RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 4. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

4. kapitola

Kašmírová

IV.

    Klopkanie na dvere kancelárie bilo do uší ako päsť na oko. Zachovávať dekórum v určitých situáciách sa trochu prieči zdravému rozumu. Dvere sa síce zvnútra otvorili, ale to z nich len vyšla nejaká stránka, čo asi nepochodila, lebo z tých pár slov, čo jej vychádzali z úst boli spisovné a publikovateľné len dve spojky. Uhol trochu k stene, ale vzápätí si dvere radšej prichytil a rovno vstúpil dnu. A hneď to aj oľutoval.

   - S čím vám môžeme pomôcť? - usmiala sa bucľatá príslušníčka vo veste už len na jeden gombík. Hrdinsky držal jej hrudný kôš, aby sa nevysypal.   

  S vraždou jednej potreštenej ženskej, čo ho sem pred chvíľkou zlákala s bohumilou myšlienkou o pomoci  blížnemu svojmu mu tu asi neporadia, dokonca mu nedovolia ani priškrtiť tú persónu vzadu na lavici, o ktorej mu samozvaná misionárka zabudla povedať, že bude tu. Čo tu tento chlap chce?! Preventívne strčil ruku do vrecka nohavíc, aby prítomní boli v bezpečí a skúsil sa tváriť nezaujato a nad vecou. Vyšlo však z neho zaujaté:

  - Nie vy mne, ja som prišiel pomôcť vám vyriešiť jeden vskutku zapeklitý problém s hlúpym módnym doplnkom, ktorý je zrejme nad vaše sily. -

  - Náhodou je veľmi jemný a ľahušký. Hodváby také bývajú. To už tá kašmírová kravatla, čo máte pod krkom je ťažšia o pár gramíkov, šak? Neškrtí vás? - ozvalo sa zboku.

  A hľa na škrtenie tu má aj pomocníka. Skoro sa usmial na babizňu s jednou náušnicou. Asi by jej viac pristala katova kukla. Ale musela by mať zadebnené aj oči.

  Poňala jeho letmý úsmev svojsky.

   - Hneď vidno, že toto je iný pánko, fajnovší, uhladený, nie ako tamten odkundes akýsi! - fľochla do kúta a vytasila na príchodzieho umelý mostík.

  Tentokrát sa na ňu usmial. Vážne. Sympatická. Babizňa!

  - Pán... prepočul som vaše meno...- začal pokojne príslušník, - ...je zrejme vyznavačom umenia sarkazmu, ale nezabúdajte, že tu ste na policajnej stanici. Tak sa podľa toho aj správajte. - vstal a vystrel sa, rád, že je o pár centimetrov vyšší.

  Nenávidel polišov. Všetkých. Rad radom! Zelených, čiernych, modrých. Neschopných! Pomáhať a chrániť?! Kde boli, keď potreboval pomôcť a chrániť?! Kde?! Vydýchol spomienku na Neala a skúsil byť ústretový.

  - Máte pravdu. Sarkazmus je umením. Keby bol vedou, už mám z neho doktorát! - precedil cez zuby a jeho diplomatická, aj keď rovnako cynická odpoveď policajtovi ako ospravedlnenie stačila. Uznal predsa, že má pravdu. Sadol si späť za počítač.

  - Predložte, prosím, váš preukaz totožnosti, aby som si mohol zaznačiť identifikačné údaje. - pomykal prstami nad klávesnicou.

  Nepriečil sa. Ani potom, keď sa poliš netaktne uškrnul a kýval nechápavo hlavou nad jeho menom. Tušil prečo.

  - Môžeme už prejsť k meritu veci? - strčil do vrecka aj druhú ruku, lebo baba sa začala usmievať viac.

  - Tu vám nedajú ani sprostú kávu, pane. Nieto, aby vás pozvali ku korytu. Aj ja som si mosela ísť bagetku kúpiť za vlastné a to som korunovaná svedkyňa! - mávala baba rukou akoby zaháňala muchy.

  Už sa ošíval. Toto nevyzeralo byť dobré. Tisol pery k sebe, uhýbal pohľadom, ale stále ho to akosi inštinktívne ťahalo do kúta. K mužovi, čo tam sedel bez slova a bez pohnutia, hoci vo vnútri mu práve vybuchovali sopky a lávy bezmocného vzdoru zalievali celé vnútro. Iba nozdry sa mu chveli a pri končekoch vlasov sa začal perliť pot.

 - ...máte nejaký doklad, ktorým by sa dalo overiť, že ste... zaplatili za túto šatku, respektíve, že ste jej majiteľom? - rozmazal mu príslušník obraz vlastnej prehry.

  Kontumačnej, ale jednako prehry.

  - Nie... som... jej... majiteľom! Tá šatka...- pozrel smerom k mužovi a proklamoval ďalej priamo jemu, - ...tá šatka patrí mojej priateľke. Dostala ju odo mňa ako darček... k úspešnej maturite. -

  A doriti, to prehnal. Príslušník prestal písať. Babe zabehol nádych, policajtka zošpúlila pery a žaba s knižkou prevrátila oči, stránku a vetu cez jazyk.

