RUMBELLE - Akvárium III ... 4. kapitola

Rumbelle

  Akvárium III

   4. kapitola

      

          Nezdalo sa mu to. Naozaj niekto klopal na dvere? Naozaj niekto klopal na dvere! 

  S mokrou tvárou, len napol vytrčenou z miniatúrnej kúpeľky, zamračil sa smerom k hluku, čo práve, akoby bol čosi tušil, zamĺkol. A potom tvár vyjasnil. A zas zamračil. Musel by to byť zázrak, aby klopkala práve ona. Aj tak nechal hosťa ešte raz rozozvučať drevo dvier a skúšal v klopotaní nájsť jej prsty. Márne. Sluch síce mal, ale toto bolo nad jeho schopnosti aj vieru v nadprirodzeno a zázračné efekty. Trhol kľučkou.

  Opretý o zábradlie oproti, v preventívne dostatočnej vzdialenosti, stál muž. S vypleštenými očami, vystrihanou hlavou, s takmer dementným výrazom v tvári. Akoby si nebol celkom istý, či klopká na tie správne dvere. V tom správnom okamihu. Vidí toho správneho muža. Alebo si zmýlil nielen vchod, poschodie a dvere, ale aj účasť na tomto bláznivom experimente, ako pomôcť jednej malej, ktorá mu okupuje byt. 

  Aj ako egoisticky pomôcť sám sebe, lebo svoj altruizmus nemal už čím reštartovať. Nevarí, nestará sa, ne...

  "Will, si predsa gentleman. Správaj sa filmovo. Aj tak si zlodej a pri nej máš momentálne dvojnásobný pocit viny, že si ju ukradol. Nadôvažok, si jej aj ty ukradnutý. S tým zrejme nič nenarobíš. 

  Tak toto je on. Pán božský. Dokonalý, ten, ktorého meno počuť z  postele. Tento nemladý, mokrý, vráskavý, nevraživo zízajúci, malý, chudý...bože, Belle, nie je on kúzelník? Čím ťa tento tu mohol očariť?! Došľaka, to skôr uverím tomu, že si počala od radosti!

  - To vy ste Adam Gold?! – nahol neveriacky hlavu k plecu a spýtal sa rovno, namiesto pozdravu, či nejakých zdvorilostných fráz.

  - Nie, som Robert Carlyle a práve som si odskočil od sporáka, aby som vo veľkom štýle verají  prebral Oscara za celoživotnú tvorbu. Nesiete mi ho, však?! Kde to mám podpísať? – vyprskol na mladíka naštvaný, že to nie je ona.

  - Ste Gold. – uznal muž, šúchajúc si nervózne nos, následne vopchal ruky do vreciek, zas ich vylodil a skúsil niečo odgestikulovať, kým mu definitívne nezatreskne dvere pred nosom skôr, než mu konečne vyklopí, prečo je tu. Tak načo okľuky.

  - Mňa nemusíte poznať, ale...máme jednu spoločnú známu. Som tu kvôli nej. A vám...- skúšal tú okľuku.

  - Kaťuša sa zas rozšupla a nevie trafiť k sebe, nieto ešte ku mne?! Vás poslala ako živú ospravedlnenku? – šúchal si mokrý krk, aj keď zároveň simultánne prehodnocoval plány, kto mu teraz pomôže s projektom pre riaditeľa.

  Lepšie sa zahľadel na tohto nervózneho škaredého chlapa v medzere a mal chuť to všetko vzdať. „Tak Kaťa. Kto môže byť Kaťa?! Najskôr nejaká nová „rozšupnutá“ samička. Kam sa ja idem hrabať s Belle...“ naplnil Will nozdry vzduchom zle vetraného starého vchodu, len o pár levelov vyššie ako je ten jeho.

  - OK, poviem Belle, že som vás nenašiel. Respektíve, jej radšej nepoviem nič. Aj tak netuší, že tu som. Zabije ma za to neskôr. – prihladil vlasy a natočil sa ku schodisku.

  Jasné, že nestihol spraviť ani prvý krok. Jedno jediné slovo zapôsobilo ako odklínadlo a konečne ho vymrštilo z dvier k návšteve.

  Belle...

  Obzeral si byt, ktorý videl predtým len po tme a po hmate. Teraz bol už ako tak poprerábaný, ako tak v štádiu prerábky a do tretice ako-tak s dezolátnymi kútmi, ktoré netušili, čo tu ešte v stave dizajnovej antiharmónie hľadajú. Mohol sledovať, ako lieta, trochu postrelene síce, dopadajúc na nohu, okolo a hádže na seba veci a niečo si aj mrmle popod nos. A pomedzi pomerne sprosté nadávky. Ešteže nekonkretizuje.

  - Vedel som to. Tušil som...že sa objaví presne včas! Belle, Belle...rýchlo...nech už sme tam...- bzzm sem a bzzm tam.

   Will sa nestačil čudovať. Dáva si na sebe záležať. Ten chlap fakt vyzerá, že si ide po Oscara, nie po ufňukanú slečnu s červeným ksichtom, s pol zadkom prilepeným o starý balkón. Jeho balkón.

