RUMBELLE
Iba každá druhá
2. séria
20. kapitola
Papierová
XX.
Premokol. Do nitky. Oblečenia mu nebolo
ľúto, bolo cudzie, ale vlastného tela hej. To mal rád. Dostalo zabrať vodou,
studenú sprchu v jeho byte už nerátal, šprintom aj prekážkovou dráhou na
nástupište, odkiaľ sa vlak stále nemal k odchodu, kvôli nepredvídaným potiažam
na trati. O nepredvídaných potiažach už nechcel počuť ani slova. Vytriasol do
chodbičky zvyšky dažďa z bundy a znechutený ju zavesil k náprotivnému oknu v
kupé, ktoré našťastie zívalo prázdnotou. A asi aj bude. Koľko ľudí už prešlo
okolo, ale vidiac jeho, len sa zaškľabili a pokračovali ďalej. Väčšinou ku
kráskam si ľudia ostýchajú prisadnúť. Ale to bude tými nemožnými handrami. Kto
už dnes nosí košele a obleky. Trochu sa zamyslel a predstavil si samého seba s
kravatou. Nepredstavil. Nešlo to.
- Prosím, mohli...by ste mi pomôcť? -
pokúšala sa mladá žena vystrčeným zadkom udržať otvorené dvere sústavne sa jej
natruc zasúvajúce, aby sa dnu pretlačila s detským skladacím kočíkom a nákladom
v náručí, čo nemal v úmysle jej situáciu uľahčiť a dosť výrazne protestoval,
asi proti celému svetu. Podľa intenzity celkom určite.
Jasné, že mu nenúkala uvrešťaný batoh, tak sa
chopil kočíka a obrovskej príručnej tašky a nasťahoval to všetko dnu.
Dvere zašušťali, žena si prestala všímať príručnú
batožinu a pritúlila si krikľúňa. Použila nejaké zaklínadlo a bolo ticho. Päť
sekúnd.
-
Hovorila som ti, aby si trčala doma v tomto nečase! - vtrhla do pokojnej
domácnosti v kupé staršia žena, zmoknutá a naštartovaná.
Škvŕňa spustilo ďalší protest.
- Ak
ti ochorie, potom sa nečuduj... Nie, nie je tu voľné miesto! - osopila sa na
akúsi dávku študentiek, čo sa tiež chceli nasťahovať.
Najradšej by sa dal vyhodiť tiež, ale jeho si
nikto nevšímal, navyše baba zatarasila celú chodbičku ďalšími obrími taškami.
Aj vlak pocítil ten náklad a s ťažkým fukotom
sa konečne rozbehol.
Trochu ňou myklo. O niečo menej ako pred
chvíľkou, keď začula plakať dieťa. Na niektoré zvuky sú ženy akosi citlivejšie.
Skúsila rozpoznať druh plaču. Spomenula si, ako ju to Ashley učila. Ako dobrá
krstná mama... na všetko kašľala. Po
krste ju bola zo dvakrát pozrieť a zhaslo to. Ak si dobre spomína, aj pri prvej
návšteve v pôrodnici mala iné starosti, ako ochkanie, mniaukanie a ťuťkanie nad
bábätkom.
...pred pár rokmi...
http://anazuz1.blogspot.sk/2014/03/mr-gold-stvrta-ii-123-kapitola-dvaja.html
Za presklené
lietačky ich aj tak nevpustili. Komando ďalších sestier nerešpektovalo
priepustku recepčných, ale na doprosovanie, Ashley aspoň ohlásili.
Pritláčajúc mäkké papuče, akési plyšové tlamy
neidentifikovateľného zvera, o liatu podlahu, opierajúc sa jednou rukou
o stenu, druhou strčenou takmer po lakeť vo vrecku fialkového županu pridržiavajúc si spodok stále uboleného
brucha, pomaly sa k nim presúvala spolužiačka. So zvláštnym,
smutno-krásnym úsmevom na vyčerpanej tvári.
Hoci porodila už pred pár dňami a jej
telo bolo mladé a v jej veku aj pripravené, predsa len, krehká
konštrukcia, vystresovaná neprajným okolím znášala pôrod dosť zle.
Videla mu za vráskami, že v tom ohavnom
vyprašivenom, iste erárnom župane, čo sa
poobtieral už o desiatky rodičiek z celého mesta a papučiach
z pyskov anglických boxerov si svojvoľne drzo predstavuje ju.
Striasla sa a keď sa ju pokúsil nenápadne prichytiť za studené prsty,
vyšmykla sa mu a skryla dlane pod pazuchy. Zneistená tým, že netušila, ako
sa k tomu stavia.
