RUMBELLE - Akvárium II... 18. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   18. kapitola

      

        Na ulici svitalo zrejme už oveľa skôr. Kým nebo ešte len zrolovávalo svoje tmavomodré žalúzie, rolety na obchodíkoch po oboch stranách už boli vytiahnuté dávno a oči výkladov sa dívali svojim jasnožltým pohľadom skrz starodávne, patinou potiahnuté rámy, von a lákali prvých zákazníkov. Neodolala a občas postála a zadívala sa dnu, ako personál pozorne ukladá svoj čerstvý tovar do pultov, kde-tu zametá ešte, utiera pomyselný prach či leští zrkadlá v minikaviarničke, aby káva aj vyzerala, nielen voňala.

  Do jednej z nich vošla a aj vyšla trochu sklamaná, lebo jej požiadavku na papierový kelímok a kávu so sebou vybavili zhrozeným rozžmurkaným úsmevom. Jasné, je v štvrti, kde sú tradície viac, ako uponáhľaný človek a jeho nudné právo  na praktickosť. To si mala uvedomiť hneď. Ale aspoň to pečivo kúpi.

  V nose ju pošimorila akási prazvláštna vôňa čohosi grilovaného, ale vlezúc jej hlbšie do tela, striasla sa nepochopením. Tá nezarezala. Mala čo robiť, aby okolo prevádzky prebehla a zvládla to. Asi nízky tlak a prisilné aróma. Možno korenie. Možno...mala sa naraňajkovať, žalúdok má ako na vode.

  Zato dych čerstvo upečených bagiet si ju omotal okolo prsta a vtiahol ním dnu a prinútil kochať sa s prižmúrenými očami chvíľu len onou opojnou vôňou, ktorá jej priniesla do čítačky jeho bozky pomiešané s rozžutým rožkom kdesi na podnebí.

  - Slečna nemusí ani nič povedať. Už podľa vášho úsmevu mi je jasné, že naše domáce bagetky dnes vyčarujú krásny deň...a možno aj niekomu inému, ako len vám. – ozval sa spoza pultu všetečný predavač, vážiaci si každého zákazníka zvlášť, lebo zarobiť na pár centových koláčikoch potrebovalo aj posýpku príjemného správania sa.

  Bola mu za slová vďačná. Konečne niečo iné ako hašterivé spolubývajúce so svojimi sprostými poznámkami, alebo Zelenin jedovatý podtón v každom slove.

  Zapýrená, že ju odhalil skôr, ako prevravela, usmiala sa a vypýtala si dve bagety.

  - Teší ma, že v poslednom čase, okrem starých známych štamgastov, ku nám zavítajú aj mladé, nádherné ženy, aby potešili svoje chuťové poháriky. Na jeden by som vás aj pozval, ale podľa objednávky je mi jasné, že ste šťastne zadaná. Teda, aby som vás neurazil, nielen podľa objednávky...- skúsil ďalej flirtovať postarší pán, pozorne baliac bagety a cinkal starodávnou pokladňou, ktorá dnes akosi neposlúchala, alebo zámerne zdržiaval, aby sa mohol pozhovárať, vidiac, že je v obchodíku sám.

  - Ďakujem. Môj...priateľ mi len nedávno ukázal, kto pečie najlepšie pečivo na svete a v priľahlom okolí. – vrátila lichôtku a čakala na drobné.

  - Vy, nebodaj, poznáte pána Golda? Čo býva tu vedľa, v byte v podkroví? – prekvapil ju predavač, ktorý podľa frázy okamžite spoznal starého známeho zákazníka. – Viete, dlhé roky som ho nevidel, ale minule sem prišiel a ja som skoro z nôh spadol. Ale mal naponáhlo, len kúpil a vonku ho ktosi čakal...Chudák, má toho asi za sebou dosť, myslím to zranenie...a nemyslím len na nohu...- zvážnel zrazu a akoby sa zamyslel a vracal čas a premeriaval si mladú ženu pred sebou, či je to tá istá, o ktorej mu vzletne rozprával, keď sa sem pred rokmi prisťahoval a plánoval...Radšej zmĺkol. Táto sa mu zdala na prvý pohľad, aj na ten druhý, primladá.

