RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 14. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

14. kapitola

Saténová

XIV.

    Taxikár prispal, taxameter makal aj za neho, kiežby mal takýchto kšeftov viac. Bola rýchlejšia, nestihol jej otvoriť dvere. Obišiel auto, rozopol kabát, ale neunúval sa ho vyzliekať, hoci cesta nebude rýchla ani krátka.

  - Vraciame sa. - vyslal pokyn a skúsil sa pohodlne oprieť. Nepohodlné auto.

  Mala nutkanie otvoriť fascikel a aj napriek výstrahe hlavy, že mieni v tom prípade bolieť, sa začítať. Bolo by to nezdvorilé. Prečo sa práve pred ním hrá na vychovanú a distingvovanú?! Nikdy ju v podstate takú nechcel mať a zhovievavo bral jej násťročné excesy. Prečo teraz?

  - Vieš, že existuje devätnásť typov úsmevov a z toho len šesť, keď sme šťastní? - pozrel zboku, ale tentokrát priamo, hoci doteraz ju tiež v zle nastavenom spätnom pozoroval, ako ona pozoruje jeho.

  Vykúzlila ďalší úsmev. Ani ten prvý, pozorovací nedešifroval. Nieto ešte tento. Rozpačitý? Pobavený? Nervózny? Vrátil jej ho.  A tak sa len dívali a prazvláštne usmievali, kým nimi neheglo, lebo šofér zabudol, že stojí uprostred lesnej cesty.

  Udrela si čelo o opierku hlavy pred sebou a potom si chvíľu radšej držala ruky na ušiach, kým čistil poplašenému mužovi žalúdok ako sopľavému decku...

 - Dúfam, že máš v mobile nejaké čísla na inú taxislužbu. - zapínal si gombíky na vrchníku, uvedomujúc si, že to s čistiarenskými službami pravdepodobne prepískol.

  - Mám. Ale mám aj vybitý mobil. Už odvčera. Zabudol si? - skúsila sa zabaliť do svojho, ako vždy nemožného, nevhodného a doslova chladivého kabátika, len na parádu.

  Zamrzol mu úsmev na perách a bol to dvadsiaty z možných devätnástich.

  Bol jej vďačný, že nepanikári, tak sa rozhodol nevyšilovať. Beztak by si musel sypať popol na hlavu.

  - Ale veríš mi, že som to nespravil náročky? Len preto, aby som mohol zostať s tebou. - uisťoval sa opatrne. 

  - Keby som aj chcela veriť, že si sa zmenil a je z teba iný človek, tak, prepáč, nejde to. To, čo si pred chvíľkou predviedol, ma utvrdilo v tom, že si to stále ty, akého ťa poznám. Z nuly na šialenca behom nanosekundy. V podstate si ma zase vyhodil z dvier... A to som ťa ani nepobozkala. -

  - Možno si mala. Teraz by sme sedeli v teplom taxíku, zňuchávali sa a...- 

  - ...a pekne pôjdeš odprosiť sestru Dominiku, že sme chceli zdrhnúť bez rozlúčky a ráč dúfať, že budú mať dvoje raňajky navyše aj pre nás dvoch. Od hladu už ani nevidím. A nepočujem! Skoro som ohluchla... - namierila prst späť k ústavu a nasledovala vytýčený smer, tváriac sa, že jeho poslednú poznámku taktne prepočula. Neprepočula, nechcela, aby ju videl sa červenať. Po toľkých skúsenostiach...

  - Nekričal som na neho tak moc! - 

  - Nepočujem! Čo vravíš?! -

  Jedáleň už dávno neslúžila pre pacientov, ale slúžila. Scvrkla sa na pár stolíkov a o niečo viac stoličiek. Zišli by sa prebrúsiť aj znovu natrieť. Zrejme nemá kto. Popravde ich zachránilo, že všetečná sestrička si ani nevšimla, že sa stratili, ani, že sa dobrovoľne vrátili. Bola ochotná im prestrieť jedlo skôr, ako prídu ostatné sestry po ranných pobožnostiach.

   - Stále máte len lyžice? - vybral úsmev, ktorý neurážal, ani sa nevyvyšoval. Len konštatoval.

  - Stále. Zvykli sme si. Je to určitý druh asketizmu, ak to chcete tak brať. - nadvihla plecia a k poháru lekváru položila veľkú, zájdenú hliníkovú lyžicu. Sotva sa prepchala cez otvor.

  Oči jej zasvietili a mala čo robiť, aby hneď nepoužila prsty namiesto jediného príbora, ktorým boli ponúknutí.

 S úľubou obaja sledovali, ako jej chutí.

 - Aký je to pocit prežívať rozprávku? - rozšafne žmurkla na neho sestra s džbánom plným horúceho čaju vidiac, koľko práce má Belle s upratovaním taniera po lekvári. Tentokrát sa už neostýchala použiť prsty a vylizovala ho priamo odtiaľ.