  - Znovu vám opakujem, že ona ani len netuší, že som tu. Neviem, či bude dobré, aby ste teraz vpálili do môjho bytu a odsťahovali si ju. Hoci kvôli tomu som tu. – škrabkal sa zrazu zneistený muž, uvedomiac si, že ho môžu zabiť tentokrát už obaja a bez šance na akúkoľvek obhajobu. Krátky proces.

  - Ty drž hlavne hubu, mladý. Neviem kto si, ani kde si ťa narazila, ale ver, že sa mi to ani v najmenšom nepáči. Ty buď len rád, že to teraz neriešim a skús sa modliť, aby som to nemusel neriešiť ani v budúcnosti! – točil barlou v koberci a Willovi nerobilo problém si predstaviť namiesto chlpov svoju vlastnú nohu. – Ja som hotový, môžeme vyraziť. – natrčil hrot palice k dverám, aby znova vypoklonkoval návštevu, ktorú vtiahol do bytu len preto, aby mu zdroj informácií náhodou z chodby nezdrhol. Bolo mu to akosi vidno na očiach.Ako v čítačke.

  - To mám za dobrotu! Takto sa správať k hosťom...k poslom...ona mi aspoň občas spravila kávu. Nemám auto, vy ste mohli ponúknuť aj niečo tvrdšie. – mrmlal so sklonenou hlavou.

  - Hrot mojej barle bude stačiť?! – neudržal nervy na uzde.

  Zato Will už mal toho dosť. Práve definitívne oľutoval svoje samaritánstvo, ale už nemienil vycúvať a zachraňovať krásku druhýkrát, hoci...  pred týmto monštrom. Alebo ?! „Zrejme už tuším prečo ušla, pred kým ušla a...došľaka...teraz, keď je v tom a tento ju zas nájde...som to ja hlupák! Toto som nedomyslel...“ zneistel. "Oo-ou. Treba si zachrániť aspoň vlastnú kožu. Will, ty idiot s talentom na prúsery!"

  - No, čo je?! Čo tam tak stojíš a zízaš jak žaba z prachu?! – zadrel, ale paralele, že jeho Belle bozkávala tohto tu princa-žabiaka a čo ak aj...

  - Rozmyslel som si to. Belle mám rád a nedovolím, aby ste jej ublížili! Zabudnite, že ste ma videli...že som tu bol...a aj, že o nej niečo viem! – našiel v sebe dosť guráže postaviť sa onomu hrotu barle.

  Čakal spŕšku nejakých tých vulgarizmov, aj útok, ale nečakal, že sa muž pred ním zloží. Totálne zloží. Veď on sa celý trasie. On si sadá. On sa mraští. Toto sa začína podobať na Belle. Ešte chvíľu a nebodaj bude aj plač.

  Tomuto celkom nerozumel. Ale jasné, je to muž od divadla. Ale ktorá bola rola a ktorá je teraz skutočnosť?! Rozzúrený kontra precitlivelý? Biť či nebiť a zároveň aj byť či nebyť?  OK, skúsi to preslovom. Predtým, ako definitívne utečie. Zmizne. Stratí sa.

  - Ja nie som nejaký "Hej, ty tam!" Môžete byť radi, že ma máte! Obaja...Prvýkrát som ju stretol, keď ma naháňala po schodoch, ako vermomocne a hlavne chutne nežne bránila tento byt pred sprostým malým zlodejíčkom. Ok, bola mi sympatická, keď mi vletela rovno do náručia, ale keby som ju nebol zachytil, preletí cez zábradlie a namiesto mňa, by tam v ten večer ležala ona. A ja som sa mohol vyhnúť aj nemocnici aj trestnému stíhaniu. Ja som dobrý zlodej!...Cha! Za dobrý skutok som...ok, zaslúžil som si to. Bol som debo, spackal som akciu, tak mi treba. Ale...možno preto mi dôverovala, aj keď vedela dobre, čo som zač a neštítila sa ísť ku mne, keď som ju o nejaký čas našiel túlať sa stratenú a zmätenú po meste...Šla, ale celý čas len smoklí, zíza do blba a v noci spomína vás. To ma serie najviac! Ďakujem, neprosím si...- držal Will holé dlane pred Goldom, na znak vzdávania sa a zároveň, aby udržal svoju niť prehovoru a svoju krehkú čistotu v očiach tohto čudného típka. – Fakt som s ňou nič nemal! Fakt. Mám ju rád...a mohol by som ju mať ešte radšej...ho-ho-ho, len pekne seďte, pán Gold, toto je moja partia, vy budete na ťahu neskôr. Možno. Až to uznám za vhodné...- zacúval o pár piadí, vidiac, že Goldovi sa vracia guráž. – Viac vám aj tak nepoviem. A nepoviem vám ani to, kde ju nájdete. Nezaslúžite si ju!  - strčil ruky do vreciek a Gold zhrozený jeho vyhrážkou vstal.

  - Nie, to nesmiete. Musím ju znova vidieť! Prosím... – opäť sa triasol, ale nie hnevom.

  Asi by bolo blbé vyťahovať z neho sľuby, že jej neublíži a bla-bla-bla. Koniec-koncov je to na nej. Prepáč, Belle. U mňa viac bývať nemôžeš. Len sa obávam, čo s ním urobí tvoje malé tajomstvo...

domiceli