RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 3. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

3. kapitola

Flísová

III.

    - Presne túto šatku hľadám! Zo strát a nálezov ma poslali sem. Díky, ak dovolíte, beriem ju a vraciam známej. - chňapla po kúsku látky rozloženom na pracovnom stole až sa ten očividne zachvel prekvapením a svoje krehké rožky roztrepotal vo vlhkom prievane a chystala sa zvrtnúť.

  Zvrtol ju však vždy pripravený príslušník.

  - Tak pozor, pozor, toto nie je šatka, to je predmet doličný, ktorý je práve predmetom, respektíve, bude predmetom trestného stíhania... odcudzenia a obohacovania sa na úkor inej osoby tamtoho muža, pokiaľ sa nedokáže jeho nevina. - namieril prst k dvojici a tentokrát sa aspoň pár sekundami pozastavil nad tým, prečo jeho dcéra má opretú hlavu o plece toho chlapa. Ale po poriadku. To porieši. Potom.

  - Čože? Vy ste si dovolili... ale veď toto je... ale to ako ste si mohli dovoliť zatknúť tohto muža?! Viete vy, kto to je? - vystrelila Lacey päsť so zhúžvanou šatkou, ktorej sa nemienila vzdať na nesúrodú dvojicu vzadu.

  - Lump! Zlodejisko pokútne! Masťami mazané! Tak, tak veru! ...namazané má za ušami! - zrevala aj baba, vstala a zosypal sa z nej celý arzenál omrvinkových zbraní spolu so slovami.

  Žaba nachvíľu nadvihla hlavu a zadívala sa mu za ucho. Zakývala obhajobne záporne hlavou. Pridal sa k nej a zakýval tiež. Keď už paródia, tak riadna.

  Lacey sa spamätala najskôr. Čas na diplomatickú mierovú misiu. Pred pár minútami ledva-ledva stihla na peróne Belle odhovoriť, aby nenasadala do vlaku, zvlášť, keď stratila šatku... ako sa jej bola smutne priznala. A že jej pomôže hľadať tú šatku, aj za cenu zmeškania spoja. Ide predsa o "šatku" s veľkým "Š". Inak šatka ako šatka, ale táto je dôležitá ako motív zdržania Belle v tomto zapadákove. To jej hralo do plánov.

  Belle poslala do vestibulu pýtať sa pri jednotlivých okienkach, čo bolo zbytočné, lebo šatku pravdepodobne buď niekto strčil do vrecka, alebo inam. Strčil. To dá logiku. Šatky predsa nikto nebude vracať.

  Sama sa veľkodušne ponúkla, že behne do strát a nálezov, kde iste nepochodí, lebo keby aj, "vrátivšia šatka" bude zaznamenaná po šestnástej hodine a do zoznamu a na regále pod číslo  príde najskôr zajtra. Čo by jej tiež hralo do plánov, lebo by mala výhovorku, prečo tu Belle musí zostať dozajtra. Belle tu skrátka musí zostať dozajtra! Belle tu zostane dozajtra!

  - Prepáčte, pán príslušník, ale mohla by som prehodiť pár slov s pánom spisovateľom, ktorého tu tak nešťastne omylom zadržiavate?! - vylúdila úsmev číslo dva a žaba prekrútila očami. On sa zamračil na žabu. Otec sa zamračil na oboch.

  Lacey stiahla baretku a aj bez odobrenia sa otočila  policajtovi chrbtom. Ohla ten svoj a hľadala nejaké stopy inteligencie na tomto chlapovi, čo akosi nespadal do žiadnej z kategórií: normálni ľudia.

   - Čo vy tu robíte?! - karhavo sa pýtala šeptom dvoch kolmých vrások uprostred jeho čela. 

  To snáď ani nemôže byť možné, že by jedna žena natrafila dvakrát na identického muža. Chyba, ktorú urobíme druhýkrát, už nie je chyba, ale voľba. Ok, tento bol o dobrých desať rokov mladší, ako ten prvý, aj strapatejší a zarastenejší, ale inak...

  - Smiem vedieť, s kým mám tú česť? - odzdravil rovnako.

