RUMBELLE - Iba každá druhá II. - 10. kapitola

RUMBELLE

Iba každá druhá

2. séria

10. kapitola

Zamatová

X.

    Lavička sa tvárila, že im robí milosť, ak dovolí ešte posedieť si na nej. Nepôsobila dvakrát vierohodne, ale bolo mu to jedno. Noha prikázala sadnúť si a kvalita nohavíc neriešila nepriamu úmeru so schátralým drevom ocajchovaným stopami machových máp v ryhách.

  Prstami pohládzala dosky fascikla, ale neotvárala ho. Bol jej za to vďačný. Na slová veľmi nemal chuť, ale aj tak vedel, že sa im nevyhne. Čakal však nápovedu.

  - Ochladilo sa. - pritiahla dosky k hrudi a zadívala sa dopredu.

  Zamračil sa. Počasie? To ako fakt? Budú sa baviť o počasí, ako dvaja totálni cudzinci?! To si hádam nezaslúži?! "Kedysi si sa viac podceňoval, dnes opačný extrém... "prihralo mu svedomie ranu rovno doprostred ksichtu.

  - To tie stromy. Za to štvrťstoročie podrástli. - napojil sa radšej antisepticky, ale ju to vyprovokovalo. Bola ženou.

  - To neznie veľmi povzbudivo uvedomiť si, že mám "štvrťstoročie"! Mám len dvadsaťpäť! - urazene ho opravila. - A...ako to myslela tá sestrička, že či som to ja? - našpúlila jeho smerom pery detinsky stále zduté.

  Prejdeme od počasia k počatiu. Ako sa z alkoholika znovuzrodil človek.

  - Keď ťa život potrhá na kúsky, premelie, zožerie, ale aj tak znovu vyzvracia na tento svet, bez manuálu, ako sa poskladať a zas fungovať, nemáš veľa možností dať to so cťou. Našťastie sa osud nepíše cez kopirák. To skôr uveríš tomu, že si ho v istom prelomovom štádiu života vylosujem kdesi na kolotočoch a uverím mu. Uveril som mu. Uveril som snu. - usmial sa na ňu, ale stále ničomu nerozumela a tvár jej hovorila jasne. Nič sa v nej z jeho slov akosi neodrážalo. Nič nerezonovalo. Bolo mu z toho smutno.

   - Bola si snom. Víziou, predstavou. Neviem presne, nie som cvokár. Hoci, keď som sa s ním o tom zhováral, vravel čosi, že mám šťastie....že mám niekoho, kto...tu so mnou je. -

  - Mohol by si byť konkrétnejší? - vzdala netrpezlivá dešifrovanie jeho metafor.

  Nahol sa dopredu, spojil ruky a zamrzelo ho, že už nehrajú na rovnakej vlne a ona... mu nerozumie. 

  - Milah odišla s Hookom a Neala odviedla sociálka. Bodka. Tma. Sterilizoval som emócie. V alhohole. - vyložil prázdne dlane, akoby to malo stačiť. Nestačilo.

 - To...s Milah a Nealom... ťa doviedlo až sem, do liečebne? - vážne prikývla. - Muselo to byť zlé. Ale obdivujem ťa, že si to stále nevzdal. Bojoval si a... - skúšala povzbudiť, hoci šlo len o dávno vysypané, zotleté spomienky.

- Mýliš sa. Vzdal som to hneď. Nemal záujem sa liečiť, ani nič pre seba robiť. Načo? Zostal som sám... A ani táto inštitúcia, sama vidíš... Toto tu je štácia pre totálny odpad spoločnosti. Vlastne bola... Asi už dnes niet takých chudákov, čo by ich šupli sem... Bezďáci, stratené existencie. Sem nedávali rodiny svojich členov, aby sa po nich vrátili a zas ich prijali. Toto tu bol azyl, ktorý ti ponúknu, kým ťa definitívne kopnú dozadku a nechajú skapať pod mostom. Alebo v parku na lavičke. Hej, mal som vlastne šťastie, že som tu bol. Doteraz neviem, kto za tým stojí. Respektíve stál. Asi som sa mu mal poďakovať... - skúsil, či zjednodušená verzia zaberá. 