  - Ďalší Nabokov... Dúfam, že tento nedal svojej lolitovskej maturantke tiež meno Belle...-

  Chvíľa ticha.

  Knižka zaklapla.

  - To ako fakt?! - natrčila dievčinka na chlapa s oboma rukami vo vrecku ukazovák, ale otázku venovala tomu, čo sedel vedľa nej.

   Pomkla sa zas bližšie k nemu.

  - Ešte pred hodinou by som povedala, že takéto kraviny, ako vo vašej "Štvrtej", sa musia vysedieť a kruto vymyslieť a nie, že existujú nejaké prototypy, podľa ktorých sa to písalo! - zaznelo premúdrelo, ale stále ako výčitka. - Veď tí trapkovia...- drzo preskakovala prstom z knižky na muža stojaceho pri dverách, - ... majú viac rokov ako môj dedko a ešte balia maturantky?! ... Fuj, to je aké nechutnééé... -

  - Ty si ešte nepočula, že láska kvitne v každom veku? - skúsila policajtka obhájiť právo na lásku hlavne tohoto elegantného, aj keď staršieho pána, s charizmou, čo jej zízala na gombík, ale schytala to.

  - Čo vám to migá?! Vy chcete krížiť starý polosuchý africký baobab so snežienkou?! -

  - Zatokopky sú to! Všetky do jednej! Maturantky nadržané! - vyhŕkla baba.

  Dlhými krokmi pristúpil k dievčinke s drzím komentárom. Ruky radšej nechal tam, kde ich strčil.

  Očividne ho mala na háku a neráčila klopiť zrak.

  - Obzrela si si tohto tu? Myslíš si, že žena, ktorá sa na toto ulakomila je zlatokopka? OK, je to spisovatelík s pokútnou povesťou, ale pokiaľ viem, žije v rozpadnutej chatrči na kraji lesa, bez sietí aj bez prístupovej cesty, má plnú schránku nezaplatených účtov a aj keď teraz vydal knižku, nevystačí mu to ani na slanú vodu, dievčatko...- metal blesky ešte chvíľu, malá trošku červenela a čakala, že sa jej niekto zastane. Márne. Muž vedľa zostal nemý.

  Muž s rukami vo vreckách sa víťazoslávne  narovnal a odpochodoval k stolu.

  - Ak ma pustíte k vášmu počítaču, vyhľadám internetový obchod, v ktorom som objednával tú šatku. Som stálym zákazníkom, vyjdú mi v ústrety a napriek pokročilému času by ste odobrenie mojej transakcie  mali mať do hodiny. Aj keď prebehla už pred rokmi. - obzrel sa zas dozadu.

  Muž tam sa zmenšil o pár čísel, zízal do zeme a trel si ruky.

  - Prečo sa navážal do vás? - nedalo dievčaťu.

  Chvíľu váhal. Iba chvíľu. Uškrnul sa.

   - Prebral som mu frajerku. - žmurkol roztopašne.

   - To ako fákt?!-  vyvalilo dievča oči. - To akože tú maturantku? -

   - Hej! - konečne sa aj on vystrel a hrdo pozrel dopredu na svojho soka.

  Sok sa vrátil. Mlčky si čosi pohľadmi doriešovali, ale ani jeden sa už nevyslovil. Aj keď mali toľko toho na dušiach a na srdciach a asi aj v nohaviciach. Nie, tam nie. Očividne sa ani jeden toho druhého nebál.

  Díval sa a videl, že tento tu má pravdu. Má právo. Má ju.

  Vrátil sa k policajtovi, nadiktoval zopár údajov.

  Vo firme Hermés boli naozaj promtní a kópia kúpno-predajnej zmluvy prišla obratom. Spokojne podpísal papiere a opatrne vzal šatku zo stola. Bola predsa z limitovanej edície. A hoci iný limit vyprchal, dobre známa vôňa nie. Neodolal. Priložil si ju nostalgicky k nosu.

  - Stále používa aj môj parfém. Aké prekvapivé... - zadrel a prižmúril oči, hoci si chcel vychutnať, ako sok iste zbledol.

  Sok zbledol.

  - Počujte, vy to tak necháte? - polohlasom šepotalo dievča. - To ste chlap?! Ste výsledkom evolúcie, ktorá trvala milióny rokov! Tak sa podľa toho aj správajte! - drgla do boku  svojho spolusediaceho.

  - Čo ho mám vyzvať na súboj? ...dosekáme sa protézami?! - zaprel sa nervózne rukami o lavičku.

  - Ja som za...- nabral si druhý silu z ďalšieho nádychu, zamával všetkým  šatkou a so smiechom opustil kanceláriu.

  - Kde ju máš? - vrazila do neho pred stanicou zadýchaná Lacey.

  Ukázal jej šatku.

  - A kde ju máš ty? - prižmúril oči a predstavy mu už zaleteli dobre ďaleko...dobre hlboko.

domiceli