RUMBELLE - Akvárium III. ... 6. kapitola

Rumbelle

  Akvárium III

   6. kapitola

      

        Už spravil kopec krokov, hlavne tie dolu schodmi boli náročné, ale myšlienky nie a nie utriasť a zamerať na niečo iné. V hlave mal laserovú show z jej jednoslovných odpovedí, ktoré sa križovali, odrážali, vystreľovali a rozprskávali sa mu o lebečnú kosť, trieštiac mu mozog na kašu, čo možno iba zapenila a vybublala. Skrátka rozumu už nebolo. Lebka prázdna. Len jej slová. "Nejde to. Nemôžem. Nie..." alebo niečo také, skrátka NIE. Nie. Nie. V rôznych obmenách. 

  "Prečo?... Prečo je k nemu zrazu taká odmeraná?!... Prečo je neprístupná?!... Prečo ho odmieta?!...Prečo si sa neopýtal?...praskla posledná bublinka zdravého rozumu.

  Zastal. Už vypľutý z vchodu vonku na ulici. Okolo šumeli autá a ponáhľajúci sa ľudkovia, pachy a chaos všedného pracovného podvečera, chystajúceho sa dopracovať. To...Niekam... 
  Len on mal prázdnu ulicu, deň, noc, život...Aké dojímavé. Poľutovaniahodné...Čia je to vina?! Popol na hlave nebude?!
  Asi nie.

  Dvihol zrak a zamieril ho smerom hore, kde predpokladal ten malý, ničotný balkónik, ktorý bol jej útočiskom na tomto cudzom hnusnom predmestí. Nevidel nič. Z podhľadu šnúry, prádlo. Maximálne parapety.

  Nedalo mu. Prešiel na druhú stranu ulice a chvíľu váhal, či sa obzrie a pohliadne hore. 

  Obzrel sa. Pohliadol. 

  Stála tam. Opretá o veraje, teraz jemu čelom, nie chrbtom, ako po poslednom: "Nemôžem..."...čím mu pravdepodobne dala najavo, že s ním nikam nejde. Aspoň to tak pochopil. Otočila sa mu chrbtom. Úplne. Definitívne.

  Teraz mu stála čelom a bol by odprisahal, že sa díva rovno na neho.

  Dívala sa.

  Celé vnútro, okrem mozgu, teda aj zdravého rozumu, ktorý tam nebol, mu kričalo jej meno. Ústa nie.

  Potom jej ktosi položil ruku na plece a zmizla s tou rukou na pleci za záclonou.

  Ešte chvíľu stál a díval sa, kým sa neprestala triasť. Potom sa roztriasol sám a vykročil.

  Držal jej dlaň na pleci a ona sa dívala kamsi na špičky ponôžiek.

  - Prečo si mu to nepovedala? Podľa mňa, má právo to vedieť. – dohováral jej ticho.

  - A čo moje právo?... Ja sa musím rozhodnúť... Ja si musím vybrať!... Je to na mne. Je to môj osud. Moje...- zaťala zuby a zas len špičky nedoprateľných zvrškov na nohách, čo vstrebávali jej náhlu bolesť z poznania, že...

  "Prečo sa ju nepokúšal presviedčať, aby sa k nemu vrátila?... Prečo jej nepovedal, že ju ľúbi? Ľubi ju vôbec?... Len divadlo! Nič iné, len sprosté divadlo, hlavná rola, ich projekt, jeho sláva...Kde je ona? Na akom mieste v jeho živote je? Bola. Bude?...

  Medzi ponožky dopadla prvá slza.

  - Ja sa ti na tú dlážku vybodnem! Ja ju už umývať viac nebudem. – odlepil jej dlaň z pleca, ale rozplakala sa, tak sa k nej prilepil radšej celý a nechal sa zasopliť a vybuchnátovať, aby zo seba dostala ono prvotné sklamanie.

