RUMBELLE
Iba každá druhá
2. séria
18. kapitola
Viskózová
XVIII.
Klopkať na vlastný byt je zvláštny pocit. Pripravil
sa a zistil, že dvere sú otvorené. Pozornejší pohľad predznačil väčšiu
katastrofu. Dvere sú vypáčené. Ako inak, násilím. Ďobol do nich ukazovákom prv,
než vkročil.
Opona sa roztiahla. Keď nás Boh chce potrestať, splní nám naše priania...Chcel divadielko?! Mal ho mať! Kulisy, aj komparz. Nemusel ani prekročiť prah, z prvého radu mal výhľad viac ako slušný.
Dvaja smejúci sa ľudkovia navlečení v jeho veciach. Myši, čo netušia, že kocúr
je už doma. Zbežný pohľad na zdevastovanú kúpeľku, rozbordelovanú posteľ v
spálni a znásilnenú kuchyňu, dokončili zoznam, ktorý sa zmestil do vztýčeného
ukazováka, s ktorým konečne prekročil prah ako s pochodňou. Zatiaľ len
tlejúcou.
Natočili sa jeho smerom. Úsmevy nechali
prilepené tam, kde boli a svorne mlčali.
Aj on len vytasil dve kolmé vrásky ku koreňu nosa a mlčky šibrinkoval oným ukazovákom, raz
namieriac na vyvalené pánty, raz smerom ku kúpeľni, aj k ostatným izbám a
záverečné dirigentské sólo venoval ich dvojici.
Poslušne smerovali svoje tváre všade tam, kam ukazoval.
-
Cítim prúser...- zhodnotil dirigent situáciu, keď sa ani jeden z očividných páchateľov nemali k čomu, čo sa obhajoby týka.
- Súhlasím s tebou. Posrali sme to. - konečne
otvorila ústa Lacey, perami jej cukalo a zarastený chlapík oproti v kresle, zastrčený do nej ako v
klonke, rýchlo zakmital hlavou na súhlas a tiež zväčšil čiarku úsmevu. Drzo. Bol by
sa aj rozosmial, ale dohodli sa, že tento typ hnedého humoru už nebudú
provokovať. Karma je sviňa. Čo ak...
Odkýval im obdobne a skryl ukazovák do päste, čo veľmi chápavo nevyznelo.
- Kde je... moja Belle? - nahol druhý hlavu bokom, v márnej
nádeji, že prikvitla predsa len s ním.
Natočil sa smerom k nemu a pozorne sa mu zahľadel rovno do očí. Tón,
slová aj celá jeho sebavedomá bytosť rozvalená v jeho byte, v jeho kresle, s
jeho... povedzme dievčaťom, mu zdvihla hladinu adrenalínu v krvi.
- To vieš, trochu mi cestou potehotnela,
pravdepodobne, bude na ceste do pôrodnice! - neostýchal sa prezradiť
vnútroštátne tajomstvo, ktoré ho až doteraz rozhlodávalo, ale hrdinsky sa
sceľoval. No sebaovládaniu práve odzvonilo. Už nemal chuť a ani silu.
- Ha-ha-ha, srandičky, srandičky. Nesmiala
som ani vtedy, keď si mi tvrdil, že si ju v tej kaviarni oprel na veckách a
rozdali ste si to ako starí známi...- hlesla Lacey a mávla rukou.
Rozfúkala tým však nie jednu, ale rovno dve
tlejúce pochodne.
- Čo?!...čo...čo... si akože spravil, ty
hajzel!? - vyletel muž z kresla a nabral soka za klopy.
Ten však zachoval ľadový pokoj.
Druhého zalieval ľadový pot.
Vletela k nim, aby zabránila najhoršiemu.
- Vy si hovoríte páni tvorstva?! Vaše mozgy sa
musia v hroboch obracať, keď sa na vás dívajú. To fakt nedokážete myslieť ničím
iným len... tým... tamtým...- zabrzdila sa, aby to vyznelo inteligentnejšie.
Neplatný
pokus.
