RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 17. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

17. kapitola

Mohérová

XVII.

    Dážď ich umlčal. Musel to byť dážď, lebo vonkajší svet aj doteraz poskytoval len tisícinu námetov na dialóg. Tak sa bavili každý so svojím vnútrom. Pukot kamienkov naznačil, že auto je v cieli.

  - Bude vám to stačiť tu? Železničná sa opravuje. Týmto podchodom sa dostanete rovno do vestibulu. - mrmlal taxikár, ale ani stanicu, ani podchod v hustom daždi vidno nebolo.

  Skúsia mu uveriť, ale až o chvíľu.

  Siahol do vrecka kabáta a vydoloval z neho šatku. 
   - Moja šatka. - zhodnotila trochu dementne.

  - Tomuto sa hovorí osud. Vieš, nenašiel som ju ja. Našiel ju iný, ale chvíľu ešte mohla byť so mnou...Vraciam ti ju...- šepkal a opatrne jej ju zakladal, nerozpakujúc sa nadvihnúť vlasy a preložiť rovno pozdĺž krku. - Dávajte na seba pozor...- vyslovil, keď odtiahol ruky ako popálené od nej.

  Natiahla sa k nemu, zachytila mu odvracajúcu sa tvár do studených dlaní, pritiahla si ju a doslova sa prisala o jeho pery. Nástojčivo, náruživo. Nečakane, prekvapivo. Prijal tie jej a dychtivo vpíjal jej prítomnosť, aj nečakaný útok. Obom telami prešla triaška zo spojenia, obaja sa spamätali včas...

  Ale len spomalene odliepali pery kúsok po kúsku, len opatrne otvárali oči, len po milimetroch sa ich tváre vzďaľovali od seba.

   - Vždy ťa budem ľúbiť. - povedala tak ticho, že sa to takmer dalo len odčítať z jej pier.

 Odčítal veľmi pozorne.

   - Myslím si, že som stále tam, kde som aj bol...- zopakoval vetu z rána, ale ona ju pochopila.  

   Použil len iné slová.

   Ani sa nemohol dívať, ako odchádza.

  Dážď zosilnel.

  - Nová známosť? Takmer filmový prvý bozk. - obdivne prikyvkal rozšafný taxikár, drzo dajúc na známosť, že tohto pána pozná, ale minule ho videl s inou slečnou...

  So slanou pachuťou v ústach, čo mu drzo zalievala tú sladkú, nadiktoval taxikárovi novú adresu.

  - Posledný...- odvetil a hlavou sa mu preliala balada o tom prvom, ozajstnom...

...pred pár rokmi...

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/08/mr-gold-stvrta-47-kapitola-svetielka.html

http://anazuz1.blogspot.sk/2013/08/mr-gold-stvtra-48-kapitola-tak.html

   Zabudol si šál a nevzal rukavice. Mráz ho drzo ošacoval a ukradol aj posledné zvyšky tepla,  len čo vyšiel z chodníka na hlavnú. Ten punč bude asi lepším riešením, ako sa vrátiť domov.

   Domov. Konečne mu toto slovo začalo evokovať aj niečo navyše. 

  A ten stromček ho potešil. Nemohol povedať, že nie. Aj tamtí dvaja opŕchutí anjeli s dychom volajúcim po žuvačke. 

  Ale potreboval byť sám. Teda rád by bol tiež vo dvojici, ale...

  ...vlastne v celku pekný deň. Veľmi pekný deň. Mäkký. Kúpi nejaké ozdoby, možno aj svetielka a prinesie koláčiky. Keď ich šupnú do mikrovlnky, bude aj vôňa. Domov...

  Z námestia doliehali vianočné odrhovačky, po kandelábroch sa rozplazili svetielka a ďalšie rozveseľovali inak strohé a smutné námestíčko, teraz plné osvietených tvárí a tváričiek dožadujúcich sa sladkostí a predčasných darčekov. Zbožňoval predčasné darčeky...

  Vnoril hlavu do goliera a ruky takmer po lakte do kabáta a nezáväzne pozoroval šum. 

  A šum spozoroval jeho.

