RUMBELLE - Akvárium III... 5. kapitola

Rumbelle

  Akvárium III

   5. kapitola

      

          Bol vďačný, že ho netlačí do bytu, hneď, ako dopajdal na poschodie. Zadýchaný, spotený, nervózny, rozrušený, komplex fyzicko-duševných defektov naplnený po okraj. Už len sa trápne spýtať:  "Vyzerám  dobre?“ A nechať si napraviť uzol na kravate a prihladiť ofinku... A najradšej by sa prepleskol, alebo aspoň vrazil päsťou do ohyzdnej posprejovanej steny. 

  "Belle, Belle, Belle...kde si to len zakotvila?!" Prižmúril oči na pomerne slušný, cez mnohé metre štvorcové porozliepaný, plagát z vyrýpaných vulgarizmov s obrázkami v rovnakých intenciách, čo by neprešli ani ako menu vo forme grafitov či street artu na vykričanej ulici. Horšie to už môže byť fakt len pod mostom. Nemôže.

  - Ty si si dovolil z nej spraviť squotterku?! – ešte raz prebehol očami po smradľavej špinavej chodbe a  mysliac si, že mu to došlo, potriasol zhrozene hlavou nad mladíkom, ktorý sa zas tváril, že mu nemieni ukázať dvere, za  ktorými momentálne kempuje niekto, na kom obom záleží.

  "Keby si ty vedel, že aj toto tu je jedným z dôvodov, kvôli ktorému som ťa vyhľadal. Ešte ona, sama, ale ona už nie je iba ona..."  zamyslel sa Will a natrčil mu radšej kľúče dobrovoľne, aj so smerom.

  - Sama vám povie. – odpovedal na vlastné myšlienky. - Nepríde otvoriť. Zakázal som jej chodiť k dverám. Toto nie je práve bezpečná štvrť. Vie, že si sám odomykám. Počkám tu, ale to si píšte, že ak...-

  Už ho nevnímal. Mal trochu problém nájsť kľúč, aj trafiť do diery, aj z predstavy, čo uvidí. O to viac zostal obarený, keď ho neovial nejaký puch, ani neinzultoval zovšadiaľ útočiaci pozvoľna sa vekom a opotrebovanosťou rozkladajúci bordel, ale v malej medzierke sa vynoril výhľad na pomerne skromný, čistý interiér osvietený svetlom z dokorán otvoreného okna rovno oproti dverám.

  Sedela tam schúlená v svetri, pritiahnutom z každej strany takmer pod pazuchy a zachytenom rukou namiesto gombíka, s jednou nohou  von, druhou dnu. Okolo narozkladané návrhy, pastelky. Takmer sa obvinil, že v tomto okamihu v nej vidí iba dievčatko, ktoré vyrušil pri dokončievaní omaľovávanky, čo má byť prekvapkom k Vianociam. Pôsobila priveľmi svetlo, krehko, takmer nehmotne. Len jej hlas, ho naviedol na správnu cestu, na konci ktorej, sediaca v balkónových verajach, je dospelá žena.

  - Nerob si nádeje, že som dnes niečo varila! Zamkol si ma tu, bez slova...a to ti teda nedarujem, ty papľuh jeden nevychovaný! – ďobla ceruzou do bloku medzi kolenami, až ju zlomila a aby sa nemusela dívať na iste o chvíľu odprosujúceho mladíka, zarazila pohľad radšej von, na náprotivný blok, kde práve na identickom balkóne, na previsnutých špagátoch vialo prádlo. Samé detské háby. Radšej sklopila oči a silnejšie ich privrela.

  - Hmmm...tento balkón si vymenila za ten môj? – ozvalo sa potichu tesne pri nej.

  Potichu, a predsa sa v tom momente zosypala, ako domček z kariet. Vypadla jej ceruzka, blok, ruka spod pazuchy, klopy svetra sa rozleteli, ako sa zatackala a pokúšala vstať a pozrieť sa do očí...jemu.

  Mal problém s dychom. A to pred dverami stál dostatočne dlho na to, aby sa vydýchal zo schodov, ale nie z nej. Bola tak blízko. Na dotyk. Už cítil zas vôňu, ktorá mu utkvela v pamäti ako nezmazateľná stopa. Už videl jej dokonalé črty. Už počul ako  dýcha. Vnímal, ako sa chveje...

  On. Stojí tu a šepká. Je jedno čo, ale je tu. ON. Chce mu vykročiť v ústrety a veriť, že sa kruh uzavrie práve jeho pažami. Chce, aby ju zovrel a šepkal kraviny. Chce, aby ju zbozkával, aby sa jej dotýkal, aby...Vtiahla nohu dnu z balkónika a opäť sa obranne zachumlala do svetra. Ani netušila prečo.

  To gesto ho veľmi nepovzbudilo. Dokonca mu nahnalo strach, že je odmietavé. Nechce ho vidieť, počuť, cítiť...

  Nevydržala. Rozplietla zas ruky a mal čo robiť, aby ho nezvalila pri svojom objatí.

  Vypustil palicu, aby ju tiež mohol objať, na čo vstúpil dnu vyplašený Will, obávajúc sa, že už lietajú hrnce a taniere. Nemal ich veľa.

  To, čo zazrel, však vyvrátilo jeho obavy z riadových náletov na dlážku, ktorú ho minule donútila vyrajbať, hoci jej odargumentoval celou armádou sprostých výhovoriek podperených vulgarizmami. Stiahol sa späť k stene a čakal ďalšie dejstvo, obávajúc sa však, či nebude náhodou mládeži neprístupné. Tak trochu na zajace. Dlážku inzultoval aspoň kameň zo srdca po šepote, čo zachytil, nádejne meniacom miesto prípadného deja.

