RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 7. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

7. kapitola

Tylová

VII.

    Opatrne klopkala. Nič. Už-už sa chcela pozhovárať s dverami nástojčivejšie, keď sa predsa len poodchýlili. Tvár, čo sa v nich krčila nevyspatosťou ju ale nenadchla. Čakala inú. Prípadne dve.

  - Dúfam, že vám nebudem musieť pomáhať umývať byt po tom masakri! - skúsila položartom na motívy vraždy, ale tento Orient expres mal zrejme naponáhľo. A asi ani nemal veľký zmysel pre humor.

  - Ja som to tušil, že ste to na mňa obaja zákerne narafičili...- odpovedal kdesi z útrob bytu.

  Pohla sa za zvukom, čo sa jej ani trochu nepáčil. Spoza labilných nezvukotesných dvier záchoda sa ozývalo vysielanie o biologických katastrofách. V obývačke dva vylízané taniere od večere. Byt zamorený prapodivnými puchmi. Pootvárala radšej všetky okná. Dve.

  - Už viem, po kom je Belle totálny antitalent v kuchyni. Len dúfam, že je to liečiteľné. - ozval sa sivastý tieň kúsok od nej, ale než sa zvrtla, dávali na wecku  reprízu rannej relácie.

  - Čo ste s ním spravili?! - čakala ho s rukami vbok, len si nebola istá, či takto smrdia mŕtvoly či len tie polo.

  Krútil si dlaň na prepadnutom bruchu a teraz sa skôr zamýšľal nad tým, že to, čo práve vykladal, včera ani nejedol. Doriti!

  - Čo som s ním spravil? Zožral som ho. Vyzeral tak mierumilovne, neškodne, ako obyčajný biftek. - mračil sa na prázdne taniere.

   - Je v nemocnici?! - preľakla sa.

  - V hajzli! - nedával si servítku pred ústa, hoci dych mal už vražedný. Aj na slová by potreboval vystaviť zbrojný pas.

  Vyvalil sa do kresla a neprestával s masážou. Na bielom tričku sa už tvoril žltkastý kruh. Vyvrátil hlavu a prižmúril oči. Chvíľku úľavy treba využiť na odpočinok. Nepopriala mu ho.

  - Celú noc som uvažovala, čo vy dvaja tak asi spolu robíte. -

  - Prepáč, zlatko, ale tvoj amant vôbec nie je môj typ. Aj v prípade, že by tu zostal a pomohol mi s tým kusom žvanca, čo ukuchtil, asi by sme srali obaja...na seba. Predovšetkým.  Našu nekompatibilnosť ti môžem zaručiť. Nečudujem sa mu, že pár minút po tom, ako si ma sem dovliekla, vyštartoval späť za tebou. Spať...s tebou, predpokladám. - prešiel na tykanie, ale keď rozlepil oči a opätovne si preložil jej vetu do pochopiteľnej verzie, prišlo mu zas zle.

  Ledva ju obišiel. Ledva to stihol.

  - ...zbalil nejakú košeľu, bral sviečky...vyzeralo to na romantiku. - vrátil sa o hodnú chvíľu, už aj s umytou hlavou.

  Z končekov polodlhých vlasov mu kvapkala ešte voda. Dúfala, že je to voda. Len voda.

 - Vyzeráte biedne. - zašepkala zmätená.

  - Nechcem byť impertinentný, ale videla si sa dnes už v zrkadle? Tvoja pleť nemá lepší odtieň. Povedal by som, že u teba varil to isté. Respektíve...si to u teba asi tiež dobre zavaril. Kde je?!  Kde teda bol?! - položil básnické otázky.

  A mal ďalšie otázky na každú jej prípadnú odpoveď.

  Vrátil sa do kresla a načiahol sa po mobile.

   - Volal som Belle niekoľkokrát. Nedvíhala. - odšmaril aparát späť na stolík.

  - Belle už nie je v byte nad kníhkupectvom. Zastavila som sa cestou. Nie je tam. - doplnila jeho obavy a spýtavo sa pozrela na svojho spolubesedníka.

  Biednosť jeho zjavu a smútok v očiach bol neprehliadnuteľný.