...pred dvadsiatimi piatimi rokmi...

http://anazuz1.blogspot.sk/2016/02/rumbelle-hyrive-tiene-ii-kapitola-2.html

  Od zberného okienka sa ozýval nepríjemný škripot príborov. Iba lyžíc. Ktovie, či by v triách vidličiek a nožíkov, čo nezískali angažmán v miestom orchestri, znela táto barbarská sonáta o niečo lepšie? Nemal chuť si to predstavovať, dráždila ho dostatočne už aj táto.

  - Podľa rôznorodosti stôp na stole je mi jasné, že tu už pre dvoch prestreté je. – ozvalo sa nad miskou, kde  trónila Archieho hlava.

  Prevrátil len stránku knižky v lone a nestaral sa o jeho múdre reči. Už vedel, že to nie je nijaký pacoš, ale sám pán psychiater osobne, ktorý sa snaží infiltrovať sa medzi nich a...a nikto mu to nežerie.

  - Prečo nič nejete, pán Gold?  - spýtal sa, len čo sa drzo usadil a opatrne nabral medzi palec a ukazovák malú guľôčku zošúľanú z mäkkej striedky chleba. Jednu z mnohých, čo čakali, kým medzi ne nevpadne ďalšia, momentálne sa iba formujúca v jeho  na spomalenú rýchlosť nabitých prstoch.

  Pozrel bokom na ňu, čo práve robí. Fajn, rozmazávala zvyšky džemu po tanieri v štýle fauvizmu a nevenovala mužom nijakú pozornosť. Odprskol ďalšiu guľku a rozohral na plastovom obruse imaginárneho biliardu miernu anarchiu. Ďalšiu striedku už nehľadal. Nervózne prsty strčil pod knihu a chcel zariskovať, že ich posunie k nej na koleno a následne vyššie, vyššie... zima, zima, teplo, horúco...a počká si, kým nezvýskne od preľaknutia.

  - Niečo humoristické? – nahol sa mu nad slabiny ryšavý muž, potlačiac si okuliarky hlbšie nad nos. Snažil sa dešifrovať, čo jeho spolustolovník číta, keď sa pritom tak potuteľne usmieva bokom, hoci tu sedia sami dvaja a on je opačným smerom.

  Keby ten tušil! ....čo za krásnu literatúru má už takmer rozčítanú.

  Čas na ústup.

  Zaklapol knihu a strčil si ju rovno pod zadok, pomrviac sa na nej ako sliepka v klonke.

  - Na hovno. – zaboril lakte do omrviniek na stole a približujúcou sa tvárou odtláčal dotieravcovu.

  Nohy sa mu medzitým samé rozpohybovali, mal pocit, že ho nenápadne kope do členkov, ale ako prevýchovná metóda na jeho slovník, to dnes nefungovalo.

...práve teraz...

  Oblizla ukazovák a ďobla ním do jeho rožku.

  - Ešte stále neraňajkovávaš? Smiem? Bude mi síce zas zle, ale neodolám. - ani nečakala odpoveď, veľkou lyžicou nasádzala červenú čiapku šípkového lekváru na gumkáčové pečivo, nerozpakujúc sa ju ešte jazykom dočistiť a obdobne na rožku po bokoch zarovnať lekvárový asfalt.  Dočista.

  Usmiala sa na neho zababranými perami.

  - Sme si 1:1, pán profesor. Viem presne, na čo myslíš. Iste na to, že ani ja som sa nezmenila... - šemotila s plnými ústami.

  Neusmieval sa. Stuhol a mal zas chuť použiť vulgarizmus uvedomujúc si, že jediná rozprávka, ktorú kedy prežíval nebola tá fasciklová, na ktorú práve narážala mníška, ale tá, čo prišla po nej, po mnohých, mnohých  rokoch. Prišla a...

...pred rokom a pol...

http://anazuz1.blogspot.sk/2014/03/mr-gold-stvrta-ii-125-kapitola-iba.html

   Izba bola stále prehriata a chrbát zabalený zimomravo v pyžame nejavil známky prebúdzania sa... Pomaly neveriacky nadvihla prikrývku. On bol fakt v pyžame! Pripadala si pri ňom akosi zvláštne improvizovane. Tak zvláštne, úplne nahá, dokrčená, strapatá, bez make-upu v masívnej posteli s obrovskými vyrezávanými čelami v barokovom štýle, v návliečkach, síce úplne snehobielych, ale dizajnovo, ako z muzeálnych zbierok.

  Fajn motív na trochu gýčový dobový obraz. Hýbala iba očami, aby majiteľa tohto depozitného skladu, čo zrejme vykúpil výpredaj rekvizít národného divadla náhodou nezobudila a zachytiac naivný pohľad dreveného bucľatého anjelika vo vzore na čele postele, už sa fakt zhrozila nevkusu scény aj spálne.

  Vyšuchla sa, čo najopatrnejšie a v šere sa obzerala po nejakom prijateľnom zvršku. Vo dverách poodchýlenej kúpeľne ležal na zemi jeho župan. Satén...Nie, čistý hodváb!

