Rumbelle
Akvárium III
10. kapitola
Pozabudol na nohu, ale posteľ ho
istila. Dosadol na jej roh a nechal, aby to celé ním stieklo od hlavy, zarezonovalo kdesi najskôr v hrudnom koši a po chvíli aj v bedrovej oblasti, až
po končeky prstov na nohách. Koncentrácia v strate.
- O...o...odpustíš mi to,
prosím? – zatiahol dlaň za krky, snáď aby donútil stavce spolupracovať, doplniť
jeho zvyšky odvahy pozrieť sa jej rovno do očí.
Zhrozila sa v prvej sekunde, nedešifrujúc presne, čo tým chcel naznačiť, ale, dobre,
nabehne na jeho slovnú hru pokračovaním tej svojej. Dokonca hodí aj kinezickú
nadstavbu. Pohla sa k nemu.
- Môžem. – sadla si, dôležito sa tváriac na pokrčené koleno,
preplietla ruku k tej jeho, jemne ho potľapkala za výkon po ramene a neustála to, veď už aj tak sedela. Zboku žmurkla.
Asi nemal chuť na žarty, lebo sa neusmial a výraz
tváre zostal obdobný, ako keď vám spadne narodeninová torta a sviečky sfúkne
čerstvo umytá dlážka. Ešte ráno sa cítil taký čistý, znovuzrodený, otáčajúci
ďalšiu, tiež čistú stranu svojej imaginárnej knihy života a zapísal len
dve slová: Adam a Belle... a teraz?! ...Hej, presne tak. Krásne
dvojzmyselne, pero už napísalo tretie slovo: zatiaľ len nejednoznačne, ale
jasne: Ono.
- A čo tvoje sny, Belle? Tvoje plány, že
budeš tancovať, hrať...dostaneš hlavnú rolu v projekte, čo...ako... Chcela
si predsa....túžila si...bol to tvoj sen, že... a tak blízko...- jachtal
len ťažko si predstavujúc všetko to, čo ona už dávno pozametala na kôpku a nasypala
do škatule, vyložiac ju na ktorúsi vrchnú poličku v depozite, ako
spomienky na jeden krásny, ale sen.
- Našla som iný sen. Vlastne on si ma našiel
a ja...- odhrnula mu pruh vlasov z čela a dodala tichšie, beztak však v tóne bolo jasne cíteľné, že si nenechá do toho kafrať a otázka je prudko básnická. – Však ma
nebudeš nútiť sa ho vzdať? –
Neustál to. Zložil sa, zosypal, zaboril do
nej a nechal sa znovu skladať, pohládzať a čičíkať. Nechal ju rozprávať prstami a dychom,
teplou pokožkou a dotykmi, kým neaktivoval aj svoj potenciál a nezačal
sa domáhať celej jej bytosti svojou vlastnou sebeckou túžbou splynúť s ňou
a zostať tak.
Aj prebúdzajúce sa slnko vonku len nakuklo a nechalo
ich napokoji, neprezradiac im, že prichádza deň s povinnosťami.
Bol nežný, tak zúfalo opatrný a pozorný,
až sa aj jej zjavili slzy ľútosti v kútikoch očí za všetky tie premárnené
dni trucovania a nerozhodnosti, kedy si odopierala jeho láskanie a vrodenú
živočíšnu vášeň, ktorú teraz síce držal na reťazi, ale už-už prebleskovala v čoraz
intenzívnejších objatiach, naliehavá a nezastaviteľná... Utieral slané
kvapky, sotva sa stíhali zrodiť bozkami a nemými sľubmi, ktoré tak veľmi
potrebovala počuť presne v tejto forme, v tomto množstve a ktoré
bude odteraz potrebovať denne.
Keď dobehli ruka v ruke ku kanceláriám
vedenia, upravili sa navzájom, a potom zas rozhádzali ďalšími bozkami.
Dnu už nervózne mykala hlavou nevyspatá
Jekaterina s kolenami zadretými jedno o druhé, v našponovanom posede
presne oproti na pohľad mĺkvemu, strnulému vedeniu, pozorne študujúcemu haldy
papierov, nákresov a obrázkov, úhľadne spracovaných nevyspytateľnou
priateľkou s ruským prízvukom, ktorá s nevôľou dávala najavo, že ide
neskoro. A navyše idú?! Čo tu robí ona?! Tá malá...
- Pán Gold, toto je pracovné stretnutie, ak
dovolíte, vaša...priateľka...- začala vedúca namiesto riaditeľa, ako samozvaná
hovorkyňa.
- Slečna Belle French je právoplatným členom
nášho tímu, ak dovolíte. Doteraz mala dôležité pracovné povinnosti, ale som rád, že si
dnes našla čas a môže vás osobne oboznámiť so svojimi návrhmi. –
nonšalantne rozhodil rukou po papieroch a uznanlivo nebadane žmurkol na Kaťu,
za zázrak, ktorý učinila s kopou dokrkvaných, dočmáraných papierov, nápadov len v hovorenej reči a ich
transformáciou na projekt, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani renomovaný
projektant, nieto poloamatérska skupinka troch nadšencov, veriacich svojim
snom.
Kaťa zdvihla nos, vedomá si svojich činov,
ale nemala čas sa zamyslieť nad odmenou. Pôvodnú, vidiac, ako nežne, nenápadne za chrbtom, stisol
prsty mladej baletky, práve dosť radikálne zoškrtala. Úplne vyškrtla.
Takmer prepadli pred dvere kancelárie všetci
traja naraz, neriešiac, kto komu má dať pri vychádzaní prednosť.
Tlmili
svoje nadšené výkriky, o niečo menej objatia a dupot, až sa aj obrazy
divadelných velikánov na stenách zatriasli nad toľkým šťastím.
- My jédem, jédem, jédem...- točila si Kaťa
svoj tanček natešených a neriešila zvyšné slová.
Pomaly ju vytiahnutú kúsok od zeme spúšťal,
aby sa zas na chvíľku mohol prilepiť o jej pery. Barla odkväcla duto na
zem. Ten zvuk vyrušil všetkých a bol gongom, ktorý čosi ukončil, aby čosi
iné mohlo zas začať.
Ešte jedna postava sa dívala na ich
predstavenie z konca dlhej chodby, neisto sediaca na sofe za obrovským
fikusom.
Všimli si ju. A netušiac o myšlienkach
zvyšných dvoch, akosi intuitívne ju okamžite zaradili do scenára, preveriac si až
následne, nenápadne pohľadom jeden druhého a mimické vrásky nedôvery, nesúhlasu
a odmietnutia. Nenašli ich.
Niekto musí hrať hlavnú rolu.
Zelena ticho vstala...
domiceli
hmm...no...neviem :D
OdpovedaťOdstrániť