RUMBELLE - Akvárium II... 17. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   17. kapitola

      

        Tak nič. Na dnes dospané. Strhla sa snáď už po desiatykrát, ale nebuntošili ju pazvuky z iných izieb, ani intrákovo typický šramot jednotlivých poschodí. Bol to skôr akýsi pretlak emócií. Nedokázala spracovávať toľký nápor toxických ľudí, čo z nej v poslednom čase vysávali všetku energiu.

  Zrútila nohy z postele, ale chlad linolea ju neschladil. Bola na rozpakoch. Chcela sa pôvodne ochladzovať alebo zohrievať? Stále na rozpakoch...Pošúchala si podbruško a v súvislosti s chladom, mala nutkavý pocit, že prechladla. Keď sa darí, tak sa darí. Balkónové extempóre si zrejme vyberá svoju daň. A to sa ani nemôže na nikoho hnevať. Na seba? Na neho? Na nich oboch? Nikdy...Nemôže. Prelial ju pocit tepla, ale nestačilo na zahriatie.

  Vytiahla sa zas späť na posteľ, stiahla nohy pod bradu, vnorila špičky pod deku a oprela chrbát o stenu. Zahľadela sa kdesi doblba a skúšala spustiť tisíckrát prehraté...

  Do očí jej pozeral akurát tak kúsok mesiaca, rozporciovaný žalúziami, ale aj tak videla jeho pohľad. Mäkký, nežný, láskajúci. A potom si spomenula na bundu. Tvrdo, drsne, nenávistne. Zostala ležať odhodená za dverami, lebo páchla už Zelenou. Došľaka, ako sa k nej tá dostala?!...nešlo jej stále do hlavy.

  Musí to nechať tak. Ráno v divadle sa popýta. Nepopýta! Ide víkend! Odlepila sa od steny. 
  Stretká v kuchynke sa rozhodla eliminovať okamžite,  po poslednom. Aj tak to so Zelenou nemieni viac riešiť! A s ostatnými už vôbec nie. Iba s ním. Došľaka, keby aspoň wifina na tomto pošudenom intráku fungovala! Ani obraz, ani zvuk. Puk! IKT vyžitie ako v stredoveku! Babské drby v kuchyni a volať môžeš akurát tak z balkóna! 
  Balkón... Nádych. Výchych.

  Tak nič. Na dnes dospané. Jediný, čo bol túto noc kvalitne uspatý, bol počítač v rohu. Zámerne ho nevypínal, čo keby sa ozvala. Počítač, ale spal. Nepomohlo ani pomykať myšou a posvietiť si naň obživnutou obrazovkou.. Pozabudol, že má na tapete stále iba červenkasto-oranžovú púšť. Aké prorocké. Nijaké príjemné svetielko na konci virtuálneho tunela.  S mobilom šantiť nemôže, nepatrí sa,  je hlboká noc, alebo už vlastne o chvíľu plytké ráno. Prižmúril oči a skusmo ich vyhodil skrz záclonu von. Všade tma.

  Pozrel na rozhádzanú posteľ a predstavil si, ako v nej kde-tu spod paplóna trčia kúsky jej bledého, hladkého tela. A on ich pozorne... nie, nie, neprikrýva! Pozorne odokrýva, aby sa pokochal, aby...“To sa bude ťažko rozchádzať, kámo...“ mrkol o poschodie nižšie.

  Sprcha. Obliecť, zamračiť sa na raňajky. Studené topánky, teplý sveter. Chýba mu bunda. Kto mu ju len mohol šlohnúť?! Obľúbenú. Jedinú. To hlavne!

  Popýta sa susedov. Staronových. Hneď, ako dorazí do mesta.

  Našmátral pod botníkom veľký päťlitrový pohár od uhoriek, o ktorých si myslel, že mu vydržia nadlho, ale zanedlho sa z nich stali rýchlokvasené celebrity a putovali tam, kam patrili. Na schôdzi susedov potom džubali všetky prítomné dámy, že sú to nekypy-nekypačie, výraz, ktorý vymyslel sám správca, jeho výsosť, pán zodpovedný, na označenie žien, ktoré nenaučili, že nie všetky veci, čo sa vojdú do záchodovej misy sa aj dajú spláchnuť a ak sa to prípadne podarí, že to prelezie šachtami a vôbec, ale že vôbec,  to nemá vplyv na upchaté potrubie, ktoré skoro vytopilo celý vchod. A pritom sprosté skysnuté uhorky. Držal bobríka mlčania a prikyvoval správcovi.

