RUMBELLE - Akvárium III... 1. kapitola

Rumbelle

  Akvárium III

   1. kapitola

      

          Zatiahol ručnú brzdu. Potom si to rozmyslel, a potom nevedel, či urobil dobre. V poslednom čase nemal zo svojich činov dobrý pocit. Nie, že by si bol vedomý nejakej konkrétnej chyby v programe, ale...kde sa voda sypala a piesok lial! Skrátka nič nebolo tak, ako by malo byť. Nijaká rozprávka na obzore. Balada, najskôr.

  - Čo povieš, budú už dnes konečne doma? – opýtal sa opatrne, ťažko podľa melódie rozoznávajúc, akú odpoveď by si bol býval predstavoval, keby mal šancu ju od opýtanej dostať. 

  Zadíval sa šikmo smerom k vrchnému poschodiu a potom na sedadlo spolujazdca. Oboje s nádejou a zároveň akosi beznádejne.  Podobne tu s ňou kempoval už niekoľkýkrát, ale nevzdával to. Nič nemienil vzdať.

  Spolujazdkyňa neodpovedala. Neuráčilo sa jej ani brvou pohnúť. Ani chlpom. Neuráčilo sa jej vôbec nič.

  A on ani nič nečakal. V monológu nepokračoval, len sa sťažka, dolámaný z ďalšej, možno planej, boľavej a boliacej dlhej cesty, ledva vysúkal z auta, obišiel ho a zo sedadla na druhej strane vzal efektný, polyfunkčný prenosný domov, pre svoju doterajšiu nájomníčku, čo sa už možno dnes vráti na miesto svojho trvalého bydliska, z ktorého bola pred pár týždňami násilne evakuovaná, kvôli predpokladu nedostatku primárnej starostlivosti.

   Došľaka, už sú to takmer tri týždne. Nekonečné more času a z prepravky kvapká zle pripevnená nádobka na vodu. Zadíval sa na slzy z nej, pomaly značkujúce cestu do vchodu a nebolo mu všetko jedno. Zrejme ani potkanici, lebo dosiaľ sa neuráčila vyšmodrchať z kartónového domčeka, čo pre ňu nedávno, v momente absolútneho zdementievania z nastolenej nudy, ktorá vystriedala zas moment absolútnej prepracovanosti, kedy sa zahltil prácou, aby nemyslel, nemusel myslieť,  zlepil a nainštaloval jej do pelechu. Grétkin hrad. Ten jeho...ten, čo mal byť ich...bol ešte v nekonečne vízií. Raz takmer na dosah, raz rozmetaný už v predstavách, lebo mal vo finále zostať poloprázdny. Belle, kde si?!...

  Výťah hrmotal ešte viac, ako čo si pamätal. Opatrne prešiel prstami po jeho zelenkastom, poškriabanom a centrofixkami dočmáranom povrchu a márne medzi písmenkami a symbolmi hľadal niečo, čo by mu pripomenulo...Jej pohľad. Jej tvár. Jej celú bytosť. Belle, kde si?!... 

  Zhlboka povzdychol a radšej prižmúril oči, nechajúc sa posúvať vyššie s nádejou, že ak zaklope na dvere, otvorí mu práve ona. V spotenom tričku, zadýchaná, prekvapená a...

  Pred oboma dverami bola kopa rozhádzaných topánok. Rôzne veľkosti, rôzny materiál. Jeho dvere majú nových nájomníkov. Jej dvere...zrejme už tiež.

  - Pripravená? – nadvihol plastovú prepravku vyššie k tvári a hlodavec, akoby bol tušil niečo nové, prípadne staro-nové v živote, možno známy puch, možno aj tie blbé tvory majú niečo ako inštinkt, vytrčil zo svojho hradu trasľavý rypák a zatiahol sa späť. – Snaž sa neposrať od radosti, aby ma neobvinili, že som sa o teba zle staral, drahá. – dohováral vážne chlpáčovi, kým opatrne zaklopal.

  Dverami trhlo a za nimi sa objavila vysoká štíhla žena s dvoma deckami v závese a identickými dvoma vráskami na čele.

- Naša Grétka!...Daj...mne ju požič! Mamííí, povedz...nechaj mi ju!...mamííí... – vymrštili sa miniatúrni cudzinci na jeho prepravku a v momente ho o ňu oskalpovali.

  Žena zhnusene cúvla a nechala malých okupantov bezstrestne sa stratiť v byte, ktorý na prvý pohľad pripomínal ten jeho v meste, kde práve prebiehala intenzívna rekonštrukcia v štádiu totálnej anarchie.