  - To je iba naša knihovníčka. - odpovedala za ňu mladá a s nevôľou sa dívala, ako si samozvaná konkurencia sadá z druhej strany jej objavu, aj na to, ako jej on bezostyšne kladie tiež ruku na plece, pokračujúc v tejto komédii, v ktorej sa už načisto stratil. 
  Toto vyzerá na planétu opíc. Žien. Už tretia, čo sa do neho stará a on netuší prečo, si zasadli práve na neho. Pri neho.  Ááá...už si matne spomína.

  - Takže vy budete tá malá otrava, čo by chcela čítačku vo svojom kníhkupectve a drzo zháňa na mňa klebety u všetkých dostupných aj nedostupných bytostí, čo patria do môjho vesmíru? - usmial sa na ňu sarkasticky cez zuby.

  Od mladej dostal like, od staršej jasnú odpoveď.

  - Ja! - striasla mu ruku. - Zavolám Belle, stojí vedľa v čakárni, iste bude mať radosť, že vaša choroba ustúpila, už nemáte prehánky, hnačku a zvracanie vás neoberá o posledné zvyšky síl...- špúlila pery a mladá párkrát potiahla nosom, jeho parfém sa jej od začiatku nezdal. Teda zdal. Podozrivý.

  - Toto, že vám natárala, prečo som akože neprišiel?! - zavyl zhrozený.

  - Mňa zaujíma, prečo ste akože prišli? - neúprimne sa usmiala.

  Pochopil, že nesedí len medzi dvoma ženami, s treťou na čele, ale rovno medzi dvoma mlynskými kameňmi, s tretím pred čelom a to ešte oproti načúva policajt a baba už zvesila aj bižutériu z ucha, aby jej nič neušlo.

  - Strážim si ju. A po tom, čo som dnes videl, právom! Vám by sa páčilo, keby vám váš terajší partner zahýba s tým minulým? - zadrel otvorene.

  - Nie, ani mne sa nepáči, že mi môj terajší partner zahýba so svojou minulou. - parafrázovala.

  - Robí si zo mňa posmech? - natočil sa k žabe, skôr, aby skontroloval, či si zas niečo nefotí, či rovno nenatáča. Toto by sa jej učiteľke asi nepáčilo. Tá však listovala v knižke a mračila sa tentokrát na jej stránky. Mlynský kameň číslo dva hrmotal slovami ďalej.

  - Takže vy normálne žiarlite na Belle? A prenasledujete ju? To asi nebude nadšená, keď vás tu zbadá, čo?! - začínalo dochádzať Lacey.

  - Nesmie vedieť, že som tu! -

  - Navyše obvinený z odcudzenia drahej šatky. - dodal policajt.

  Lacey sa zadívala na kus handry, čo jej vlhla v dlani.

  - Vraj Hermés, štyri stovky za kus, pokiaľ nie je z limitovanej edície. Vtedy aj raz toľko. - ďobal s nevôľou, aj s nechuťou  do jemnej tkaniny. 

  Asi by jej po tomto vystavení rodného listu mala vzdávať väčšiu úctu, než je húžvanie v dlani, ale aspoň si ňou nezačala utierať spotené čelo. Svoje, aj jeho, ako tak pozerá do vlniek vrások na ňom.  
  Nedochádzalo jej, v čom je problém. Je to šatka jeho frajerky? Je! Našiel ju? Našiel. Chcel jej ju vrátiť? Chcel? Asi chcel, ale až doma. Teplo, teplo, teplejšie...a nič.  

  - Lenže, keď ju sem nemôžem dotiahnuť, aby ju identifikovala, tak vás presunú na normálnu policajnú stanicu a rovno zabásnu. - načrtla mu scenár budúcnosti.

  - Nesmie ma tu stretnúť! Budem za totálneho idiota! Navyše žiarlivého! - zaprosil takmer zúfalo.

  - Ani by to nepomohlo, ak by jej majiteľka nemala dôkaz, že je majiteľkou a tak... - snažil sa zapojiť policajt do ich dialógu. 
  Teplo. Teplejšie...