  Spomenul si, Znudene tam vtedy stála, opretá o schránky, kľúčikmi od Eminho bytu si robila manikúru a tvárila sa, že priraďuje mená zo štítkov na oplieskaných plechových bruchách na poštu k nájomníkom. Nepoznala ich, tak len tipovala. Aj na neho sa okamih pomerne pozorne mračila a dlho hľadala vhodné meno. Ktovie, možno sa jej raz spýta, ktoré mu vtedy vybrala. Na schránke k bytu, ktorý mal prenajatý, bolo len číslo. Ani sám netušil, aké. Už je to jedno. Sťahuje sa. Sťahujú sa...

  V tichu ešte na prebudenie sa vôbec nemysliaceho panelákového vchodu zašramotil zväzkom kľúčov a rozmyslel si zažnutie na chodbe, vonku pred výťahom.  Týchto budiť už nemieni. Baj, baj. Tešilo ma. Stačilo.

  Zvrtol sa k dverám vedľa, potichu odomkol sa zamieril rovno k balkónu.

  - Vstávaj, drahá! Ideme na výlet. – mykol balkónovými dverami a ponúkol potkanicu päťlitrovým, podobne ako ona, hnilobou páchnúcim presúvadlom.

  Zdráhala sa opustiť akvárko, ktoré síce neznášala, ale bolo jej. Skrčená do klbka, na zadných labách, len prisprostasto hľadela dohora, na neho, s pootvorenou tlamou, z ktorej trčali dva žlté tesáky. Štyri. Fuj. Hlodavec.

  Zhlboka sa nadýchol, našmátral jej teplé telíčko a doslova ju vtlačil do pohára. Zašróboval. Nešťastnica sa zaprela labkami o sklo a bol by odprisahal, že jej tvár má mimické svaly a dokáže vyjadriť emócie. Nešťastie. Bezmocnosť. Strach.

  - Ok, urobím ti ešte pár dier na viečku, ale nezvykaj si. Nijaké rozmaznávanie viac nebude. Žrať dostaneš, až keď dorazíme. Pozývam ťa na raňajky. – vytreštil na ňu oči, napodobňujúc jej potkaní fejs a neriešiac, že ňou pri pohybe zakaždým hádže o sklo, pohol sa do kuchyne po nôž.

  - Nočná diaľnica ťa nadchne. A grcať beztak nemáš čo...- zabodol nôž do viečka ešte raz a spokojný s vetracími šachtami, nadvihol „zaváraninu“ obohatenú už o zopár bobkov zrejme z vystrašenia, do úrovne očí,  usmial sa na chlpáča za hrubým sklom, čo aj tak nič nechápal. Nechápala. Grétka.

  Miešala granulovaný čaj, ale vopred vedela, že jej chutiť aj tak nebude. Je zavčasu. Je to jedno. V poslednom čase jej raňajky nechutili v nijakom čase. Ešte by možno skúsila...raňajkovať s ním. Ak stihne prvý ranný autobus, možno aj doma. Ale...

  Ale, čo ak už je tu?... „Zabudni, že by Zelena mala pravdu a bola včera večer s ním! Tam, u neho. Tam, tam...ten byt s tým balkónom. Trapka! Sama tomu predsa neveríš, tak ma neprovokuj!" Ozvalo sa prebudené vnútro zahádzané v pochybnostiach. Z ktorých sa vykoptávalo. „Vravel, že sa stretnete ráno v divadle. Keď vravel, tak to tak bude. ..Ale...Nijaké ale! Príde ráno na svojej šrotke a bude ťa tam čakať. Pred intrák nemôže. Hneď by to všetko prasklo.“

  Trhlo ňou. Dobrý nápad, Belle! Prekvap ho!

  Sprcha. Obliecť, zamračiť sa na raňajky. Studené topánky, teplý sveter. Aj by si dala jeho bundu, ale...Až potom. Inokedy. Keď si to vysvetlia. Keď ju dá do čistiarne najmenej sedemkrát chemicky prečistiť!

  Intrákové lietačky ju rozospatú skoro prefackali, ale nakoniec vypľuli do chladného rána. Začínalo svitať. Svitá na lepšie časy. Dnes bude v jeho náručí...

  Pritiahla si sveter a prižmúrila oči, aby jej predstava neuletela a nerozplynula sa v hmle.

   To bude zízať, keď ho pred divadlom, opusteným, sobotným, zavčasranným, bude čakať s teplými bagetami z jeho pekárničky...a cestou niekde splaší aj kávu. Teplú. A prelezie mu rukami pod pazuchy a zohreje sa. A zohreje ho. A zohrejú sa...

  ...Ten kratičký sen se mi k ránu až zdál, před probuzením a já spát chtěla dál, zamilovanááá...- ozvalo sa jej zvnútra spolu s Lenkou Filipovou v slúchatkách.

domiceli