  - Ospravedlňujem sa. Dovoľte, aby som sa predstavil. Som Gold. Adam Gold a ...býval som tu. Vedľa vás. Bol som vaším susedom v čase, keď ste boli preč, ale už som sa odsťahoval a...prišiel som vám len vrátiť...vášho potkana. Snažil som sa ho udržať pri živote, mrzí ma, ak by niečo...- habkal a najradšej by zmizol a kašlal na všetko. Ona neotvorila. Ona tu nie je. Už nie je. Nebola. Akoby nikdy nebola. Belle...

  - No, to vám teda pekne ďakujem. – zatiahla blondínka ironicky a povzdychla si. – Dúfala som, že tá pliaga vykape, kým sa vrátime, ale ako vidím...Tú prepravku vám samozrejme uhradím. Koľko som vám dlžná? – zamračila sa.

  - To je v poriadku...- zamračil sa tiež.

  "Prečo sa nepýta?! Prečo ju nezaujíma, že jej toho hlodavca vracia neznámy chlap a nie aupairka, ktorej ho spolu s bytom zverila do opatery?! Zrejme vie viac, ako on. Musí sa spýtať. Musí vedieť, čo je s Belle! Kde je..."

  - Prepáčte, ale chcel som sa spýtať, na vašu priateľku, ktorá ho...strážila a potom zverila mne. – nevedel, odkiaľ začať.

  - Belle. Ozaj, ešte mi vráťte kľúče od bytu. Vravela, že mi ich prinesiete vy. Aj s tým sprepadeným potkanom. – znova prekrútila očami s očividnou nevôľou, lebo vreskot z izby sa stupňoval a hádka o Gretel aj o jej domček, kde sa už ubytovávali bárbie, či iné potvory, neustával, ba práve naopak, stupňoval sa a bolo potrebné ukončiť komunikáciu a zatvoriť dvere pred svetom.

  Šmátral po vrecku na bunde a držiac v ruke posledné spojivko s ňou, zdráhal sa ich hneď podať.

  - Mohli by ste mi, prosím, dať na ňu nejaký kontakt? – zatváril sa skúšene a žena chvíľu mlčala, nechápajúc celkom, koho to má pred sebou a čo má tento tu spoločné s Belle.

  - Nemohla. Jediné, čo mám, je jej adresa. Býva s otcom na...počkajte, mám to v diári...- skríkla dozadu na decká, ale tie nemali v pláne sa teraz venovať svojej matke.

  - Nie, nie...nerobte si starosti. Nebýva. Ja som ju tam už totiž hľadal a jej otec mi povedal...Jej otec mi nepovedal nič, len to viem, že tam nie je. – dokončil a díval sa radšej kdesi von špinavým, zapršaným oknom na medziposchodí.

  - V tom prípade, je mi ľúto. Pred zhruba dvomi týždňami sme spolu hovorili telefonicky. Vravela, že s bytom je všetko Ok, ale Grétu zverila radšej vám. Ani sa nečudujem. Málokto znesie také čosi v baráku. Myslela som, že sa tu zastaví po veci. Bude sa musieť, je tu toho habadej. Aj magnetku som jej priniesla, aj zopár mušlí, na pamiatku... Ale na tom čísle sa mi neozýva a ja neviem, kde jej mám dať vedieť, že už sme doma. – zhasila jeho nádej, že získa aspoň telefónne číslo.

  Smutne prikyvoval a zberal sa na odchod. Ruka pod palicou ho už pálila, ako sa do nej zapieral a noha triasla. Stále iba prikyvoval.

  - Pán Gold. Ďakujem ešte raz za toho oparňáka smradľavého, ale neurazte sa, ani to neberte ako obťažovanie...viete, prišli sme s kopou batožín, môj byt je jeden veľký chaos, nemohli by ste si tie jej hatrapáry odniesť? Možno sa vám ozve. Vám skôr, ako mne. Som jej...v tom telefóne... vyčistila žalúdok, že opustila byt a nechala ho napospas cudziemu chlapovi,  ...toho potkana, myslím, ale aj kľúče...asi preto sa mi viac neozvala...Viete, keď vám zverila našu potkanicu, zrejme má k vám dôveru. Mne to tu strašne zavadzia...- ošívala sa domáca, netušiac, ako ho čo najefektnejšie presvedčiť, aby ju odbremenil od vecí kamošky.

  Aj sa chcel začať vyhovárať a súkať pravdu o onej „dôvere“, ale žena zmizla v byte a vrátila sa s kapsou zvrškov, igelitkou nejakých papierov a knižiek a obrovským plyšiakom v tvare Pandy, o ktorého musela najskôr urputne bojovať so svojimi ratolesťami. Vyhrala, vtrepala mu to všetko do náručia a porúčala sa skôr, ako stihol pozdraviť.

  Nádych ho bolel. Z plyšiaka mu do nosa vrazila prenikavá vôňa. Jej vôňa. Intenzívna, neodolateľná. Akoby tam bola s ním, túlila sa mu do náručia, voňala. Mäkká a poddajná a ľahučká ako pierko...

domiceli