RUMBELLE - Akvárium II ... 20. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   20. kapitola

      

          Ani netušila, čo ju to ťahá zas do kuchynky, kde sa zaprisahala, že nikdy viac nevstúpi. Keď zadychčaná behom na intrák i hore schodmi vstúpila, pochopila, že náhody neexistujú. Žena hrmotajúca tam s riadom si ju odboku pohŕdavo premerala a skúsila zachovať pokoj. Hrmotanie však začínalo byť bezdôvodné a hlučnejšie, márne zaprela obe ruky o práve pripravený, horúci hrnček s čajom, rýchlo ich zas z nich vypustiac, kvôli popáleniu, bolo očividné, aj uchočujné, že je z nečakaného "prepadu" celá mimo.

  - Prestalo mi chutiť! – pomrvila nadôvažok perami, chladiac si vzduchom trochu afektovane ruky.

  Prezrela si ju pozornejšie, zastaviac sa v strede jej tela. Automaticky ju napadol jej stav. Jeho slová. Hučalo to. Nepríjemný pocit akéhosi vnútorného tlaku, prebojoval sa jej do hlavy a tam útočil na všetky centrá. Zahmlievanie pred očami, sucho v ústach, hukot v ušiach, vôňa čaju, čo ju napla...

  Teraz už zbabelo nezdúchne. Teraz chce vedieť všetko. A priamo od nej. A na rovinu. A hneď. A nebude chodiť okolo horúcej kaše. Horúceho čaju.

  - To sa v prvom trimestri vraj stáva bežne. – zašuchla sa k malému stolíku a ruky radšej nechala v lone, aby tiež eliminovala nervozitu.

  Zelena sa nezvrtla, ako predpokladala, našťastie ani jej vyvychrstla do tváre horúci čaj, čoho sa tiež tak trochu obávala. Že si k nej prisadne a rozhovorí sa, zamietla, ale aj to, že radšej utečie. Je to Zelena.

  - O čo ti ide?! zamrmlala smerom ku kachličkám, hľadajúc na nich nejakú škvrnu, ako záchytný bod. – Je mi jasné, že už nie si to naivné sopľavé dievčatko, ktoré som poľahky odpálkovala ešte nedávno na sústredení a vydobila si angažmá len pre seba. – uškrnula sa, zasunula ryšavé pramene za jedno i druhé ucho a pomaly sa otočila k súperke, nechajúc stúpať paru z opusteného čaju za chrbtom kdesi k lopatkám.

  Belle len záporne kývala hlavou a nepovažovala za nutné tejto tu vysvetľovať, že na ňu natrafila len náhodou a omylom a ani omylom nemala pôvodne záujem s ňou konverzovať, tak nech radšej nezačína provokovať. Chce len pravdu. 

   Ona nezačínala. Ona pokračovala.

  - Uznávam, si už vo vyššom leveli a vieš sa brániť aj spôsobmi, ktoré by som zrovna u teba nepredpokladala. Budem si musieť, teda mala som si dávať na teba väčšie bacha. Ale showbiznis nás učí rýchlo a jasne. To už sme obe dôkladne pochopili. – povzdychla a prekrížila ruky na prsiach. – Tak, o čo ti konkrétne ide?! Nestačí, že si sa ma pokúsila znemožniť pred Katarínou?  - nahla sa k nej.

  Opäť len záporne kývala hlavou a nezmohla sa veľmi na argumentačný odboj.

  - Netvár sa jak Johanka z Arcu! Ty nie si žiadna svätuškárka, keď bola si ochotná vliezť si aj do jeho postele bez mihnutia oka, takže mi je jasné, že ten blázon ti prezradil moje tajomstvo! Ale, že s ním práve ty pôjdeš za tou vyziabnutou starenou, čo si ma podá ako malé decko, to je teda svinstvo, väčšie ako tlačiť vidly do zdochnutého psa! – prestávala sa ovládať a bola rada, že si nevzala ten čaj, mala by ruky dooblievané jeho lávou.

   Vyrazilo jej trochu dych. Takže...Zelena vie o jej...vzťahu a...nie, iste nikomu nič nevravela, to by sa k nej tie trapky správali úplne inak. Tie ťapy prostoreké ohovárali Zelenu predsa... z toho, že...neverila im...A ona v jej očiach vyzerá teraz ako bonzák. To nemôže tak nechať.

  - Nie! Nikdy som sa s Kaťou o tebe nezhovárala a...a to, že...ja som naozaj do dnešného rána netušila, že...- zaváhala, ale, čo už. - Naozaj si v tom? – zahabkala celá nesvoja, prekvapená sama sebou a svojimi nevysvetliteľnými pohnútkami, ako a prečo sa snaží napraviť si reputáciu práve u tejto tu.

  Zelena sa chvíľu dívala na ňu nedôverčivo. A potom vyrukovala s protiotázkou.

  - Naozaj s ním spávaš? –

  To zabolelo. Vrylo sa, zaštípalo.

  - V tom prípade si na neho dávaj pozor. Je to pekný hajzel. – dramaticky zabodla pohľad kdesi do okna, akoby tam premietali reprízu jej neexistujúceho filmu, ale dobre tušila, že úbohá Belle ho bude vidieť priveľmi jasne. Širokouhlý, farebný, 3D prevedenie aj bez ružových okuliarov.

  - A...a...ako to myslíš?! -  neodolala položiť túto naivnú otázku, hoci sa odpovede bála viac, ako toho, čo počula dnes v jeho aute, chvíľu pred tým, než od neho bez vysvetlenia ušla.

  Kto vie, možno ju už hľadá. Nie, možno. Určite! Každú chvíľu budú hlásiť z vrátnice, že má návštevu. Celkom iste.

  - Ako to myslím? Ako to myslím...Ako to myslím?! – pohla sa Zelena od dresu a zaprela sa sčervenanými dlaňami o labilný stolík.  – Nebodaj predpokladáš, že ja som počala od radosti?! – vycerila na ňu zuby.

  Zadívala sa do jej presvedčivej tváre a pokúšala sa odhadnúť, kam až bude ochotná zájsť so svojou spoveďou. Už teraz to bolelo viac, ako si dokázala predstaviť a ustáť. Nevzdá to. Musí vedieť pravdu.

  - Naozaj chcel, aby...aby si si to dala...vziať?! – spýtala sa naoko pokojne, ale...

  Zelena sa vystrela. Zelena  prikývla. Otočila sa späť k dresu a kútikmi úst jej kmitalo. Čo všetko by tejto tu bola ešte ochotná porozprávať, vylíčiť, vytmaviť aj vymaľovať v akýchkoľvek farbách, ale ako vidí, už ani nemusí.

  Z chodby sa duto ozýval hlas z ampliónu, pátrajúci po istej nájomníčke. Obe spozorneli.

  - Keby dačo, nie som tu. Nevidela si ma...- schytila Belle tašku a vytrielila z kuchynky.

  - S radosťou, drahá. – chlipla si Zelena z čaju a zmraštila tvár.

  Ešte stále bol prihorúci. Nevadí. Zatiaľ zájde dolu na vrátnicu. Ktovie, aké milé prekvapenie ju tam čaká...

domiceli