  Aj by sa pýtala, aj si radšej zahryzla do jazyka. Aj pekár pochopil, že začal zo špatného konca, preto sa skúsil vrátiť k pôvodnej téme, netušiac, že je ešte neprijateľnejšia, ako tá prvá.

  - Chodí sem veľa ľudí. Väčšinu poznám a veľa nových spoznávam. Teší ma, že hlavne také mladé, krásne ženy ako vy, oceňujú moju domácu malovýrobu a lásku, čo do každého výrobku vkladám. Nevezmete si aj zopár koláčikov, slečna? – ponúkol roztiahnutými pažami skoro celý obchod.

  - Ďakujem, ale musím si strážiť líniu. Viete, som tanečnica. – hrdo sa zavrtela a skoro postavila na špičky, aby to aj dokázala.

  - Jasné, jasné...vždy na večer sa tu jedna tiež zastaví, chodieva behávať, vždy je celá rumenná, v pánskej bunde navlečená a kupuje...no, presne tieto moje bagetky, ako vy. Nikdy nijaké koláčiky. Ale ona je ryšavka a taká vyššia a chudšia a...ale vy ste oveľa krajšia, vy by ste si zopár koláčikov dať mohla. Odporúčam jablkové so škoricou...- vytiahol jeden a podával jej ho spoza pultu rovno pred oči..

  Nosom jej zas zavrtelo a radšej si zahryzla do spodnej pery a vyprášila von z obchodu, majúc pocit, že práve vydýchala všetok vzduch vnútri.

  Asi tá škorica bola príliš kvalitná, lebo prskanie nie a nie zastaviť. Nie škorica. Jej farba. Nie farba ale vlasy...aká ryšaňa??? Všetky z celého sveta sa jej v ten moment zliali do jednej, jedinej tváre. S úsmevom na celé ústa. Zelena!

  Keď konečne bola schopná nasať ranný vzduch do plných pľúc, zalapala po ňom nanovo. Auto, čo stálo odparkované a stíchnuté dva kroky od nej, dôverne poznala.

  On je tu. On je tu? Akoto, že je tu?! Mal prísť z ich mestečka, kde vybavoval papiere až dnes ráno a čakať ju pred divadlom?! On je tu...on je tu už...aj včera večer tu bol?!

  Bagety v papierovom vrecku sa jej roztriasli v ruke a zašušťali obavou, aby ich náhodou z nej nevypustila. Mala v bunde...bagetku. Zelena. Včera. Večer.

  Zmätene sa poobzerala a váhala. Vybehne tých pár poschodí a...a čo? Zazvoníš? A čo...? Hybaj ty len pekne na svoje pridelené stanovište pred divadlom a počkaj si, na neho. A tvár sa normálne. Belle, Belle...je ti zle?! Belle...nejaká si bledá. Belle...

  Dvere na balkón sa ťažko otvárali, zvlášť, keď nesiete v jednej ruke päťlitrový pohár s vyplašeným, na smrť vystresovaným, dohladovaným živočíchom a v druhej barlu.

  - Sme na mieste, drahá. Tu ťa na chvíľu nechám vegetovať, kým zabehnem po tvoju opatrovateľku. Áááá...neboj, cestou kúpim tie sľúbené raňajky. Dáme si ich v trojici, ak dovolíš. Budeš robiť gardedámu! – dvihol ukazovák, aby dodal vážnosť funkcii, do ktorej ju nanominoval,  ale prihlúply pohľad potkana s pootvorenou tlamou ho skôr iritoval, ako pritakal jeho skvelému nápadu, dovliecť ju radšej sem a starať sa o ňu tu, ako každý druhý deň preháňať auto do mestečka, aby chudera neskapala od hladu a nezožrala Emme polku bytu.

  Vystúpila o pár zastávok inde, než mala. Nejaká je dnes roztekaná. Kým prišla k divadlu, po svojich, už tam nervózne stepoval opretý o kapotu auta.

  Zastala a dívala sa chvíľu na neho, kým ju nezbadá. Bolo by možné, aby ju...oklamal? ....aby ju klamal a tajne sa stretával so Zelenou a...Zbadal ju.

  Tie oči, ten úsmev, celá jeho bytosť. Chcelo sa jej plakať, smiať sa, búchať päsťami a túliť sa v jednom.

  Ešte uvidí, čo bude, kým sa k sebe dovlečú. Ona unavená už chôdzou, on barlou.

domiceli