RUMBELLE - Akvárium III... 9. kapitola

Rumbelle

  Akvárium III

   9. kapitola

      

        Podarilo sa im precitnúť spoločne. S takými tými blaženými výrazmi na tvárach, ktoré by neznalý mohol pokojne označiť za priblblé, mimicky dementné či polcolovotrubkovsky zaostalé a dostal by niekoľko desiatok lajkov za postreh aj vysoké bodové ohodnotenie za slovne vykreslený umelecký dojem.  

  Letmé úsmevy a poloprivreté viečka, ktoré sa ešte pár sekúnd nebudú trápiť tým, či im náhodou nepáchne z tlamy, nerazia "po tom" potom všade inde a nie sú polepení viac, ako je prípustné a estetické zároveň, porovnávajúc svoj povrch s tým prestieradlovým.  Nič podobné.

  Pokúsila sa rozmotať ich oboch, ale dosiahla iba neúplné prevalenie sa na chrbát a už bol za ňou v závese. Nad ňou. Pritiahnutý jej náhodne odhalenými kontúrami hrude ako magnet. Neodolateľné...

  - Musíme vstávať, srdiečko. Čakajú nás v divadle, máme tam veľa spoločnej práce. – zašepkal radšej jej prsiam, tie sa nebudú mraštiť, skôr naopak, napnutá koža na nich zlákala ho kacírsky posunúť budíček a riskovať aj celú budúcnosť za tento jeden jediný sladký okamih.

  - Nemôžem...- zaryla sa mu do vlasov perami aj prstami a odložila tam svoje rozhodnutie.

  Chtiac-nechtiac  dal predsalen zhúžvanej, vykutraním sa spod paplóna aj z jeho úst,  bradavke posledný nežný bozk a potom ešte zo dva a zaprel sa o ucho, konečne z nej zlezúc, zamračiac sa na jej stále vyusmievaný profil.

  - To hlúpe „nemôžem“ je ešte stále aktuálne? – zvýšil trochu hlas a zatiahol s miernou dávkou sarkazmu, pripravený schytať nejakej tej hubovej polievky na raňajky. 

  Opak.

  Iba prikývla a pery sa jej roztiahli do ešte väčšieho úsmevu. Nechala ho však zízať si na profil, dokonca ani oči neotvorila, hoci bola zvedavá, ako reaguje, aj ako o chvíľu zareaguje. Pripravovala v duchu veledôležitý scenár.

  - Nemôžem...Zo dňa na deň viac a viac... A bude to horšie a horšie. – zošpúlila pery a už sa nevydržala nepozrieť sa.

  Akoby nebol nič počul, možno preto, že aj tak nerozumel, radšej si druhou rukou pritiahol jej tvár za bradu a hodnú chvíľu bolo v prehriatej izbe o niečo horúcejšie. Zatiaľ len teplo, teplo, teplo...stop!

  Aj keď nahmatal jej hladkú nohu a vytiahol si ju pod kolenom zohnutú na svetlo takmer k jej tvári. Aj keď cítil, ako sa k nemu natáča a vypína nedočkavá a pripravená, zakláňajúc hlavu, s perami pootvorenými na povzdych. Aj keď nenápadne zakvačila sa o neho, akoby tušila, jeho zajačie úmysly a zovrela mu útle boky majetnícky medzi stehná, tváriac sa naoko obranne, ale skôr rozhodnutá na predohru na motívy dobývania...letmý pohľad na budík prelial ho ľadovou sprchou lepšie ako tá ozajstná, čo ho čaká, lebo zabudli večer zapnúť bojler.

  - Prepáč, srdiečko, ale...nemôžem. – nahodil zas sarkazmus a rozosmial sa na plné ústa.

  Schytal vankúšom, aj nohami, čo ho dosiaľ nežne objímali, teraz inzultovali, kde zasiahli. Ani paplónový štít ho neochránil pred útokom. Zvolil zbabelý ústup z bojiska, ale štít bral so sebou, lebo „nemôžem“ bolo pomerne veľké, naozaj v tomto rozpoložení a momente už tvrdé klamstvo...

  Zúrivo sa buchla späť o prázdnu posteľ, chvíľu menila polohy, kým zostala ležať na bruchu s palcom v ústach a čelom zvlneným rozhorčeným sklamaním.

  Buchotal s niečím vedľa a vo dverách sa zjavil s hrnčekom pariacej sa kávy, z ktorej si pomaly odchlipkával a tváril sa blažene, v snahe napačmať ju, ako v reklame, na kradnutie dúškov. Pripravený vyjednávať.

  Naozaj sa pootočila, zavetrila vôňu, ale namiesto toho, aby sa na neho zas vrhla a oskalpovala ho o ňu, len si priložila ruky k ústam, vypúlila oči a hrabala sa kade ľahšie, sotiac pri úteku do neho bez okolkov. Zmizla kdesi vedľa. Spoza kúpeľňovej steny sa ozvali nepekné zvuky, tečúca voda, splachovanie...

  Odpil ďalší dúšok, ďalší...a potom svitlo aj jemu. Našťastie šálka, čo mu vypadla z ruky už bola poloprázdna. A teraz aj puknutá.

  V tom istom momente sa doťapkala medzi veraje s jednou rukou na čele a druhou sa kŕčovito držiac kdesi na bruchu. Poblednutá, vypľutá z podoby, priesvitná natoľko, že konečne videl, čo vidieť mal už dávno.

  - Ne...mô...žem...- zopakoval si stokrát obohratú lekciu, tak trochu neveriacky, ale až teraz jej konečne rozumel. Aj s kontextom...

  Prikývla a placho sa usmiala, spustiac trochu zahanbene viečka, ani nie tak kvôli obojstrannej nahote.

  Veď konečne boli nahí. Celkom nahí. Pred sebou. Jeden pred druhým...

domiceli