  Asi hej, keď prikyvovala a skoro sa rozosmiala.

   - Tak tento dielik skladačky ti asi viem doplniť. - pozrela na neho, či o to vôbec stojí.

  Asi sa aj bál pravdy, ale nemohol cúvnuť.

  - Môj otec. - overila si, či môže pokračovať.

  Pokrčil čelo. Svet je taký malý a ľudí tak málo. Každý je skoro v každom komparze. 

  Rozrozprávala sa. 

  - Raz, ešte pred maturitou, keď sme sa zas s otcom  hádali kvôli tebe, šplechol mi čosi, že si ťa tam, kde ťa poslal, mali radšej nechať, ako beznádejný prípad. Spomínal čosi, ako si mu liezol na nervy odjakživa, keď si spitý, vraj, spával po lavičkách v parku a usmieval sa na malé deti. Bol si pre neho psychopat ohrozujúci mravy v mestečku. Vybavil ti toto sanatórium na trovy mesta. Vraj. - mrvila perami a bolo jej trápne mu o tom vravieť.

  Jemu o to viac to počúvať.

  - V tom parku som ti zapálila posledný kahanec a vzdala to. - zarazila mu ranu rovno do srdca.

  To zabolelo. Ale odkýval si pohreb. 

  - Už viem, prečo mala tvoju tvár... hoci spočiatku to bola len žena. Dlhé vlasy, pôvabná tvárička, bosé nohy. Bola zväčšeninou dievčatka z kočíka, čo tlačil tvoj fotrík. Naťahovalo ku mne ruky a pýtalo môj zlatý ďalekohľad... kým ma zas zabásli a dovliekli späť sem. -

  - Zlatý ďalekohľad? - zaujalo ju.

http://anazuz1.blogspot.sk/2014/03/mr-gold-stvrta-ii-110-kapitola-za.html

   Prichytil sa pri čine. Nutkalo ho zas kradnúť iným pocity. Nebolo jedno komu. Zarovnaný v polosede s ryhami lavičky, spod oťažených viečok, prebičovaných spotenými prameňmi už pridlhých vlasov, ako to len v tejto konštelácii a stave šlo, pozorne sledoval kovovú konštrukciu koliesok, rozrývajúcu napadané lístie.

   Parky sú už raz také. Ponúkajú ľuďom svoje malomocné, už  nepotrebné prsty, čo si nechali odpadnúť a so stoickým pokojom sa dívajú , ako im na jar, bez milosti za to trhajú aj celé ruky. Motorovými pílami z vysokozdvižných plošín...

Z námestia sťahujú stromy.

Žeriavom...

Do teplých krajín.

V nasadení žeravom.

Základy mstia sa za otlaky.

Zákon námestí

je už raz taký.

Len veže sa smú dívať na oblaky...

A v nebi deravom

anjeli vytkli členkom strach.

...nebrániac konáre

na zemi

skončia

o barliach.

  Parky sú posmrtným údelom hájov, ktorých poslaním bolo len byť. Posvätné.

  Iba deti vedia chvíľu doceniť krehkú smrť spriesvitnievajúcich listov, ležiac v hniezdach z  nich nahrabaných, keď hľadia cez ich žltkavé žilky na posledné lúče jesenného slnka, ktoré im ploské ďalekohľady pozláca a kde-tu, ak nájde zabudnutú kvapku dažďa pripne aj diadém, žiariaci ako hviezda

  Ohol sa a zdvihol z nich za riadnu hrsť. Šúchal ich medzi prstami a hľadal dva najkrajšie pre seba, nechajúc ostatné zasnežiť mu dokrkvané nohavice.

