  ktorá predpisovala úplne iné,  súžitím dvoch pohlaví predpísané platformy správania sa.

  - ...už chýba len to, aby ste ma zdrapili za vlasy, odvliekli za ne do Dračej jaskyne tu obďaleč, ako nejaký praveký neandertálec a podľa  primitívnych nákresov v nej si splnili svoju rozmnožovaciu povinnosť! ...- nedala sa zastaviť a vášnivo ďalej obhajovala svoje právo na nežnosť a romantiku všemožne sa uhýbajúc jeho pokusom ju umlčať bozkom.

  Takmer zbytočne ďalej prednášala, z celého jej prejavu ho zaujali len niektoré  indície. Napríklad: „Fakt sú v jaskyni po stenách nejaké pikantné obrázky? ...a potom ešte „rozmnožovacia povinnosť“ bolo v celku zaujímavé slovné spojenie.

  - Počúvali ste  ma vôbec?! -  zaprela sa mu o hruď.

  Waw...Svaly. Vyrysované...a arašidy...dopadali teraz z dopoly porozopínanej košele na jej brucho.

  - A ty už si skončila?! – oponoval naoko nevinne, očakávajúc za ironický podtón ďalší hysterický záchvat z edície slovného boja za právo na romantiku.

  - Naopak... práve som začala...- zašepkala tlmene a prešla pomaly smerom k bruchu a zas s podfarbením obdivným  povzdychom späť cez hruď až na plecia a prederúc sa pod košeľou na ramená a pritláčala všade prekvapená prsty...

  Aj cez tričko cítila. Všade svaly...

  Stuhol. Zažmurkal. Zoskratoval. Prudko sa nadvihol a odsadol si bokom.

  - ...ty...jedna...- pridŕžal si smiešne límec košele obranne  pred tvárou. - Nevžila si sa nejako do tej úlohy pravekej strážkyne ohňa?!...  Mne sa tá narážka na neandertálcov a ich matriarchát hneď nepozdávala...že ty si to s tou jaskyňou myslela vážne?! Ty si schopná ma normálne znásilniť, keby sa nebránim...- hral preľaknutého.

   Zbierala si z brucha arašidy a hádzala ich znudene po ňom.

  - Tak sa vy konečne začnite správať ako správny chlap – gentleman! Prízvukujem. Zdôrazňujem. Žiadam...- pohrozila mu prstom.

  - Jasné, jasné...hneď idem pre teba natrhať nejaké tie jarné kvietky...- obzeral sa okolo seba na ponuku miestneho trávomarketu.

  - Vy ste sám „pekný kvietok“... – vzdala to, minula posledný náboj z arašidovej munície a založiac ruky pod hlavu a zatvoriac oči,  natrčila nielen  tvár zubatému slnku.

    Položil jej na viečka dve malé hlavičky púpav.

  - Čo oko nevidí, srdce nebolí...- zašepkal a vliezol rukou drzo pod jej tričko, čo sa za hlavu založenými rukami vytiahlo spredu z nohavíc.

...práve teraz...

- Boli to púpavy. Nie margarétky. Púpavy. Bola jar. Teraz je jeseň.  - zašepkala a zas on nevedel, kde je sever.

  Ale paralela mu raz-dva našepkala.

  - Minuli sme toľko času... - zareagoval nahlas, hoci ani veľmi nechcel. A už vôbec netúžil, aby mu prikývla a navyše odpovedala.

  - Míňame... zas... -

  Auto zabočilo na hradskú a vpredu už na nich čakalo v podzimnom chlade zababušené mesto.

domiceli