  - Pán profesor! – ozvalo sa od stánkov. – Pravda si s nami dáte po punči?! Pravý, vianočný! Taký je iba raz do roka! Nebojte, to je len slabý riťolep, z toho sa vám nenacápeme...-vykrikovala naňho Ruby a volala plastovým pohárikom, z ktorého čosi vyčľapkávalo.

  Účinky riťolepu už u neho doma vytrhávajú ihličie z koberca...aspoň v to dúfal. Tajne. Asi aj márne.

  Vo farebnom hlúčiku stojí výkvet jeho triedy. Keď výkvet, tak výkvet. Bola medzi nimi. V modrom krátkom kabáte s jemným  penovým šálom okolo krku.

  Zneistel. Cúvla.

  Zneistela. Cúvol.

  - Chycte si to, konečne, lebo mi to dopáli škraňu. – precedila Ruby medzi zatnuté zuby, nesúc v oboch rukách po plastovom poháriku a v zuboch sa jej hojdal tiež jeden. Vidno, že pracuje v babkinom bistre, i keď práve táto forma roznášky je naozaj neštandardná.

  Prijal korením voňajúci nápoj a teplo, čo mu ohrialo ruku bolo skoro identické ako to, čo sa mu začalo rozlievať po útrobách skôr, než si dal vôbec prvý hlt.

  Nuž čo, že by sa naťapkal  so svojimi žiakmi? Žiačkami...

  - A čo vy tu?  Ešte som vás nikdy nevidela takto verejne medzi ľuďmi...- štrngla si s ním Ashley snažiac sa trafiť jeho plasťák a neobliať ho svojím.

  - Ešte nikdy neboli vianočné trhy v tomto meste s inváziou mojich žiačok. Prišiel som vás skontrolovať... Či máte vreckovky, šály, čiapky, svetre...- pozrel na Bellu. - ...a samozrejme občianky a doprovod  rodičov. – uzavrel  a uchlipol z horúceho nápoja.

  Zarosili sa mu oči.

  - Choďte do hája! – potriasla Ruby hlavou s rozsvietila sa jej na nej dedomrázovská čiapka po celom obvode.

  - To som čítal v jednom blogu na internete. – pozastavil sa nad slovným spojením.

  - Vy viete používať internet? – natiahla hlavu Mulan.

  - Ty už nepi, dievča. Kde to žiješ? Čo sme v stredoveku? Dnes už každý s každým toto...oné...- hľadala Ruby slušné slová, je tu predsa ich profesor.

  - Presne. Takto isto to znelo. – snažil sa ju zachrániť.

  Nepochopila.

- A čo vlastne čítate, keď čítate. Vraveli ste, že čítate....- zapojila sa zas duchaneprítomne Ashley, márne prevracajúc prázdny pohárik, čo medzi rečou zas vyschol.

  - Mám taký obľúbený blog. Je to vlastne amatérsky fan fiction na ten americký seriál Once Upon a Time... Taká oddychovka...Občas sú tam dobré hlody...- strácal pointu.

  - Tvrďas Gold a rozprávky?! – otvorila ústa, ešte stále zvnútra modré, Mulan dokorán.

  Pozrel sa do tých modrých úst a bolo mu jasné, že odpovedať nemusí. Aj tak mu to neuveria. Žiadna. Alebo skoro žiadna.

  Nesmiala sa. Usmievala sa.

  Zmäkol.

  Čas na ústup.

  - Prepáčte, dámy, ďakujem za pozvanie, ale musím ešte nakúpiť nejaké  koláče, girlandy a ozdoby, doma mi skapína od hladu vianočný stromček...Porúčam sa. – nadvihol ešte raz svoj pohárik na zdravie a snažil sa splynúť s davom.

  Nespustila ho z očí.

  Pohla sa nenápadne...

  - Už môžete vyliezť. Odišli...na hlavnej tribúne začína koncert, majú inú robotu...- kreslila špičkou topánky ryhy do snehu a rozprávala si popod nos. Nepozrela jeho smerom.