  - V tom prípade sem dovlečiem jediného, kto to môže dokázať. - vstala Lacey a s ňou do pozoru muž, žaba aj baba. Horí!

  - Nikdy! Ja sa nemôžem s ním stretnúť! Nemienim!  Nechcem. Nikdy! - zbledol.

  Čas na pokračovanie mierových rokovaní. Spravila pár ladných krokov smerom k príslušníkovi a jeho kolegyni, čo síce prišla až teraz, s dvoma papierovými kelímkami s nejakou automatovou žbrndou, ale rozšírený komparz ju zaujal. 

  Lacey stiahla policajta trochu bokom. 

  - Prepáčte, je to veľmi chúlostivá záležitosť. Ide o jednu ženu a dvoch mužov, teda teraz už o dve ženy a dvoch mužov... viete čo... zabásnite ho, strčte do basy, niekde do podzemia najlepšie a ja privediem toho druhého muža, ktorý kupoval tú šatku tej prvej žene, čo jej aj patrí, ...tá šatka, lebo ten muž teraz zas patrí mne, chápete, nie?!... - rozhodla razantne, hoci preslov začínala s malou dušičkou.

  - No na to som teda direk zvedavá. - sadla si zas baba. 

   Po nej aj dievča a uvoľnilo prst zacvaknutý v knihe. 

  - Kde sa môžem nechať... dať... zatvoriť? - ozval sa nesmelo, aby náhodou po odchode tohto uragánu v nemožnej flísovej baretke na neho nezabudli.

  Zamračila sa jeho smerom. Prečo mu vlastne kryje riť? Jáj! Chce tú čítačku! Očko sa jej zíde. Ale, čo teraz s Belle? 

  Čas na rozumnú radu. Zúfalo sa obzrela po účinkujúcich. Nie, toto ráčia byť len diváci.

  - Mohla by som si od vás zavolať, prosím? -  žmurkla osvietená nápadom na muža, čo sa zas hrbil na lavičke pripravený na akýkoľvek rozsudok smrti, len nie na stretnutie s Belle a otočila sa na policajtov.

  Až ho striaslo, keď počul, ako o Belle s niekým hovorí. S niekým?! Ty vieš veľmi dobre s kým...

  Lacey sa pokojne prechádzala pomedzi stiesnené priestory a ich inventár a pokojne rozkladala voľnou rukou, hoci v nej držala baretku aj šatku. 

   - ...jednoducho som ju presvedčila, aby zostala a zavediem ju do toho bytu nad knižnicou. Už je opravený a spojazdnený, aspoň ho otestuje... formality s vedúcim doriešim zajtra... ty ale musíš prísť sem. Belle totiž stratila šatku a nemôžem ju sem doviesť... hej, hej, našli ju...železničiari, pardón, železničná polícia, hej, volám od nich ...no, nepýtaj sa, nemôžem... aj tak nemá dôkaz, že je jej... ale ty si ju kupoval... prečo kupuješ také drahé darčeky?! Vidíš, koľko problémov si narobil!?...- chvíľu mu ešte čistila žalúdok, kým pochopil, že priečiť sa, nemá zmysel.

  Zvrtol sa na polceste domov a vykročil späť, smerom k budove železničnej polície. Či skôr k jedinej ich miestnosti. 

  Lacey zložila telefón aj afektujúcu ruku. 

  - Tak, mám desať minút, aby som odpratala Belle! Držte sa chlapi! A pssst! Budem mlčať ako hrob!  - žmurkla zas na kôpku nešťastia v kúte lavičky obzerajúcu si svoje zájdené nechty. Nič sa obhrýzať nebude. Ktovie aká budúca civilizácia sa mu tam rodí...

  Dvere buchli.

  - To ste svojej hrdinke v najnovšej knižke už nemohli dať blbšie meno, ako Belle?! To svet nevidel...- ozvala sa dievčinka začítaná do krásnej beletrie, čo sa jej zrazu zdala škaredá.

  Zakýval hlavou záporne a potom aj kladne. Nech si vyberie a zavrie ústa.  Hlavne, nech aj  jeho konečne niekde zavrú, kde ho nebude vidieť. Nejako sa ale nikto nemal k činu.

domiceli