RUMBELLE - Akvárium III... 2. kapitola

Rumbelle

  Akvárium III

   2. kapitola

      

          Sedela na hrboľatej parapete balkóna, čo mal hĺbku sotva nejakých tridsať centimetrov. Ono to ani nebol balkón, sotva taký balkónik, dokonca aj to len s prižmúrením oka, ale prd. Len zamrežovanou zhrdzavenou sieťou napnutou medzi trubky, zabezpečené francúzske okno, aby nedajboh majiteľ bytu pri vetraní nevypadol rovno na ulicu. Aj tí najkreatívnejší sem dokázali poslať do vyhnanstva akurát tak nejaký menší kvetináč s tujkou, odsúdenou na vykapanie v smrade výfukových plynov. Periférie mesta v tom majú monopol.

  Aspoň špičky opuchnutých nôh si prestrčila do ôk siete a nechala ich vetrať sa v chladnom vzduchu pokročilej jesene. Akýsi blok na kolenách ani neotvárala, len mlčky hľadela do olupujúceho sa rámu okna a jazdila pohľadom hore-dolu po vydratých, ucapkaných pruhoch dreva, oslobodeného od nekvalitnej farby náteru.

  V zámku zaštrkotali kľúče. Nezaujímalo ju to.

  - Zas si dnes nič neukuchtila?!  - ozvalo sa po plieskaní pokrievok a prázdnych hrncov v jedinej izbe bytu, čo slúžila ako obývačka, spálňa aj kuchyňa v jednom.

  Neunúvala sa odpovedať, ale slová o jedle ju už nevytáčali tak veľmi, ako...každé ráno.

  - To, že neješ nič ty, je jedna vec a druhá vec je, ozaj, zabudol by som...bol som u polišov... – preskakoval z témy na tému muž, hrmotajúc medzitým dvierkami na všetkých skrinkách v snahe nájsť niečo požuvateľné v tomto prázdnom hniezde. Keby aspoň teplé slovo.

  S nádejou pozrel na útlu ženu sediacu na pol zadku ešte v izbe a druhou už na ulici. Taká pekná a taká nudná. Za celý čas, čo je tu sa neusmieva, takmer nekomunikuje a to sa úfal, že s takou figúrou a s takou tváričkou si pokecá jedna radosť. Aj dve radosti, aj...Nič. Neprístupná, uzavretá. Povzdychol. Krásna. Čo z toho.

  - Vravel si niečo, Will? – natočila sa trochu, predsa len zahanbená, z jeho výčitky.

  Pohľady sa im stretli a ona svoj radšej sklopila, lebo jeho bol čitateľnejší, než si myslel, a to, čo v ňom našla, nemienila akceptovať. Nemohla. Nechcela.

  - Ale, nič dôležité. Ako vždy. Prekvalif...prekva...nie, preklasifikovali, došľaka, kto sa v tom má vyznať! – zahromžil si na vlastnú nevedomosť. – Skrátka, uzavreli to, ako priestupok, nie trestný čin a to je potom v poho. – mykal arašidovým maslom polepenou lyžicou v ruke a len čakala, ako ňou trepne o kredenc, podobne ako sudca v súdnej sieni, po uzavretí prípadu.

  Ale na plachý úsmev sa zmohla.

  - To je fajn. – prikývla.

  A zas ticho. Opatrne položil lyžicu a pristúpil k nej. Kvokol si a zadíval sa na ňu pozorne, smutne a oddane. Dnes mu pripadala akási ešte zničenejšia, ako inokedy. Hrešil sám seba, za slabosť, ktorú k nej cítil, ale to len vtedy, keď bol sám. Keď bol tu, s ňou...Opovážil sa položiť jej ruku na rameno, hoci to bytostne neznášala a počítal s tým, že ju hneď strasie.

  Nestriasla. Natočila sa k nemu a obvila mu svoje paže okolo krku, takmer ho zvaliac.

  Nechápal, čo to do nej vošlo, ale nebránil sa, ani keď ju cítil triasť sa a krk mu začala pokrývať slaná tekutina. Ruka z jej pleca sa pustila do hladkavého chlácholenia.

  - Tak, čo je? Čo sa to s tebou deje, Belle? Niečo sa...ti dnes stalo?! – váhal, čo povedať, aj čo spraviť.

  Pritakala a následne zakrútila záporne hlavou. To sa toho zas dozvedel. Ako vždy. Ani sa viac nenamáhal sondovať.

   - Prepáč. Nechcem ti pridávať starosti. Aj za ten obed, prepáč. Za všetko... prepáč. – odtiahla sa a bol by obetoval aj ten zajtrajší, len aby zostala na ňom ovesená. Smola.

  - O tomto sme už hovorili. Keby nechcem, tak tu nie si. Ale ja som už raz taký. – roztiahol trochu megalomansky paže a ona len prikývla.

  Zaujímavé. Prikyvuje. Už od kedy ju uplakanú našiel motať sa po meste, keď  ho práve prepustili z nemocnice, aj z policajnej stanice po podpísaní papierov, že bude k dispozícii vyšetrovaniu. Slovo dalo slovo. A teraz je tu. A zas prikyvuje a nič. Studená, ako jeho večere. Aj obedy. Ešteže aspoň kávu mu vždy ráno spraví. Horúcu. A polku z nej aj vypije. A potom vyzvracia. Zrovna bulimičku si sem musel dovliecť! Baby sprosté, kvôli tej peknej figúre, takto sa trápiť hladom. Ale, že ju má fakt peknú. Mega peknú.

  Pomrvila sa a zozadu bloku vytiahla ďalší, menší. Chvíľu sa naň dívala. Perami jej mykalo, potom zotrela poslednú slzu a natrčila ho k nemu.

  Zamračil sa. Vie predsa, že on nečíta. Že ho takéto kraviny nezaujímajú. Vie aj to, že ju to mrzí a že asi preto má taký odstup, ale on fakt neznášal školu a všetko s ňou súvisiace.

  - To je zas nejaká tvoja knižka? – skrčil nos ešte viac.

   Prikývla a pozrela trochu plachšie, ale jemu sa zazdalo, že akosi hrdo.

   Načiahol sa za malou knižôčkou s ozaj len niekoľkými stránkami. S nevôľou dešifroval obrázok akejsi ženskej na jej obale, ok, aj to decko je celkom chutné...

    - Belle! Ty si v tom! – vyhrkol, ako obarený, konečne pochopiac, čo za knižku to má v ruke.

  Opäť len prikývla.

domiceli