RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 5. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

5. kapitola

Flanelová

IV.

    Zas mala niečo zalubom. Zas sa neprirodzene ošívala a zas mal neodvrátiteľný pocit, že to bude prinajlepšom trapas, alebo jóbovka, ktorých už mal nadnes prebytok, ale očividne sa len zvečerieva.

  Najlepšia obrana bude asi útok.

  - Ak ma chceš pozvať do staničného bufetu konečne sa najesť, nechaj si zájsť chuť. Tá namosúrená babizňa zo stanice beztak pojedla všetky ich bagety a nacieďať sa automatovou žbrndou... nebude ti prekážať, ak sa dobrovoľne priznám k láske k svojmu úbohému žalúdku?! - odrečnil za ňu a dal jej dostatok motívov, aby sa zapojila, nielen do potravinového reťazca, ale rovno do neho a konečne sa odpratali domov, do tepla, k chladničke.

   - Ty stále myslíš len na seba. - odula trochu spodnú peru, ale blesky v jeho pohľade predznačovali, že bude lepšie, ak mu dá za pravdu. - Dobre, ty choď domov, ja tu ešte čo-to povybavujem a prídem. K tebe. - ajhľa zrodenie úsmevu z peny na perách.

  - To "ČO" budú dúfam aspoň polotovary a to "TO" ani pre istotu nechcem vedieť. Sľúb mi, že na dnes už tvoju čítačku odložíme ad acta, srdiečko. - úsmevy sa rodia rýchlejšie ako chobotnice, hoci ich chápadlá sú rovnako nevyspytateľné, keď je ich priveľa. 

  Premerala si ho, akoby sa jej čosi nepozdávalo, ale nemala čas ani chuť riešiť, čo mu zas sadlo na nos tentokrát. Niečo tú nehrá. Hrá gong, čo ohlasuje odchod ďalšieho vlaku. Len to nie! Vlepila mu pusu na líce a zmizla v dave.

  Bolo mu jasné, že to "ČO" pôjde do samoobsluhy zariadiť sám. Tentokrát žiadne anglické rezne. Nenašiel by dostatok anglického pokoja ani humoru. Dnes teda nie.

  Ako sa za ňou zabuchli dvere kancelárie železničnej polície, kde sa dnes dvere nezatvárali, aj keď buchotali, okamžite pochopila, čo mu sedelo na  nose. Kto...

   Práve podpisoval ešte nejaké správy a dodatky k prepusteniu.

  - Mrzí ma to. Bolo to veľmi zlé?! - stiahla by aj chvost, takto sa len previnilo dívala zboku.

  - Nič tak nerozžiari miestnosť, ako neprítomnosť niektorých ľudí. - úslužne vracal príslušníkovi pero. - Žiari to tu už odkedy mi pán nedotknuteľný, pán osvietený, najvyšší  medzi nami nízkymi dal veľkoryso najavo, aké malé... nič ráčim v porovnaní s ním byť. -

  - A nie?! Vy ani keby zožeriete magnet už nebudete príťažlivejší! - strelila mu baba, ktorú už nepotrebovali ani ako korunnú, ani ako korunovanú svedkyňu na rozlúčku ešte jednu slovnú facku, drgla do Lacey a zmizla. Luxy sa znásobili.

 - Ale posledný spoj vám práve ušiel. - úslužne mu pootvorila dvere do vestibulu poloprázdnej stanice. - Ak vás to poteší, o Belle som sa dôkladne postarala. Máme nad kníhkupectvom zriadenú izbu, ubytovala som ju tam. Vám... pomôžem nájsť nejaký hotel. Máme v meste niekoľko. Snáď. - skúsila v rýchlosti lustrovať súkromné GPS, kde asi tak videla popri ceste z kníhkupectva do podnájmu a späť  nejaké hotely.

 Rozdýchaval slobodu aj jej slová.

  - Prečo nemáte na stanici lavičky? - otočil sa k nej konečne tvárou. 
  - Spávali na nich bezdomovci... - cíííí...to prepískla. 

  Pochopila. Nemá asi prostriedky na hotel. Pozabudla, že nenapísal druhú ságu o HP, ale len nejakú Štvrtú a hoci aj v nej boli dvaja chlapi a jedna baba, len zrejme honorár nestačí pokryť základné potreby autora.

  - Viete, ja som len v podnájme. A susede...aj priateľovi... by som asi ťažko vysvetľovala koho si to ťahám k sebe, zvlášť, keď už s knižným hrdinom sa zoznámiť...tá suseda... ráčila. Predstaviť jej aj autora? ...chúďa babka... chápete, nie? ...no a ...a k Belle asi ísť nebudete chcieť, však?! - skúsila.

  - Asi načo by sme tu doteraz hrali celé to divadielko, keby skončím pred jej tvárou? Akože, ...ahoj láska, to som ja, tvoj verný rytier smutnej povahy. Rosinanta parkuje pri stanici. Kde je ten veterný mlyn, s ktorým treba bojovať?! Stretnutie so stádom oviec som už absolvoval! - skúšal byť kreatívny, má tu česť predsa s knihovníčkou.

  - Tak potom je tu už len jedno jediné riešenie. - zhlboka sa nadýchla a vykročila.

  Starobylosť štvrte kadiaľ sa zimomravo plížili sa už pomaly, ale isto strácala v šere večera. Prituhlo a motanie sa po uliciach nabralo zrýchlené obrátky. S obavou sledovala balkóny, aby ich zväzky kľúčov nezahádzali skôr, ako sa bude môcť vyhovoriť na okolnosti či iné kraviny. Vtiahla do jedného z ponurých vchodov a s malou dušičkou zazvonila pri dverách na prvom. 

  - Nič nehovor. Nekrič, prosím. Ja ti všetko vysvetlím. - pozdravila muža v bavlnenom tričku a... - To, čo máš na sebe je fakt flanelová košeľa?! Ty? - pošúchala medzi prstami spranú tkaninu zvršku, ktorá sa jej na tomto mužovi zdala totálne nepochopiteľne  odveci.

  - Nič nehovorím, nekričím, čakám vysvetlenie. To je fakt ten chlap?! On?! - zatiahol koniec takmer fistulou identifikujúc za jej chrbtom dobre známu siluetu neznámeho spisovatelíka, ktorého tuším vyzval na súboj. Nebodaj si vybral Lacey za sekundantku?!  Apropó! Popravy sa konávajú ráno pred piatou! Na večer a noc a prípadne nadránnie mal iný plán!

  Vysprchovaný, ležérne v domácom práve čaká s polohotovým jedlom, dokonca so sviečkami.

  Ale nie jeho! Prebodol muža pohľadom, lebo vidličku nechal nepredvídavo zaangažovanú v pripravovanej večeri.

  - To je jak tlačiť vidly do zdochnutého psa! Nemohli ste mi aspoň naznačiť, kam ma to ťaháte?! Zdúchol by som nenápadne a dobrovoľne za prvým rohom! - zahučalo jej za chrbtom.

  - Mlčte, obaja! Jeden sa tu snaží, čo mu sily stačia a ničoho iného sa nedočká len samých výčitiek a nadávok. No, tááák, kto si chce ešte kopnúť do úbohej Lacey?! Nech sa vám páči! - vyprskla s rukami vbok a myslela to sakramentsky vážne, čo obaja ihneď pochopili.

  Mala toho akurát tak dosť. Až sa triasla od zlosti a bezmocnosti zároveň.

  - To som ho mala nechať na ulici ako takého prašivého psa? Alebo by sa ti páčilo, keby som ho dotiahla k sebe do manzardky? -

  - Hovoril som o zdochnutom...psovi. - opravil ju. 

  - Zdochnutý, prašivý, uštekaný! Zavrite konečne tlamu! - schytal.

  - A čo takto hotel, srdiečko? - neuvedomil si, ale prilial len olej do ohňa.

   Ten vyprskol.

  - Ty mu pokojne zaplať hotel alebo mu choď kúpiť koterec a  vy buďte rád, že... ste rád! - uzavrela.

  Neuzavrela. Nemala to v génoch, čo formovali jej povahu.

  - Idem domov, kašlem na vás na oboch! Môžete skúsiť hrať Človeče, nehnevaj sa, ale bezo mňa! Ja... ja sa už fakt hnevám! Radšej budem hladná a bez sexu, ale už toho mám  aj tak akurát plné zuby! Udobriť sa môžeš prísť ráno! - natrčila prst ešte k prvému z mužov a s ráznym dupotom opúšťala arénu.

  - Gurážna. Niekoho mi silne pripomína. - škrabal sa v strnisku nečakaný a nezvaný hosť.

  Mizla v tme. Buchli aj vchodové dvere. Počuť jej dupot ulicou.

  - Ak som správne pochopil, musím vám dať najesť, napiť, postlať, skrátka full servis, ak by som mal v budúcnosti ešte záujem kempovať v jej rezervácii. - vrzgol dverami prvý a zmizol v útrobách bytu.

  Druhý ich nezatresknutie pred nosom považoval za pozvanie. Opatrne vtiahol dnu.

  Prvý sa v zrýchlenom móde motal už po byte. Tu niečo vybral, tu zvesil, tam zbalil, hen preložil.

  - Spať budete tam na gauči. Kúpeľňa je na chodbe. Večeru máte pre dvoch. Telku nemám. Pri odchode ráno zabuchnite dvere, o chvíľu vám ukážem ako...- zaznievalo s echom z rôznych kútov.

  Vytiahol zo skrine najskôr čistú čiernu košeľu, tú si navliekol, potom ešte čistejšiu bielu, tú poskladal. Sfúkol sviečky, vybral ich zo svietnika a pokúšal sa znovu zaštupľovať víno. To vzdal.

  - To máte na účet podniku! - buchol fľašou o stôl, zmizol v kuchyni a keď sa zas vrátil, bol už kompletne ustrojený. Na odchod.

  - Prajem vám sladké sny...- fľochol na muža a dverami tresol tak, že kľúčiky na vešiaku sa roztriasli, až dozreli a odpadli z háčika.

  - Pozdravujte Lacey... - otriasol sa druhý a šiel sa radšej zoznámiť s večerou. 

  Tá na neho hádam nebude kričať.

domiceli