  Spoza dvoch stánkov sa vynoril s obláčikom pary pred ústami a s rukami zas po lakte v kabáte.

  - A ty nejdeš? ...na koncert? Nevyzerajú na "pučmidrátov"... – skúsil banalitou.

  - Prišlo mi ľúto toho vášho umierajúceho stromčeka. Videla som ho odchádzať asi  pred hodinou z trhov a hoci ho statočne podopierali dvaja dobrovoľní samaritáni, vyzeral naozaj biedne ... taký uzimený a hladný. Normálne sa tackal...Pomôžem vám s tými ozdobami a koláčikmi? -  ukázala na stánky.

   - Kde zas trčí Bella? Nielenže si s nami nedá do sosáku, ešte sa mi furt stráca...- obzerala sa bezhlavo Ashley, lebo čiapku mala stiahnutú už cez oči.

  Hlavne, že jej na vrchu hlavy blikali čertovské rožky. Trochu si pomýlila Mikuláša s Dedom Mrázom.

  - Zachovaj paniku. Hen... debatuje s budúcim svokrom. – preložila jej Ruby lem čiapky vyššie na čelo a viac sa nestarala. Hudobníci už ladili. V tejto kose márne.

  - A svokrovia hladkajú po líci? – zažmurkala, neveriacky posunúc čiapku ešte vyššie, ale nikto si ju nevšímal.

  Mrzelo ho, že sa uhla.. Bol to len taký mimovoľný pohyb. Nebolo za tým nič konkrétne. Konkrétna však bola jej tiež mimovoľná reakcia...

  Mrzelo ju...že sa uhla.

Už nemyslel len na návrat.

  So šušťavou igelitkou, z ktorej trčali lesklé konce girlánd a pomrvené medovníčky márne zachraňovali svoj make-up zdola tašky pred inváziou niekoľkých metrov umelých sviečok bez záruky, sa s odporom skrčeným nosom ošíval pred kaďou s kaprami, ktoré ukazovákom škrabkala po natlačených chrbtoch.

  A to sa k nemu o chvíľu ešte niesol na lyžičke  med na koštovku a vianočné oblátky s potlačou gýčových barokových anjelikov útočili z druhej strany. S hrôzou skonštatoval, že ide o amorkov...Čo tí majú spoločné s Vianocami?! Do krvi urazený polemizoval vážne so starou otrlou predavačkou a bol by ju možno presvedčil, stiahnuť tú nehoráznosť z pultu, lebo jej argument, že nie všetci sme veriaci, a keď sa mu neľúbi, nech si vezme tie s kostolíkom, nezodpovedal dôležitosti nastoleného problému. O dve oči ďalej sa však ozval rozumnejší argument.

  - Vianoce súvisia s láskou k blížnemu, pán profesor. A aj títo zástupcovia gréckej mytológie majú v popise práce roznášať lásku. Bude to obsahovo v poriadku... – položila si okoloidúca žena ruky na jeho aj jej rameno, striedavo hľadiac na jedného i na druhého.

  - Tak, keď to vraví naša matka predstavená, nebudem sa priečiť. – pozrel cez jej profil do Bellinej tváre. – Dajte každej pol tucta, nech si to namieria, kde chcú. – skrčil nos a nahol sa k spokojnej predavačke.

  - Bol by som to vyhral ! – ješitne doložil,  nedalo mu, keď vykročili o kus ďalej.

  - Ale nemali by ste k Štedrej večeri oblátky. – prikývla a vymaniac z jeho ruky jedno ucho igelitky vložila tie svoje do nej.

  Matka predstavená žmurkla a s chuťou odhryzla svojmu amorovi hlavu aj s lukom, ponáhľajúc sa k sestrám.

  Vyžíval sa v tých nenápadných  letmých dotykoch, aj keď šlo o praktické záležitosti, mať všetko pekne uložené v igelitke.

  Medovníčky  zahájili modlitby za záchranu svojich krehkých duší.

  - Mám všetko... Mám všetko? ...- zopakoval a s nádejou na ňu pozrel, že odpovie záporne.

  Zdvihla plecia a stisla pery.

  - Len kto mi to všetko teraz pomôže odniesť domov ? – skúsil  žartom.

  Záporne pokývala hlavou a pozerala do zeme.

  Viac nenaliehal.

  Poďakoval úsmevom.

  Odchádzal po spiatky, nedbajúc, že vráža do ľudí.

  Medovníčky sa dostávali do pôvodnej sypkej podoby...

  Schodisko chladilo. Nebola mu zima. Len prsty na rukách si o tom mysleli niečo iné. Dýchal na ne a priblblo sa usmieval na nákup poskladaný vedľa neho.

  - Kľúče sú v druhom vrecku saka ? – ozvalo sa spoza bráničky.

  Vstal a snažil sa urýchlene ohriať ľadové ruky mrviac nervózne prsty na nich.

  Odstúpila.

  Pristúpil a ukazovákom bez slova mieril dozadu na matné svetlo prchajúce z okna jeho obývačky.

  - Asi by som ti to nemal ani vravieť...- šepkal pritajene. - ...ale tam tvoj frajer a tvoja najlepšia kamarátka...to... -  sŕkol do seba zvyšok vety.

  - ...zdobia váš vianočný stromček. – dopovedala za neho.

  - Takže ti nebudem môcť ukázať moju nádhernú zbierku ihličia v koberci. –

  - Pozriem si ju po Vianociach, keď bude rozšírená o ďalšie vzácne exempláre... Navyše tu aj tak nemám ...prezuvky. – prikyvovala uznanlivo a pozerajúc do všetkých svetových strán sa triasla.

  - Tak v tomto prípade to fakt nepripadá do úvahy. – zažartoval nadsadene, otočil sa jej chrbtom, spravil dva kroky smerom k domu...

 Pootočil hlavu a vrátil sa tak rýchlo, že nestihla vytiahnuť ruky z vreciek a brániť sa.

  S tvárou v jeho studených dlaniach pozerala do tej jeho, kúsok od jej a mlčala.

  Bol vážny. Žarty sa stiahli do igelitky, čo ticho po vetre zašuchotala a tiež stíchla.

  Pomaličky, neisto sa zabáral hlbšie a hlbšie do jej očí a čakal a hľadal v nich  niečo, čo ho doškriabe, inzultuje fackou, prípadne mu vrazí medzi oči. Nenašiel nič z toho, len jej teplý dych povzbudil mu popraskané pery, aby si spomenuli na hroznový lesk...a znova po ňom zatúžili.

  Zatúžili.

  Čas sa drobil ako medovníčky na dne tašky. Vzduch sa sýtil teplou vôňou spolupatričnosti a do nosa mu vrazil pach rybiny.

  Spomalene odtiahol ústa z jej pier a pozrel bokom, kde stála jej konečne z vrecka vylovená ruka a stískala niečo podozrivé medzi palcom a ukazovákom.

  - Zabudli ste na rybiu šupinu. Treba ju dať na Štedrý deň pod tanier...mala by zabezpečiť dostatok peňazí...- vzala mu druhou rukou dlaň zo svojho líca a položila slizkú páchnúcu alegóriu bohatstva na ňu a potom pozorne poskladala prsty.

  - Viem...svadba na Bahamách je drahá záležitosť...- vykutral sa zas z igelitky žart.

  Usmiala sa, opäť zatlačila ruky do vreciek a rozutekala sa dolu ulicou.

  Otvoril dlaň a myslel na úplne iné bohatstvo, ktoré sa mu zosypalo do lona...zatiaľ len na pery.

   

...práve teraz...

  Pozeral na prázdnu dlaň. Nebola na nej rybia šupina a aj tých pár drobných, čo by mu mal taxikár vydať, nežiadal späť. Nijaké späť totiž nejestvuje. Ale jedno predsa. Ak si dobre všimol, u neho v byte sa svieti. Ak bude mať šťastie, nebude tam len jeden hrozný chlap, ale aj...ona.

  Zovrel dlaň, akoby sa v nej predsa len čosi ukrývalo a usmial sa na ňu.

  Celkom sa teší na to divadlo, ak tam budú obaja.

domiceli