RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 15. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

15. kapitola

Bavlnená

XV.

    Mala naponáhľo. Ani nedopočúvala sestričkinu navigáciu, ktorým smerom má utekať. Utekala s rukou na ústach. Po toľkom obžerstve sa nikto z oboch spolustolujúcich nečudoval. Sestra Dominika ramovala riady a vnucovala mu ďalšiu šálku presladeného čaju.

  Už tá prvá mu stála v krku ako mokraďové jazierko a mal pocit, že ak nebude držať jazyk prilepený na podnebí, isto-iste sa mu utopí zaživa. Aj odpoveď na jej všetečnú otázku o prežívaní rozprávky... A to nečakal, že sa do neho pustí aj s didaktizujúco-moralizátorskou vložkou  v rámci poraňajkových bohoslužieb.

  - Počujte, mali by ste jej trochu dohovoriť. Videli ste, koľko toho sporiadala? - sadla si k nemu a dôverne sa nahla cez jeho ruku, zakvačiac sa tam ako malý myšiak. Malý, ale rázny.

  - Všetko vám uhradíme, sestra, dokonca môžem prispieť aj na chod...vášho...rádu. - posunul riad s hnusným čajom a bolo mu to trápne.

  Netrafil však, o čom sestra ráči točiť.

  - O to nejde. Ale vďaka. Keď dávajú ber, keď bijú - utekaj. Nie je to síce asi z Biblie, ale pravdivé to je. Ja som skôr chcela, aby ste ju trochu usmernili v jedle, viete... - usmiala sa a kyvkala hlavou do bokov, púlila oči ako psíci vzadu v aute pri jazde.

  Nie, nevedel.

  - Skrátka...- nahla sa sestra ešte viac k jeho tvári. - Tehotné majú jesť pre dvoch, nie za dvoch. - pritiahla prsty na jeho predlaktí ako do zveráka a vypustila ho.

  Začervenala sa aj za neho. Tak žensky roztopašne mu vyťahovala všetku farbu z tváre a keď zostal voskovo biely ešte mu primaľovala čisto čierne poblahoželanie, ako im to spolu pristane a bola by pridala kučeravú prednášku o sviatosti rodičovstva, ale Belle sa už vracala. Ani nebolo vidno, že vracala...

  - Prepáč, bola som pažravá. Všetko chcem hneď, všetko, čo mi oči vidia, poznáš to. - ospravedlňovala sa a privoniavala si k rukám, či mníšske mydlo zo zrejme chránenej dielne v tvare rozprplaného zemiaka splnilo svoj účel. - Ty mi nebudeš nadávať?  - siahla po jeho šálke čaju a mračila sa na rozhojdanú hladinu, kde sa nedal skontrolovať make-up. Aj keď bol už len včerajší.

...pred pár rokmi...

http://anazuz1.blogspot.sk/2014/03/mr-gold-stvrta-ii-cez-zaludok.html

   Sedí na kraji lavičky s nohami spôsobne stlačenými do seba, v prstoch si krúti stonku vypelichaného listu. Pokúšala sa zamerať jeho smer a predstaviť si, na čo asi tak myslí, ale jeho ostrý profil priťahoval ju viac, ako nejaké kreatívne predstavy vzdušných zámkov.

  Stláčajúc medzi palcom a ukazovákom druhý z listov, tiež rapídne podľahnutý skaze, sieťkovaný, s konštrukciou však paradoxne času nepodliehajúcich, nepoddajných žiliek, ktoré  stále udržiavali jeho tvar, ako rebrá gotickej katedrály, pohodlne rozvalený cez polovičku lavičky díva sa pred seba. Do budúcnosti.

  Park, mesto, Neal.

  Strom, dom, syn.

  Zasaď strom, postav dom, sploď syna...

  Má vlastný dom, má dospelého syna a už mŕtvy list. Dostal od života všetko, čo mu bolo súdené, a predsa...

  Iba pár piadí od jeho kolena si sadol opäť život. Možno spokojný aj s mŕtvymi listami a starým domom, zmierený s existenciou onoho dospelého syna, a predsa...

  Cíti, ako sa na neho díva. S bázňou a nežne asi práve teraz obkresľuje jeho vlasy. Jeden prameň po druhom, prihládzajúc ich a predstavujúc si, ako vypĺňajú tú obrovskú medzeru medzi jej hruďou a veľkým, cudzím, neprajným svetom.

  A iba ona ho smie a chce svojou malou, trochu chladnou dlaňou chrániť. Zapchať mu nenápadne uši, aby neveril jedovatým rečiam, skryť hnedé dúhovky za viečka, aby ich neranili nevraživé šípy iných a perám dovoliť radšej merať medzierku medzi prsiami, aby nemohli  aj tak márne vykričiavať svoje ich čudnou morálkou  upierané práva...

  Má teda na toto všetko vôbec právo?!...

  Zachytil jej pohľad a krútiaci sa list zastal, prestal sa obracať do strán a jemu stačilo dvihnúť ho opäť k očiam a uvidieť cez neho JU. Svoje teplo. Svoje svetlo. Svoje súkromné slnko.

  Jemne sa usmiala a priložila k oku ten svoj, nakloniac sa k jednému plecu. Zakryl jej polovicu tváre. Vejár.

  Vejár z vrások, uvedomil si krutú pravdu, čo mu od začiatku naznačovali „mŕtve listy“. Na jej hladkej osemnásťročnej tvári len tieňom podľa šablóny listu  nakreslené, ale tie jeho sú priveľmi reálne, skutočné. Prihlboké...

  -  Premýšľala si už niekedy nad budúcnosťou? – spýtal sa priamo.