- Vyzerá taká krehká, ako z cukru. –
prilepila Mulan svoje žlto-snedé ruky o sklo a ešte viac prižmúrila
oči.
- Hovorí sa: ...z hovna zlepená, moja! – opravila ju Ruby a škrabkala sa za
uchom, hľadajúc tam asi niečo, čo by ju donútilo usmievať sa aspoň
z diplomatických dôvodov.
- Ste trapky, baby! – zahamovala ich Emma
a hoci si pramálo pamätala z onoho dňa a dní po ňom,
k Ashley nepociťovala súcit, ani ľútosť, práve naopak, bola na ňu hrdá,
tak, ako bola pred jedenástimi rokmi hrdá na seba za privedenie potomka na
svet.
Ale tieto tomu aj tak neporozumejú...Zbytočná
námaha.
-
A nie, že sa jej budete pýtať dajaké debiliny! – prízvukovala im preventívne.
- Ako čo napríklad? - naivne sa k Emme
otočila Aurora, mysliac svoju otázku smrteľne vážne, poznajúc sa detailne, že
jej mozog iste vloží do rečového centra niečo dobre trápne a nevhodné.
- No, či to bolelo a koľko hodín sa
zvíjala v kontrakciách, či sa roztrhla, či ju zašívali, či jej dávajú
horúce metadonové injekcie, aby prestala krvácať, či ju nemuseli po zašití
cievkovať a nemá zahnisané zapálené bradavky ...-
- Drž hubu! – drgla jej Ruby do ramena,
druhou rukou podopierajúc práve omdlievajúcu Auroru.
- Tak nech sa opýta, ako udrží vložku medzi
nohami bez gatiek! – uzavrela urazená Emma.
Gold sa vystrel a zažmurkal do strán, či
niekde nie je dáka voľná myšia diera. Pochopil, že návšteva prvorodičky
s tlupou jej kamarátok zrejme nebol najšťastnejší nápad a pevne
veril, že sa s Bellou k nemu a jeho obsahu, nebudú viac vracať.
Neušiel však. Hlavne nie Ruby.
- Sklapnite, lebo chudákovi pánovi
profesorovi sa už dnes z vašich blbých rečí nepostaví...- triasla hlavou
ako baran pred útokom.
No, nepomohlo mu to veľmi, cítil sa ešte
trápnejšie.
Teraz myšiu dieru hľadala aj Bella.
Našťastie Ashley už pri dverách vysvetľovala
službukonajúcej sestričke, že bude vonku len dve minútky a prikyvovanie
slečny v čepci zrejme znamenalo, že o chvíľu sa dotasí
s mrnčiacim balíčkom vyzdvihnutým z izby pre novorodencov.
Ruby sa konečne vyškerila od ucha po ucho.
Mláďatká ju vždy fascinovali a bolo jedno či ide o tuleníka, hrošíka,
malú ondatru, alebo Ashleynho syna.
Od radosti zatlieskala a zopár dievčat
sa fakt vážne zamyslelo, či to po nej majú zopakovať, keď sa konečne otvorili
dvere a pretiahla sa cez ne zvláštne, akousi zmesou mlieka a kamiliek
voňajúca mladá žena.
- Božinku, nestojkajme tu, Ashlinka, poď si niekde
sadkať, chúdiatenko moje. – vrhla sa okamžite na ňu úslužná Aurora.
- Drbká ti, dievčatko?! – usmernila ju Ruby.
- Jáj, ty nemáš gaťky, však?! – skormútene sa
zatvárila Aurora v roli chodbovej hostiteľky, na čo Ruby s Emmou
skoro vybuchli do rehotu.
Našťastie ju Ashley brala tiež
s rezervou.
- Nejde o to. Nesmiem ešte sedieť
a štichy dosť pichajú...navyše o chvíľu vám donesú ukázať maličkého
a potom musím ísť kojiť. Strašne ma už bolia prsia. Mám ich ako dva
balvany, pozrite...- bez zábran odklopila časť županu a hrdo ukázala svoje
naliate pýchy, s bradavkami ako gombíky, teraz väčšie ako tie Ruby.
Konečne niečo, čo sa aj triednemu na návšteve
páčilo, napriek tomu, že to zostalo skryté za anjeličkovou, vpredu až po pás
rozopínateľnou erárnou košeľou.
A potešilo ho aj to, ako sa Bella
neovládla a v jej pohľade jeho smerom zračila sa očividná žiarlivosť.
Ješitné ego mal pofúkané, už túto návštevu dajako v zdraví prežije.
Bla-bla-bla...reči sa niesli chodbou
obaľované chichotom, potom bolo ťuťuli-muťuli, však je len sladučký
a dojaté spolužiačky, pevne rozhodnuté rodiť buď hneď zajtra alebo nikdy,
sa pomaly porúčali. Treba urýchlene ísť rozchodiť dojmy a najlepšie
v babičkinom bistre zapiť pojmy ľadovým čajom s nejakou tou tajnou,
pocit ženského údelu povzbudzujúcou ingredienciou.
- Baby, už musím...- snažila sa ich rýchlo
vypoklonkovať aj ubolená Ashley. – Pán profesor, môžete ešte vy, na chvíľočku?
– pribrzdila len Golda.
Pozrel prekvapený. Bella začala cúvať, ale
Ashley stopla aj ju.
- Viete, chcela by som vás...vás oboch
o niečo poprosiť. Som veriaca a ...tento hriech mi moja rodina zrejme
nikdy celkom neodpustí...a ja by som chcela, aby malý mal...skrátka...pôjdete
mu za krstných rodičov? – usmiala sa placho. – Veď ho mám...len vďaka vám
dvom... – doložila vážne.
Prikývol a rýchlo sa spamätal, vytasiac
svoj darček z vrecka kabáta.
- Nepravý drtený losos...nezabudli ste...-
zašepkala a uvoľniac si jednu ruku spod maličkého, oblapila ho okolo krku, silno sa k nemu
z vďaky pritisnúc.
Cítil aj cez perinku teplé krehké telíčko
svojho budúceho krsniatka a zostal tak nejak namäkko.
Odtiahol sa a zdvihol jej bradu.
- Toho „pravého“ pre oboch, musíš nájsť ty. A
ty to zvládneš, Ashley! – prešiel pohľadom po spokojnej zmraštenej tváričke
drobca stiahnutého v perí a so stisnutými perami zachytil očami
Bellu. Ako vždy na pokraji dojatia...
Je taká nežná, zraniteľná a...moja!
...práve teraz...
Plače sa striedali s pauzami ticha. S rukou
na bruchu sa skúšala odosobniť a na nič už nemyslieť. Prázdny žalúdok však zle
spracovával cestu vlakom. Aj keď bol prázdny. A zase plač...
Spotená mamička sa snažila udržať batoľa na
klzkom koženkovom povrchu a nevystavovať ho dlho nepriazni vonkajších vplyvov,
najmä svokrinho dohovárania, ako už po stovkách jej viet pochopil, o koho ide.
A čudoval sa mladej, že neokomentovala ani jednu z nich. Totálny ignor. Asi
jediné možné riešenie, ak nemáte voľné päste.
Grimasami
sa bavila s nemluvňaťom a pokúšala sa ho konečne doprebaľovať.
Chudák malý, vie sa vcítiť do jeho kože...
prebleslo mu trochu cynicky mysľou, vidiac, ako mamička s úsmevom balí zakadenú
plienku do úhľadného balíka a ...nevie, čo s ním.
- Prepáčte, pane, boli by ste taký láskavý a
vyniesli to von na toaletu? Majú tam väčšie odpadkové koše. - usmiala sa na
neho.
Poslušne vstal a zhrozene sa ujal páchnucej
kôpky, čo pripomínala loptu na rakby. Iba matne.
Nespravil však ani krok, lebo z vedľajšieho
kupé s rukou na ústach vytrielila žena.
Nutkanie na zvracanie ju prešlo, keď zbadala,
komu stojí zoči-voči.
Spomalene zosúvala ruku z pier.
- Ty čo tu robíš? - vyšlo z nej automaticky.
- Prebaľujem, čo nevidíš? - preložil náklad z
jednej ruky do druhej a natrčil pred ňu.
Opäť ju naplo. Zvrtla sa a v zrýchlenom móde
pokračovala opačným smerom.
- Hej, Belle, kam utekáš?! Ťažko na cvičišti,
ľahko na bojišti...- skúšal zažartovať, ale v tom momente mu došlo, že ona...
asi...
- On neklamal?! -
Pritlačil prsty, pozabudnúc, čo drží v ruke,
do lopty, ale toto nebola antistresová pomôcka, skôr menej kvalitná
papierová...
S hrôzou sa díval. Na ruku a pred seba, na ruku a pred seba, na ruku...
- Belle!...Hej!... Som v tom až po uši!...Belle!... Pomôž mi! -
rozbehol sa jej smerom.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára