RUMBELLE - Akvárium II... 19. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   19. kapitola

      

          Dovolil si iba sa nadýchnuť kdesi za jej uchom a ozaj letmo priložiť na to miesto pery. Už aj to v ňom vyvolalo dobre známu triašku a cítil sa ako pubertiak s pocitmi prebúdzajúcej sa túžby, len s tým rozdielom, že u násťročného to spôsobovala každá okoloidúca sukňa, "čo dýcha a má", kým u neho len táto jedna jediná. Nevedel sa nabažiť toho pocitu a takmer sa zvrtol a šiel sa zas nadýchnuť do zásoby jej esencie "jedinej ženy". Možno si všimla to neisté pársekundové krútenie sa, ale zdravý rozum dospeláka zvíťazil. 

  Otvoril jej dvere na strane spolujazdca a šinul si to k svojím. Zaryla vrchné zuby do dovnútra vtiahnutej pery a poskladala sa na sedadlo. Zaregistroval dobre známy šuchot papierového vrecka.

  - To vyzerá, že máme spoločné myšlienky. – usmial sa šťastný, že mu je konečne po boku aspoň v intimite auta a nedočkavý, kedy bude ešte trochu viac, niekde, kde ich nebude rušiť hlúpa všadeprítomná realita.

  Zadívala sa do lona a pomrvila vreckom ešte trochu.

  - Pekár vravel, že mu obchod prosperuje, lebo všetci milujú jeho bagetky. Vrátane...- nedopovedala, lebo schytala nedočkavé objatia a kým bol ochotný ju z neho vypustiť so slovným dodatkom toho fyzického, bola v stave, že by mu prepáčila aj ružové tričko s dalmatíncami a pírsing s hlavičkou Hello Kitty v nosnej chlopni.

 - ...a ja milujem teba. – odbremenil ju od kabely aj vrecka s pomrvenými raňajkami, odložiac to dozadu na sedadlá a pozorne si ju pripol bezpečnostným pásom, neostíchajúc sa preloziť dlaňami, čo sa v tej rýchlosti dalo, aby mohli vyraziť. – Dáme si raňajky v trojici. – žmurkol na ňu a jej sa vrátila pôvodná myšlienky z vety o pekárovi a jeho nových zákazníkoch. Zákazníčkach. Zákazníčke.

  - So...so... Zelenou? – vyslovila zhrozene a čakala, ako sa zatvári.

  Kľúčiky v zapaľovaní sa rozosmiali, ale jeho tvár skôr zamrzla. Skrz čelo dve kolmé vrásky a nechápavý výraz na jednotku s hviezdičkou.

  Potriasol hlavou. Dalo by sa to preložiť: To, čo ťa napadlo? Ale neprekladala, mlčala, čakala, čo povie sám.

  - Prečo chceš raňajkovať so...nebodaj ste sa opäť spriatelili? Chodievate spolu do pekárničky pod vchodom? ...si jej niečo  o nej vravela?! Je to dosť ďaleko...– habkal, aby ju náhodou neurazil. Ju, či jej „priateľku“?! 

  To sa mu nezdalo.

  - To iste! Skôr naopak...– takmer si poklopkala na čelo, ale včas sa spätila. - Ja len narážam na to, že miluje presne tieto bagetky, z presne tej istej pekárničky a najradšej má, ak jej ich kupuješ ty a balíš do svojej bundy... Ju, nie bagetky. Teda, aj bagetky...aj ju. – vyklopila dosť neobratne a kolmé vrásky zostali a nechápavý výraz tiež a kľúčiky sa dosmiali a celkovo napätie by sa dalo krájať, ale raňajky treba odložiť. Aj tak nemajú maslo, džem, nutelu ani...došľaka. „Dementuj už každé moje slovo, nech sa všetko vysvetlí!“ – zamračila sa tiež.

  Nedoplo mu. Nervové synopsy odmietli prenášať spoje, lebo nijaké kompatibilné nenachádzali. O čom to hovorí?! Aká bunda? Aké bagetky? Komu, čo kupuje a balí?! Počkať...počkať...Belle zrejme naráža na tajomstvo, ktoré...už asi nie je tajomstvom a keď, tak verejným. Ale, čo s tým má jeho bunda a tie úbohé rožky?! Pekne po poriadku. Ako vraví Kaťa: Jásna, tóčna, kóratka... Keby radšej držala ten všetečný jazyk za zubami. Márne ju prosil. Je to Kaťa!