  Kráčal pomaly. Snažil sa nezaťažovať nohu, ale bez palice to bolo namáhavejšie, ako krívanie. Váhal, ktorej verzii vlastnej fyzickej neschopnosti dá voľný priechod. Asi na striedačku. Aj tak je to jedno. Pred touto ženou už nemusí hrať formu. A hoci ju paradoxne chce práve oboznamovať so samým sebou, akoby po jeho boku kráčala odjakživa. Vtedy, aj teraz. Stále rovnaká. Stále nedosiahnuteľná a prchavo nejasná. Čím viac sa blížili k miestu, kam ju berie, tým viac sa menila na ženu z jeho prenatálneho obdobia.

    Po každom kroku mala nutkanie podoprieť ho, ale poznala povahu aj si veľmi živo vedela predstaviť jeho priamy odpor. 
  Kdesi medzi stromami začínalo práve svitať.

  - Raz si mi ukazoval, ako umiera slnko... A pozri, teraz sa práve rodí. - natŕčala prvým nesmelým lúčom tvár a čakal, že detinsky natrčí k nemu aj ruky a pobeží mu rovno v ústrety a jeho tam nechá samého na ceste, ako on vtedy ju...

(http://anazuz1.blogspot.sk/2013/07/mrgold-stvrta-7-kapitola-neskora.html)

  Pohol sa rýchlo za jaskyňu, predral sa hustým krovím, nešetrne jej ho nepridržiac, hoci mala holé nohy. Obratne sa vyštveral na skalu, čo sa osamotene týčila do priestoru.

  Opäť jej ponúkol dlaň a musela ju prijať. Hore by sa sama nedostala.

  Na skale bolo málo miesta.

  Rozochvelo ju to.

  Pocítil tú neistotu. Stal si za ňu, nahol tvár až cez jej rameno a rukou nad druhým ukázal na horizont.

  Mala strach, že z toho dostane závrat. Jeho blízkosť, vôňa, vpredu západ slnka. To zas bude polepených zaslintaných stránok v denníčku...

  - Videl som smrť veľakrát. Nie je to pekný pohľad, ale toto každodenné umieranie slnka ma neprestáva fascinovať. To množstvo krvi, posledné záchvevy agónie, zrak zakaľujúci sa beľmom a šupinami temných mrakov a strach. Nekonečný strach. Vidíš ten strach v očiach božského slnka, ako nemý výkrik topiaceho  sa v močiaroch? – šepkal jej pri uchu.

  Nevidela strach. Mala strach.

  Všetko okolo v okamihu potemnelo.

  - Slnko je mŕtve. Odchádzame. Ráno nás čakajú v pôrodnici... Príde na svet nové slnko. Niečo pre teba, ty romantička. – usmial sa a skôr ako sa stihla spamätať, zoskočil zo skaly a dolu pod ňou ho nebolo vôbec vidno.

  Hej, teraz ten strach aj videla. Bol čierny. Mal farbu noci a tmy, tvar malého priestoru na skale a navyše bol problémom, ako sa z nej dostať dolu.

  - Tak skoč ! Na čo tam čakáš?! Som tu. Možno ťa aj zachytím. – ozýval sa zdola ironický hlas.

  Váhala.

  Skočila.

  Nezachytil ju.

  Vymotávajúc sa z kríkov za zvuku nadávok a achkania s ochkaním, kontrolovali si, či zostali kompletní.

  Vtedy ju nezachytil. A teraz má pocit, že je tiež nezachytiteľná. Je skurvene jedno, či sa slnko rodí, či  umiera. Ona sa zachytiť nedá. Nedala. Nebude dať.

  Medzi stromami sa však nerodilo len slnko, ale konečne aj obrysy budov, ktoré už nikdy v živote nechcel vidieť. Chcel ich nechať prekryté sivým tylom a veriť, že z dieročiek na ňom neunikne svetu nič. A predsa sa chystá nadvihnúť ho ako závoj. Jediný závoj, ktorý môže dvíhať. Sťažka povzdychol.

  Prešli mlčky až k starej oplieskanej bráne.

  - Sľúbil som ti, že začnem od Adama. Toto nie je práve to najromantickejšie miesto pod slnkom...- nadvihol hlavu a nechal sa aj sám trochu pooblizovať jeho stále chladnými lúčikmi, - ...ale bolo pre mňa veľmi dôležité. Tu som ťa stretol prvýkrát. -

  Nechápavo sa na neho zadívala a potom opatrne prstami prešla po poodlupovanej tabuľke, kde sa už sotva dalo prečítať, že ide o ...ústav zdravotnej starostlivosti pre mužských... obyvateľov...sanatórium... liečebňa... písmenká jej zostávali na bruškách prstov.

   - Nikdy som tu nebola. -

  Iba sa pousmial a zabúchal na bránu.

domiceli