Ani spomienka na malú dcéru šéfa železničnej
polície, čo mu prízvukovala, že je výsledkom miliónov rokov evolúcie, tak aby
sa podľa toho správal, mu nepomohla, aby pustil chlapa, čo držal pod krkom a
lepil ho o tapety pri verajách.
A druhý nebol na tom o nič lepšie. Načo
dementovať niečo, čo síce je len cynický sarkazmus, keď to soka tak krásne vytáča
do nepríčetnosti. Dobre sa na neho pozerá.
Chvíľu bolo štronzo, kým prvý z mužov
vyčerpal svoje oslabené sily, uvoľnil zovretie a cúvol o krok. Aby mu z
patričnej vzdialenosti vrazil celkom slušnú facku.
Druhý spomalene vrátil hlavu, pošúchal sánku
a rozosmial sa, hoci mu do smiechu veľmi nebolo. Rana to bola fakt slušná.
- V oriente majú príslovie: Príď domov a zbi ženu. Ona už bude vedieť za
čo. - opäť sa uškrnul, akoby si tým pohybom naprával sánku. - Ak ťa to poteší, aj ja viem. Za čo! - žmurkol na soka, otočil sa mu chrbtom, pokojne si vyzliekol kabát a šiel ho zavesiť
na chodbu.
Vrátil sa a pobozkal Lacey letmo na líce.
-
Ahoj, srdiečko. -
Mrkol na muža, čo tam stál ako svätý za dedinou, čo mu pri poslednom sviatku zabudli dať kytičku do odrezanej octovej fľaše pri priklincovaných nohách.
- Vy ste tu ešte? - prešiel na vykanie, akoby
si ho až teraz bol býval všimol. - Vlak odchádza asi o pätnásť minút, taxíkom
to stíhate. - mykol pohľadom smerom k dverám, kým "svoje dievča"
chytil za pás a pritiahol si ju k sebe za šlupky svojich na nej visiacich nohavíc. Ostatné prsty
tvrdo šli po oblinách zadku.
- Tento dandy štýl ti nesmierne pristane. -
zašepkal jej do vlasov a pokúšal sa predrať sa ku krku.
Muž v pozadí pochopil. Muž v pozadí bez pozdravu vyšiel z bytu. Dvere buchli a zas sa otvorili. Zas buchli a
otvorili sa a potom to vzdali. On aj pokazené dvere.
V tom istom momente ju pustil a ochladol.
- To by sme mali. -
Zmätená zostala stáť, kým ju obišiel a
nasmeroval si to ku kreslu. Divadielko pre pozvaných hostí? Pre nepozvaných?
Otvorila zhrozene ústa.
Vyprášil znechutene miesto, kde predtým sedel
nezvaný hosť a pohodlne sa uvelebil s rukami na bruchu.
- Mohla by si mi spraviť kávu? Celú noc som
nespal...- zamrmlal spoza zatvorených viečok.
Plééésk. Zacítilo jeho druhé líce.
Trochu sa otriasol, otvoril viečka a vidiac,
že je útočník v dosahu, stiahol si ju rovno na kolená, aj keď vykazovala chabé
náznaky obrany.
- A ty čo sa paprčíš?! Načapám ťa tu s úplne
cudzím chlapom, podľa stavu bytu a hlavne niektorých bočných miestností v dosť
chúlostivej situácii a ešte schytám po papuli?! - skúšal si ju pritúliť, ale s
klbkom hadov by to šlo ľahšie.
- Iba som testovala, či posteľ dobre...
pruží...- jedovala sa.
Mal čo robiť, aby ju aspoň trochu
spacifikoval, vstal s ňou a odniesol ju rovno na inkriminované miesto a tam bez
súcitu šmaril na posteľ. Dovolil jej iba jedno pohupnutie sa, kým pristál vedľa nej a katapultoval sa cez ňu.
- Na to, aby "dobre" pružila,
musíme byť dvaja, srdiečko. Sleduj...-
Nemala veľmi čas sledovať, cez oči jej šla
jeho košeľa a jeho košeľa a potom to už bolo aj tak jedno.
- Hm,
hm... nerád ruším, ale nemáte mi požičať na taxík a na ten vlak? - ozvalo
sa celkom zblízka.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára