RUMBELLE - Akvárium III. ... 8. kapitola

Rumbelle

  Akvárium III

   8. kapitola

      

        Stopnúť čas nie je reálne v ľudských silách, ale sú momenty, keď to tak bezprostredne, po nečakanom impulze, opticky vyzerá, že pán čas ozaj zostal stáť. Niekedy aj v nemom úžase.  Súvisia s tým zástava dychu, srdca a vlastne všetkých fyzických daností, funkcií a činností, a predsa zostávame drzo pri vedomí, dokonca ešte vnímavejší na najmenšie možné zmeny či podnety  okolo nás.

  Patrili k nim strata medveďa z náručia, spomalený pohyb hlavou kdesi bokom, zimomriavky zmocňujúce sa tela od nechtov, cez články prstov, útokom berúc celé paže, rozmrvené pery, naopak zmeravené viečka smerujúce oči tam, odkiaľ vyšla iskierka. Na plamene, čo v zlomku sekundy pohltia všetko.

  Mal ruku zapretú o barlu vzadu za chrbtom a nedokázal stáť rovno a bez pohnutia, nech sa snažil ako chcel, aby sa neklátil. Bolo treba prezieravo zabezpečiť všetky únikové východy a to sa dalo jediným spôsobom. Ak nezaberie, je nahratý.

  Neotáľal, prikročil k nej a zovrel ju drzo, sebecky v objatí. Iba pozvoľna ho uvoľňoval, iba vtedy, keď zacítil, že sa nemetá, nemetala a ani sa nemieni. Pokojne odovzdaná, odovzdane pokojná. Bude chcieť tomu veriť.

  Plytko sa mu rozdýchavala kdesi pri krku, šetriac dych i vlastné predsavzatia na inokedy. Ponárala sa nosom do vlasov, hľadajúc teplo krku, neváhajúc si stať kúsok na špičky a opäť klesnúť, kreslila mu špičkou nosa ornamenty po teplej, obnaženej koži za límcom košele.

  Na páse zacítil jej dotyk. Prsty si vykročili hore chrbtom, tíško našľapujúc a dosiahnuc maximum možností na výstup,  skúsili zintenzívniť tlak, kým sa jej tvár ešte chvíľku bude ostýchať vyliezť z úkrytu vlasov a nájsť tú jeho.

  To už aj druhé ruky opatrne a s bázňou prechádzali jej po vlasoch, pudrujúc ich  bruškami prstov, odbočiac i na líca. A pery si dávali načas, akoby váhali medzi úsmevom a bozkom. Vyhralo oboje a najskôr spánky prebúdzali skoro nehmotné dotyky pier, nečakane horúce, živené vnútornou horúčkou spôsobenou túžbou po nej, ale tlmené hroznou predstavou, že by mohli byť posledné.

   Vôbec nie. Iba paranoja z odlúčenia, ktorému nikto nerozumel, ale ktoré sa už-už rozpúšťalo v oných dotykoch, čo sa zrýchľovali a naberali na obrátkach o to viac, o čo si obaja uvedomovali svoju vlastnú kompatibilnosť.  Vracala mu tie isté impulzy, kopírujúc ich, spokojná s jeho našepkávaním. Aj s jeho šepotom.

  - Ľúbim ťa...ľúbim ťa...-

  Zvieral ju chvíľami  len nežne, aby sa nevyplašila a neubzumkla, netušiac, že i ona sama sa obáva, že ak prejaví priveľa vášnivej túžby po ňom, tak dosiahne presný opak. Ale ich telá si dlho nedali radiť kadejakými premúdrelými konšpiráciami zdravých úsudkov a oných predstavzatí, ktoré si v slabej chvíli naordinovali.

  - Ľúbim ťa...- odovzdával každému bozku slovný odkaz, preklad a ospravedlnenie zároveň.

  Za privretými viečkami ticho ukladala jeho nežnosti  do súkromnej databázy, aby z vlastnej vyťahovala tie svoje a nechala im voľné ruky, pery, i každý kúsok kože, čo sa domáhal stretnutia s tou jeho.

  Našla drobné gombíky a nezaváhala.

  Prešla ním triaška zo vzrušenia, a cítiac sa dostatočne sebaistý, odvážil sa vyrukovať s trochu drzým komentárom.

  - Zdalo sa mi, že si poodmietala všetky moje návrhy a ponuky, na spoluprácu, na návrat do divadla aj... -  balansoval na pritenkom ľade.
  - Nemôžem...- sklopila viečka a rozopla ďalší gombíček už trochu pomalšie, akoby sa obávala, že jej to zatrhne. A zopakovala to po každom ďalšom, úspešne rozopnutom.

 - Je...mi to...jasnééé... -  díval sa bezradne a tak trochu aj bezmocne jej na prsty, kontraproduktívne konajúce k  hroznému slovu „Nemôžem.“ A nechápal nič. Nemôže a... No, ak takto vyzerá, že nemôže, to bol zvedavý, čo za  smršť ho čaká, ak  náhodou, zrazu, nečakane...predsa len bude môcť.

  - Nemôžem... – zopakovala s posledným rozopnutým a zaliezla si prstami kdesi na teplé plecia, cítiac už jeho kožu nielen pod prstami, mala ním nasiaknutú celú svoju bytosť. Vypla trochu hruď, nenápadne ho upozorňujúc na svoj odev, ktorého by ju, hádam, mohol zbaviť...Nič? Iba stojí a díva sa na ňu, ako by ju aj chcel čítať, ale ešte ani nepootvoril obal...Došľaka, prečo tá ostýchavosť, odstup?!

  Vynorila jednu z rúk, potom druhú a začala namiesto neho s odopínaním a pokračovala s libretom, ktoré sa akosi nemenilo.

  - Nie, nie, nemôžem...-

  Odopínala ďalej, nenechajúc sa rušiť jeho čoraz spýtavejším pohľadom. Nemienila odpovedať. Nechcela sa rozprávať. Túžila po ňom a po tichom súznení. Po hlučnom súznení. Po akomkoľvek! Chcela sa milovať. Byť milovaná...tak prečo rozpráva?!

   - Nemôžem...-

   Chytila mu ruky a hoci pôvodne ich chcela priložiť na isté konkrétne, všetko vysvetľujúce miesto, akosi sa mu rozbehli a skončili jej na páse a ona konečne tesne, nadoraz na ňom.

  - Nie, Belle, prosím, teraz to nechcem počuť. Teraz je ...dôležité niečo úplne iné, ja som to pochopil, ja to viem pochopiť, teba viem pochopiť, Belle. Ja...- zle, zle, zle...kopa zbytočných slov. To bol zas trapas, vysyp to, nezdržiavaj, nemotaj sa...

  Spustila ruky. Sklamaná.

  Telo sa jej konečne uvoľnilo, striaslo chladom z obnaženej už pokožky a automaticky hľadalo, kam sa skryť, utiecť, zmiznúť, neobzerať sa. Cítila sa previnilo a trápne, že tu vôbec je. Čo ak si pomyslí, že dolieza a je vypočítavá a chce ťažiť z celej tej situácie. Vykroč! No tak, Belle! Len smelo. Choď, on ťa beztak nebude zdržiavať. Je jedno, či odíde sám, alebo nechá odísť teba...vykročila.

  Ďaleko nezašla. Nechal ju ešte zmätený jej nečakaným príchodom a ešte nečakanejším útekom prejsť okolo seba, kým mu došlo, že ju opäť stráca a videl zhrozenú Katinu tvár artikulujúcu bez hlasu, ale jasne a zreteľne: I-DI-OT!

  - Ľúbim ťa! Zostaň, prosím a nevrav mi, že... „Nemôžeš!“. Ty môžeš všetko! Prosím. Dnes nie. Dnes už nijaké: „Nemôžem“...Prosím, iba buď...tu so mnou. Ja už nechcem byť sám. Bez teba môj život nemá zmysel. Iba s tebou, tú chvíľu, tých pár chvíľ som mal pocit, že nie som stratený, zbytočný. Belle...ľúbim ťa. – dokoktal nakoniec rezignovane, konečne pochopiac radu kolegyne. Slová sú nanič. Keď tak, stačia dve.

   - Ľúbim ťa...-

  Pritúlil sa k nej odzadu, skryjúc sa tvárou v sútoku pleca a krku. Nechal v prvom momente iba ruky konečne si brať všetko, po čom túžili, spustiac ich dolu jej teplým, mäkkým telom a vracajúc späť zdĺhavou cestou znovuobjavovania jej tajov.  

- Nemôžem...

 - Viem, nemôžeš ma opustiť! - dopovedal a zajal si jej pery, aby to sprosté, dráždivé slovko viac nepočul.

  Už nevraveli nič slovami. Nechali to na dotyky.

  Tak rada prijímala jeho drsnú náruživosť, tak pokojne sa poddávala neskrývanej vášni, tak ochotne mu ponúkala všetko, odhodlaná nevzdať sa viac ani vlastných túžob.

  Tak veľmi jej chýbal...on...môže všetko.

 

domiceli