  - Rozprávala si sa s ňou o...tom...alebo ti to zavesila na nos Jekaterina?! - sondoval trochu terén, ale na prvý pohľad videl, že je poblednutá a niečo ju trápi. Priam zožiera. Prestávalo sa mu to páčiť. Kati sa musí začínať štikútať!

- Tak, Kaťa! ...sľúbila, že to nebude ďalej rozširovať, ale ako vidím, jej konšpiračné teórie presiahli moju mieru trpezlivosti! Aj tolerancie!  Toto jej nedarujem! – nervózne vytiahol a zas vrazil kľúčiky do zapaľovania a vyštartoval tak, že by aj v depe formuly jeden obdivne tlieskali.

  Hodilo ju o sedadlo a vyrazilo  dych. Nie však ďalšie konštatovania a otázky.

  - Zelena. Osobne ...sa chvastala. - vydieralo sa jej ťažko z hrdla. - Takže mala pravdu? To...to akože ste sa stretávali...aj pomimo divadla?! – pery sa jej otvárali a zatvárali a pred očami jej okrem zrýchlenej ulice prebiehali fantasmagorické vízie všetkých možných scenárov s troma hlavnými protagonistami. Nie s dvoma. Iba on a ona. Nie ona. Ale Zelena! S tým svojím úsmevom zmije. Lascívnymi pohybmi. Dvihnutým sosákom a afektovane pohadzujúcou kučeravou hlavou...

  - Hej! Stretávali. Nie! Vždy ma odchytila len v divadle a chcela sa vážne zhovárať, ale...nemal som čas. Stačil ten, čo som s ňou zabíjal na žiadosť Reginy, tam u nás. To skončilo...Teraz je to už len a len na nej. A dosť. Nemienim ju ťahať z prúserov, ani jej protekčne dláždiť cestu...Ok, sľúbil som Kati, že budem tolerantný, aj zhovievavý, ale...toto nie! Neprajem si, aby tým všetkým zaťažovala teba! – nezvládal riadenie.

  Zaparkoval na najbližšom možnom mieste a otočil sa k nej.

  - Ja som s ňou skončil už u nás. Posledná hodina, posledná klapka. Dosť. Teraz mám teba, srdiečko a chcem sa venovať iba tebe. V divadle aj mimo neho, kým ti nepoleziem na nervy a ako sa poznám, iste aj potom... ja sa ťa už nevzdám.  - skúsil sa usmiať, ale situácia mu držala emócie v tejto oblasti nakrátko. 

  Natiahol aspoň ruku a odhrnul jej pruh vlasov zo sklonenej tváre, ale spadol späť, keďže pokorne prikyvovala, zrejme s ním súhlasiac. Upokojil sa trochu.  Nechal prameň  jeho padavému osudu. Aj takej strapatej jej to pristalo. Považoval za potrebné dokončiť, čo už začal.

 - Tú ženu nechcem viac vo svojej blízkosti a som ochotný ju tolerovať len na javisku, pokiaľ na to bude mať...Belle, ja fakt s jej tehotenstvom nechcem mať nič spoločné! Je to dospelá žena a koniec-koncov mala si dať pozor! Chce sa stať uznávanou tanečnicou, tak je to, respektíve mala by byť,  v prvom rade pre ňu otázka priorít. Na mňa neplatia také tie slzičky a sypanie si popola na hlavu a aj to, že s tým chodila za mnou, považujem za sprosté vydieranie a v jej prípade aj podlé hľadanie iného vinníka, kvôli obhajobe svojej vlastnej neschopnosti riešiť životné situácie...Opakujem: ja s tým nič nechcem mať! Nech si to vyrieši sama! ...Dobre, požiadal som Jekaterinu, aby ju trochu ponavigovala...uznávam, bola to, zrejme, chyba. Nemyslel som to s tým potratom zle. Myslel som si, že vzhľadom na to, aká kariéra ju teraz čaká, môže čakať, je...je prerušenie tehotenstva to najlepšie riešenie...a myslel som si, že ako žena so ženou to vyriešia...lepšie. Nebude prvá ani posledná... Dočerta, ale prečo mi do toho zatiahli teba?! – natočil sa, švacol rukami po volante a zlosť v ňom zas bublala.

  Na sedadle vedľa sa skrúcala do klbka, neovládajúc svoje pochody. Útržky jeho prehovoru jej nedávali jasný obraz, ale aj z ich neúplnej mozaiky jej vychádzala etuda, ktorú nečakala ani v najhoršom sne.

  - Nemôžem dýchať. Musím na vzduch...- otvorila dvere, na štvrtý pokus, kým sa jej to podarilo a doslova vypadla z auta.

domiceli