  Víťazné zdvíha k očiam, pokladá ich na ne a viečka necháva radšej zatvorené, lebo je aj tak sychravo a slnko si musí vysniť.

  Začína sa mu to dariť.

  Do šumenia mokrých listov ozýva sa takmer jarný detský smiech. Takmer zadúšajúci sa, nadšený a úprimne otvorený. Len tak, do akéhosi vlastného taktu tlieskajúcich ručičiek a škrípania do koliesok kočiara namotávaných dlhých stoniek a tenkých, ešte stále pružných konárikov.

  Leží s hlavou vyvrátenou cez opierku lavičky, s poslednými z rodu zlatých listov na očiach i na bedrách a pod ostrým nosom má blahosklonný úsmev ku všetkým hriechom seba samého.

  Detský smiech tíchne.

  Nepozrel sa, ako sa malé paže načahujú za jeho listami a s nemým pohľadom k tvári ustarosteného otca žadonia o ne.

  Otec sa však mračí na úbožiaka na lavičke v žltých okuliaroch z listov a hlúpym úsmevom pod nimi.

  A mračí sa i na dcérku a na celý svet. Namotané kolieska, vŕzgajúci kočík, dieťa so zmraštenou tváričkou, čo sa každú chvíľu rozplače, lebo sa nemohla pozrieť cez najkrajší z pozlátených ďalekohľadov ...

  - Poď už domov, ocko, prosím...Poď. Bude nám tu zas zima... Som hladný...- trmácali mu ramenami slabé vlny a slnko zapadalo, ťahajúc mu so sebou hore viečka, aby uvidel strapatú hlavu malého Neala so soplom pod nosom, prosiaceho, aby aj dnes nemusel zaspávať zas sám a čakať, kedy sa On bude triafať kľúčmi do zámku a s mrmlaním oblečený uľahýnať na gauči v obývačke dolu bruchom, rukou aj vodou...

 Zarovnaný v polosede s ryhami lavičky...

 Ani nežmurkal, kým si vybavoval ten obraz z pradávnej minulosti, až kdesi zo svojho prenatálneho života, z ktorého si iní nič nepamätajú a on tiež nechce.

  Možno iba ten smiech z kočíka.

  Smiech neznámeho dieťatka, ktoré márne potom každú jeseň hľadávalo zlatý ďalekohľad, presne taký, ako mal vtedy ten pán na lavičke.

  Všade okolo vždy ležali iba obyčajné, vyschýnajúce listy... Každým rokom menej a menej žlté. Už nikdy viac zlaté...

  Vpredu sa tmolí jarné námestie. Nové stromy okolo neho dorástli do výšky tých vyťatých a autá prefrnkovali raz na jednu, raz na druhú stranu, ako farebná clona vo fotoaparáte.

  Clona zožltla. Vlastne spriesvitnela.

  - Mali by byť zlaté, aby cez ne bolo vidieť slnko ako ďalekohľadom... Ale také bývajú len na jeseň... – ozvalo sa pri uchu, kým pred očami mu tancovali trosky minuloročných listov, z ktorých zostali len torzá ich žilkových kostričiek.

  - Ty si moje slnko, Bella...- chytil ju za zápästia, donútiac priložiť mu listy až k zatvoreným viečkam.

  ...a za nimi nehľadal  to, čo naivné deti. Za nimi už mal ju...

    Zapamätanú navždy.

  Svoje vlastné, súkromné slnko.

...a znovu mohol počuť ten stratený, novú jar prinášajúci  smiech.

  Zohol sa a zodvihol zo zeme dva suché hnedasté listy. Iné tu neboli. Chvíľu sa na ne díval, potom sa natočil k nej a priložil si ich k očiam. 

  Čakal, čo povie. 

  Nečakal, že povie...

 - Prečo si dávaš pred oči tie listy? -

domiceli