  List sa zachvel, vrásky roztriasli a nahradil ich letmý úsmev.

  Súhlasne prikývla a zapýrila sa.

  Zrozpačitel.

  Mohol to predsa predvídať.

  Pre ňu „budúcnosť“ znamená niečo v diapazóne niekoľkých dní, maximálne týždňov. Tak ako pre všetkých mladých.

  Na druhej strane jej rumenec prezradil aj parametre jej výplne. Dá ruku do ohňa, že vie, na čo si pomyslela.

  Krv mu prudšie rozbúchala...aj srdce. Musel sa zhlboka nadýchnuť, preložiť radšej nohu cez nohu, zaťať pery a nechať výdych na svoj ostrý nos, čo iste vyňuchal pravdu. Tak nástojčivú, tak vzrušujúcu, tak...

  - Vieš, ako som to predsa myslel...- usmial sa skoro na plné ústa a podoprel hlavu rukou o opierku lavičky, natočiac sa k nej.

 -  Prečo sa ma na to pýtate?! – skopírovala jeho polohu, ale cez jej prekrížené nohy v minisukni bola budúcnosť už-už na dosah a mal čo robiť, aby dokázal vnímať, čo mu vlastne odpovedá. - Vtĺkate nám v posledné dni do hlavy, že našou prioritou má byť zmaturovať, spraviť prijímačky na výšku, dostať sa tam a študovať...Koho zaujíma, čo chcem naozaj?! – od nervozity pretrhla svoj krehký list, vážne sa naň dívajúc.

  Zvážnel aj on.

  Začal chápať, kam mieri a predstava, že On je za to zodpovedný, ho vystrašila.

  - Bella... – povzdychol.

  - Ak mi chcete dať aj vy kázanie o akomsi spoločensky uznávanom hodnotovom rebríčku, nechajte si láskavo zájsť chuť. Mám ich už plný fascikel! Od otca, od Emmy, od ostatných profákov, od celého sveta...! – zrazila obočie a skôr než pokračovala, venovala mu pár sekúnd na rozmyslenie, aby okamžite zmenil postoj, názor, skrátka, aby sa vyformátoval a vysielal na jej vlnách.

  - Ak očakávaš, že ťa budem podporovať v bláznivom nápade neísť vôbec na výšku, to neurobím, srdiečko! – vytrhol jej zvyšky listu z prstov a silno ich stlačil medzi obe dlane. -  Ber to, ako chceš, trebárs ma aj obviň z alibizmu, ale naozaj by som nezniesol, aby som raz v tvojom pohľade uvidel čo i len náznak výčitky, že som ti zbabral život...- stíchol.

  - Bola by som ďaleko...V úplne cudzom meste...Sama...bez... –

  - Psśśt...- pritiahol sa k nej a skryl si ju v náručí.

  Obmotala paže okolo neho a spokojne poslednýkrát detsky trucovito zamrnčala.

  - Dobre, nech je teda po tvojom...Vzdávam sa...- pohladil ju po chrbte. -  Spravím ti dieťa, ja pôjdem na materskú, stavať dom a zalievať  nejaký ten stromček, ale ty sa dáš potom aj tak na výšku. Spokojná? -

  - Pán profesor! -  vytrhla sa mu a skoro spadla z lavičky.

  - Čo je?...Poplietol som azda niečo? -  zdvihol  kútik úst a žmurkol.

  - Nie. – odpovedala mu pokojne.

  Zhrozene pozoroval, ako odchádza.

  „Títo mladí vôbec nechápu pojmu „irónia“?“ Čo ich to na tých hodinách literatúry vôbec učia?!...

  -  Bella, stoj! -

...práve teraz...

  Vstal.  Spomalene, nespúšťajúc ju z pohľadu. Premeriaval si ju zhora - dolu, zboku - doboku, každý kúsok. Tvár mal meravú, bledú.

  Sestra Dominika sa ošívala, práve jej došlo, že prezradila viac, ako mala. Hups, stáva sa aj v lepších komunitách. Môže ona za to, že pár rokov pracovala aj v dome pre opustené a týrané matky, ktoré zväčša zdvojené hľadávali pomoc u sestier?! Táto tu je ale dobre živená, netýraná a spokojná. Očividne. Ale on je akýsi poblednutý. Nuž v jeho veku... zhrozila sa hriešnych myšlienok.

...že oni nič nevraveli o svadbe?!

- Stále sa hneváš? Sestra nemáte ešte jeden rožok, nech sa tak na mňa nedíva, akoby som mu zjedla...raňajky! - prekrúcala očami a pátrala po stole, kde zostal len impregnovaný obrus. Dokonca aj omrvinky zmizli.

  - Ponáhľaš sa? - spýtavo zdvihla k nemu pohľad a nechala ho tam dlhšie.

   Mlčal a bolelo to.

  - Veľa sme toho zmeškali... - ozval sa napokon.

  Napriahla k nemu ruku, aby jej pomohol vstať.

  Zostal na rozpakoch.

  Vstala sama.

  Nechápavo sa pozrela po oboch. Asi držia bobríka mlčanlivosti, ako modlitbu za dnešné jedlo. Nerada, ale pridá sa. Ten lekvár bol fantastický. Keby sa nehanbí, vypýta si z neho aj domov.

  - Ideme...  domov. - akoby sa prebudil zo sna a otriasal sa do strán, aby nemusel riešiť, či to bol sen, či nočná mora.

   - Domov. -  usmiala sa jedným z tých šiestich, šťastných.

  Vrátil by jej ho, ale akosi si práve nevedel spomenúť či nejakých šesť typov úsmevov na šťastie vôbec pozná...

domiceli