  Mala za to, že už muža, s ktorým nejaký ten čas zdieľa lože pozná, ale o prekvapenia tu stále nebola núdza. Popravde, doteraz ju zaujímalo len tých pár metrov štvorcových s perinami, ale život nie je len o...ako by to vyjadrila, aby to nevyznelo dehonestujúco, vulgárne ani sprosto nízko?!

  Zamyslí sa nad tým neskôr. Teraz má hlad.

  Len dúfa, že si nepečie chleba sám z vlastnoručne dopestovaných plodín niekde vzadu na záhrade a má doma aspoň normálnu kávu. Zo supermarketu. Ten sypaný čaj včera bol tiež podozrivý...Sypaný...s názvom „Nič si z toho nerob...“ Asi si vygúgli, čo za ingrediencie obsahuje. Alebo sa mu rovno pohrabe v kredenci a nájde z neho obal.

  Pousmiala sa. Vrátila župan podlahe. Ľahúčko ju pohladil, prevaliac sa ešte tlakom protivzduchu v niekoľkých zvlneniach, kým stíchol a splynul s pokojom rannej spálne.

  Cestou pozbierala svoje veci a navliekala si ich na seba v poradí, v akom jej prišli pod ruku. Na spodné prádlo sa už len zamračila a narvala ho vrecka bundy.

  Otočiť zväzkom kľúčov nevydalo bezbolestne, ale dom neodpovedal, tak zmizla za dverami.

  Sychravé ráno zaštípalo ju na tvári. Chýbal podkladový krém, make-up, aj štruktúra dostala včera v noci zabrať...Prešli ňou zimomriavky a na chvíľu oľutovala, že z teplej postele vôbec vyšla.

  Ale hlad je hlad.

  - Nebodaj nám pán profesor podľahol nejakej pliage?! ...keď si na nákupy donáškovú službu objednal?...– ozvalo sa spoza plota.

  „Ja ti dám „pliagu“, ty stará morka!“ zalapala po vyrazenom dychu Bella s papierovým vreckom plným  ešte teplých žemlí.

  - Veru podľahol... Trikrát, pani susedka, chudáčik! Predpísali... mu... ticho, teplo, tekutinu aj tíšenie bolesti...- vykladala, prežúvajúc medzi to jednu z raňajkových cerálnych, odporne zdravých žemlí.

  - Jáááj... a vy ste to živočíšne teplo, však, slečinka?! – zaprela sa suseda o latky plota aj do Belly.

  - Ale čoby! Ja som tá „pliaga“! Idem ho doraziť! – otvorila si zadkom dvere a zadkom ich aj pribuchla, nedbajúc na to, že „chudáčika podľahnutého“ môže prebudiť.

 

  Nemôže.

  Z kuchyne sa ozývalo cinkanie lyžičky o šálku.

 - Ak sa budeš snažiť nanútiť mi ten včerajší čaj s prímesou marišky, ďakujem, pri živote som už dosť! – stopla jeho nadšenie, že ju zas vidí, zhmotnené v úsmeve.

  Znehybnel, zvážnel, preložil si jej výčitku a s natrčeným prstom a dvoma kolmými vráskami cez čelo vyrazil oproti kredencu, šmátrajúc cestou po čomsi vedľa mikrovlnky. 

  Na pokrčenom vrecku miniatúrnymi písmenkami stálo presne to, čo práve počul, medzi zoznamom ďalších, zvláštne znejúcich bylín. Okuliare mu našťastie ostrý nos udržal pred vypleštenými očami.

  Bella stojaca s rukami vbok prísne prikyvovala.

  -  Prečo sa mi zdá, že toto tu celé je len divadielko?- neveriacky pozrela zboku.

  - Myslíš historizujúci štýl mojej vily, pripomínajúci kulisy?! – strkal čaj späť do útrob kredenca a okuliare za mikrovlnku. – Fakt som netušil, čo je to zač... ale, tak preto boli všetky baby, ktoré som kedy ponúkol, bez zábran... Vybalil to ešte Neal z batohu, keď sa sem nasťahoval, ako príspevok na chod domácnosti...Mohol som predpokladať, že to nebude s kostolným riadom. – ospravedlňoval sa, škrabkajúc sa v začínajúcom strnisku. 

  Radšej prehodil výhybku.

 -  To sú čerstvé rožky?! – zasvietili mu oči.

  - Žemle...- zamrzelo ju, že netrafila jeho obľúbené jedlo.

  Všimol si to. Podišiel k nej.

  - Neraňajkovávam, srdiečko. Ale kvôli tebe som ochotný zmeniť všetky svoje zlozvyky. – vzal jej tvár do dlaní a hoci čakala, že ju pobozká, iba na zhlboka nadýchol chladivej vône, čo so sebou priniesla zvonka.

  - Prestaneme sa nacieďať čajom s mariškou a...skúsime to bez nej... -  začala klásť podmienky, kým si to náhodou nerozmyslí.

  - Teraz hneď?! - zhrozil sa. 

  - Sľúbila som to cestou tvojej susede! – zdvihla Bella ruky dlaňami nahor.

  - ...ale to sa už asi tak nenasmejeme, ako včera...-  doložil skoro nešťastne.
    "...alebo...práveže, hej..." - doplo mu.

domiceli