   Sledovala jeho cholerické pohyby. Akoby ich zámerne zrýchľoval a chcel dosiahnuť maximálny výkon v minimálnom čase. Čmáral, škrtal, prepisoval, veľa rečnil, naoko počúval a zaznamenával a odmietal piť a ešte stíhal vytrhávať fľašu aj jej a prízvukovať, že inú sprostú už nenájde, čo by sa podujala mu to všetko poprepisovať, tak nech neblázni a zderie sa až potom. Dokonca jej sľúbil niečo v zmysle, že ju zastelie. Osobne, dobrovoľne. No, na to musí teda zostať pri rozume, aby si to užila. 

  Smutne Jekaterina hľadela na plnú butilku, ale jeho návrh bol taký nevysvetliteľný a neodolateľný.

  - Dávaš vôbec pozor?! Ktovie, kde zas vo svojich fantasmagóriách brúzdaš?! – šmaril pero o papiere a to skočilo niekoľko žabiek.

  Zohla sa poň pod stôl  a vysúkavala sa spod neho viac ako lascívne, ale mal ju totálne na saláme. To pochopila hneď, ako ho vyliahnutá spod stola videla s hlavou v dlaniach.

  - Nu, kto tu ubigájet? Ty uže nesjúdá...Ty kdé ta tam...- urobila pohyb rukou, akoby ho odčarovávala, ale nevnímal ju.

  V tme vlastných dlaní ju zas videl spriesvitnenú a odmietavú vo svetle balkónových dvier. "Nemôžem...Nejde to..."

 - Ty... vľubľon! – odhalila ho. 

  Aj prebudila.

  - A čo má byť?! Nemôžem?! Nesmiem?! Nemám právo?! – kričal jej slová a bolelo ho to o to viac, že im nerozumel. Stále nechápal. Nevedel si vysvetliť, prečo odmietla.

  - Prečo odmietla?... Prečo ma odmietla?! – obrátil sa na vyhúkanú kolegyňu, ktorá nečakala, že sa jej tu začne vylievať a to ešte totálne nenaliaty.

  - Pačemú...pačemú...nu a ty jijo skazal...- postavila sa a položila obe dlane na hruď, kde asi malo byť srdce, ako Rómeo pod balkónom, ale sekla sa, držala si prsník, spokojná, že vôbec nejaký našla, aj keď opačný, s ohľadom na umiestnenie srdca, a dívala sa na digestor.

  - Ja ľubľú tibja! – vykríkla, ale jemu to smiešne neprišlo.

  Záporne pokrútil hlavou skôr nad jej trápnym hereckým extempóre, ako výčitkou.

- Idiot! – mávla rukou, pokladajúc jeho kývanie za odpoveď a skúsila odštupľovať fľašku.

  Dnes nijaké zastlávanie asi nebude. Ešteže ani tej neznámej chudinky, ktorá ho odmietla. 

  „Na! Tak ti treba! Budeš drichmať sám! Už ani v Taliansku sa dvakrát neponúka! Ozaj, prečo ho odmietla?“ zadívala sa na neho takým nešťastným psím kukučom, že radšej zhrnul papiere do neúhľadnej kôpky a vycúval spoza stola, z jej bytu, dúfajúc, že neskončí na šrot skôr, ako to celé nepoprepisuje. Noc je ešte mladá...ale ona už nie. Lebo ty hej, čo?! Ale, ale, ale...nejaká bublinka zdravého rozumu sa tu ešte objavila...

  Ponáhľal sa nočným mestom. Nechal si vyfúkavať z hlavy celý dnešný chaotický deň. Jedno mu tam ale zostávalo a zakoreňovalo sa hlbšie a jasnejšie. Katine patetické minidivadielko.

  Ľúbim ťa, ľúbim ťa, ľúbim ťa...

  Lúbim ťa, Belle. Tak rád by pridal ešte jedného herca do komparzu. Tak rád. Tak veľmi rád.

domiceli