  - Vráť sa ku mne, Belle... Domov... Prosím... – prešiel jej opatrne nechtami po okraji líca, obávajúc sa, že jeho prosba je pridrzá a argument, že bez nej nevie byť, žiť, dýchať, jestvovať nebude stačiť.

  Obával sa právom.

  Vymanila sa mu z náručia a cúvla, zatnúc pery. Hlavou sa jej premlel ich posledný rozhovor. Jeho tvrdé názory, drsné návrhy, nekompromisné rozhodnutia. Sebeckosť. Ješitnosť. Domýšľavosť. Netolerantnosť. To už záporne kývala hlavou a chudákovi Willovi začínal vystupovať pot na čelo pri predstave, že sa tu ozaj zahniezdi.

  - Prečo?! – skrivil Gold pery a díval sa na ňu ako práve odkopnuté šteňa.

  Tú istú otázku si v duchu zopakoval aj právoplatný majiteľ bytu a jeho predstava o opätovnom sľubne už vyzerajúcom staromládeneckom živote sa začínala rozplývať ako nádej na teplý obed od tejto tu.

  Neodpovedala, len sklopila oči. Will tušil, kam ich smeruje.
  Druhý muž však zostával slepý.

  - Belle! Všetko sa mení. V divadle začíname novú sezónu. A predstav si... – začal sa rozplývať, až nebolo jasné, čo momentálne je jeho prioritou, ale hovoril tak pateticky, dojato a zanietene, až sa nestačil čudovať ani pritajený malý zlodejíček, koho, akú hviezdu, aké hviezdy to tu má v byte. 
  Gold však pokračoval, akoby mal pred sebou rečnícky pult na mítingu a nie vystrašenú babu s tajomstvom, ktoré aj tak všetko zmení. „Belle, kedy mu to chceš povedať?!“

  - Vieš, vieš, Belle. Starý projekt krachol, aj tak to bola blbosť vyťahovať tie nabubralé ošúchané veci, čo už nikoho nezaujímajú. Ešte, keby si to tancovala ty, ako sa plánovalo, ale zmizla si...Zelena to vzdala tiež a ani by nemala šancu ťa čo i len alternovať. – zmenil výraz, keď hovoril o nej, o súperke, konkurentke, sokyni.

  Nie. Sokyni nie. Ale nebyť toho, že vďaka svojim tajným návštevám v útrobách divadla, čo jej priniesli len boľavé spomienky na ich malé, ospalé mestečko, kde takto začínala, tentokrát jej však vložili i iné puzzle do skladačky vlastného života.  Už dávno vedela pravdu o Zelene, aj jej vymyslenom príbehu, do ktorého ho chcela namočiť, keby nie vlastnej sestry, čo spôsobila škandál, keď vykričala ostatným, že jej milovaná rodina sa miluje krížom-krážom a jej podarený nápadník zase zraz zlyhal, ale tentokrát aj s následkami. Na margo tohto príbehu,  na konci ktorého bol však reálny potrat, s ešte reálnejšími, fatálnymi  dôsledkami na fyzickom stave chudery klamárky, sokyňa-nesokyňa, bol by asi schytal feministickú facku za tieto dehonestujúce reči o nej.

  Nechala ho rozprávať. Bol taký vzrušený, nadšený, prchký, cholerický, presvedčivý... Milovaniahodný?

  - Belle...Belle a práve ja som dostal možnosť predstaviť a ponúknuť niečo zbrusu nové. – dramatická pauza. - Belle! Ponúkneme im náš projekt! Náš spoločný. – chcel pristúpiť a aspoň sa jej dotknúť, aby mal silu a dôvod pokračovať v snívaní, ale stiahla ramená, tak nechal ruky radšej gestikulovať a stíšil, dokonca sa jej zazdalo, že roznežnil zas hlas.  – Nerob sa, že nevieš, o čom hovorím. Náš projekt. Moja hra a tvoje detaily. Ten, o ktorom sme tak dlho snívali, písali si...zhovárali sa o ňom, keď sme ešte ani netušili, že ty si ty a ja – ja. Môj muzikál a tvoje kostýmy a tvoja je aj hlavná úloha.... Ja to tak chcem. Presadím to. Vidím to tak. Ty ako moja Kráska. Iba ty ju môžeš zahrať bravúrne a dokonale. Jedinečná, nádherná baletka, ktorá sa bude vznášať uprostred javiska, ako oblak a nadchne všetkých svojím zjavom a talentom a... –

  „Bruchom!...“  preblesklo Willovi hlavou a radšej zahmkal, aby Golda prerušil a Belle dal šancu sa konečne vyjadriť.

  Gold sa nahnevane obzrel. Aj zabudol, kde je. Dal najavo šepkárovi, že ho nepotrebuje a natočil sa späť.

  - Poď, Belle. Poď so mnou, mám stretnutie s Jekaterinou. Pomôže nám s detailami, aby sme to hneď ráno predložili vedeniu. – načiahol k nej ruku.

  Nevydolovala svoje spod pazúch, kde ich väznila, aby ich nenapadlo sa zas po ňom siapať. Stále krútila záporne hlavou. Toto nie je dôvod, ktorý čakala, ktorý potrebovala počuť, aby s ním odišla. Sekol sa. Nepochopil nič. Nevidí nič. Nevie o ničom a ...

domiceli