RUMBELLE - Akvárium II... 16. kapitola

Rumbelle

  Akvárium II

   16. kapitola

      

        Počítala, že sklapnú, len čo naberie kurz kuchyňa, ale nepočítala s tým, čo ešte úchytkom zachytila. A nepočítala ani s tým, že sa opýta na detaily, aj keď sa jej zazdalo, že by ju mali, respektíve mohli zaujímať. Lenže dievčence dnes boli akési výrečnejšie a také to šušušu ich prestávalo baviť a napĺňať. Čo tak risknúť poškrabkať kobru po hlavičke...

  - Počuj, Belle. Ty by si nám možno vedela upresniť naše dohady. -  uvoľnila jej cestu k dresu posledná príchodzia, s menom, ktoré si nikto nevedel zapamätať, okrem roztekanej Katušky, ale Jekaterinin prízvuk mu dodával zvláštnu príchuť dejepisného učiva: „Avróra...“

  Nechcelo sa jej zapájať sa do debaty, nemala dobrý pocit z ich pohľadov, ale ujsť nebolo kam. Ešte chvíľu míňala čas a dúfala, že si rozhovor s ňou rozmyslia. Prúd vody stekal do umývadla, jej tričko natiahnuté takmer k točke  sa v ňom máčalo, žmýkalo, máčalo, žmýkalo. Stop. Fakt niet kam ujsť.

  - Ako vidím, pre vás neexistuje problém, ktorý by sa nedal vyrobiť. O čo ide tentokrát? – vydýchla a zvršok radšej obratom zvliekla z tela, neriešiac, že tu bude len v čipkovej podprsenke.

  Aurora si nabrala guráže u svojich kamarátok, trochu sa povlnila, kým z nej vyliezlo skoro diplomaticky zaobalené.

  - Mne je jasné, že by som nemala dráždiť tigra, lebo môžem nasrať celú džungľu, ale ty nie si pomstychtivá, však? Vieš...Rozoberali sme jeho. Golda. Počula som, že pochádzate z jedného mesta, tak si myslím, že by si mohla vedieť...no, o jeho súkromí...- nahla sa Aurora k nej bokom tváre a sondovala, ako sa jej obeť zatvári.

  Ustáť to bez zmeny farby tváre asi nešlo. Možno si to nevšimnú. Tvárili sa, že chlípajú svoju menerálôčku, ale oči mali ostré. Nedočkali sa hneď odpovede. Čo ťa nezabije, to sa ťa pokúsi zabiť znova. Pochopila obratom, keď sa na ňu zosypala druhá otázka, od druhej pseudofaninky. Červenovláska s hrdo vypnutou hruďou, lebo videla, že konkurencia je slabá si stala pred kormidlovú loď a zadrela nečakane v  jasnejších kontúrach.

  - To vieš. On sa nezdá...Jeden by povedal, že s jeho ksichtom a tou chromou nohou je stolička to jediné, čo kedy zasúval, ale naša „priateľka“...- natočila sa na dve spolupáchateľky, čo sa už chichúňali do bubliniek a afektovane pokračovala, zopakujúc kľúčové slová.  – Naša spoločná priateľka Zelena, tvrdí niečo úplne iné... – prekrútila očami, snažiac sa napodobniť Zelenu.

  Tak, toto asi neustojí so cťou. Zrejme narážajú ...opýta sa.

  - Ak správne chápem...Máte pocit, že tu niekto nehrá fér? Niekto tu spomínal nejakú protekciu...protežovanie a...- habkala, ale najradšej by zmizla, rozplynula sa ako bublina v ich nápoji. Nebude im predsa vešať na tie drzé zvedavé sosáky svoje intímne tajomstvá. Zelenu asi zmlátila málo. Mala jej zlomiť sánku hneď na tom javisku. Toto celé je iste jej robota. Ale odkiaľ môže vedieť...nešlo jej do hlavy, lebo ju mala plnú ďalších a ďalších nezodpovedaných otázok. A aj tých nenápadne položených.

  - ..a presne toto! – položila jej Ruby ruku na rameno, akoby ju chcela prijať do spolku a pritiahla ku kamoškám. Neprotestovala, nebránila sa. Nevedela zrazu, kam z konopí.

- Zelena  totiž tvrdí, že je to s ním niečo... neuveriteľné! Pre mňa je skôr neuveriteľné, že on a ...- urobila dramatickú pauzu.

  Došľaka! Keby len neuveriteľné, ale fantastické, očarujúce, nenapodobiteľné, neskutočné...pssst...bolo to len raz! Šetri superlatívy. Zachovaj pokoj. Upokoj sa! Prestaň sa triasť ako ratlík práve vydolovaný z chladničky a hlesni niečo do pléna. Prosím, nech je to vtipné, alebo aspoň odzbrojujúce. Už-už sa strojila odvetiť, ale ďalšia ich veta v nej pridusila aj samotný nádych.

  - Jasné, že s ním spáva! Tie behy každý večer sú len naoko. Stretávajú sa a milá krásna ryšavá má potom nábeh na hlavnú úlohu, aj bez postavenia sa na štart. Stačilo jej zaplatiť štartovné... – vytasila dokonalý chrup Ruby a čakala, či im na to táto tu, nejaká zrazu vyplašená a skolabovaná už na pol žrde babenka v podprsenke, čo aj tak nemá na čom držať, povie. Či dokonca odobrí a pridá možno nejaké tie pikošky z minulosti.

  - Adam a Zelena? – dokázala ako jediné vypustiť z úst.

  - Ale, Adam? Ty sa k nemu ako familiárne obraciaš... No, nezdalo sa mi, že by zrovna k tebe choval nejaké vrelé sympatie. Ty si pod palcom skôr našich dvoch vysušených babeniek, čoskoro vo výslužbe, milá moja. – založila si Aurora vlasy za obe odstávajúce uši, sklamaná, že sa táto tu tvári, akoby jej rozprávali novinku, takže sa nič nedozvedia, či aj predtým niečo toto, tamto medzi Zelenou a ním...

  - Adam a Zelena?!...- zopakovala neveriacky, neuveriac ani sama sebe, že to vôbec vyslovila.

  - Má sa stať novým šéfom súboru, takže to my a aj ty môžeme rovno zabaliť. Hlavnú úlohu má dávno vyárendovanú tá ryšavá štetka. Zaslúži si ju. Ja by som si radšej ľahla pod sústruh, ako hentakú trosku. – otočila sa k Belle chrbtom a načapovala si ďalšiu dávku cigánskeho striku. Tentokrát teplú vodu so studenou.

  Chytal ju závrat. Na jazyku cintorín a niekto sa ho pokúša nadôvažok preorávať.

  Dvere na kuchynke znova vrzli.

  Dnu vplávalo telo ešte nesúce za sebou chlad nočného vzduchu zachyteného na...

  - Odkiaľ ju máš?! – vrhla sa na ňu bez rozmyslu a skoro ju prevalila na zem, tak sa zaprela o límec jeho bundy. Jeho bundy! Jeho!

  - Čo vyšiluješ? – premerala si ju Zelena, celá červená, ako letela na intrák a vidiac, že tu stojí len v podprde,  neodpustila si uštipačný komentár.

 - Niektoré ženy sú dobre oblečené a niektoré... dobre, že sú oblečené! – vytrhla z Belliných prstov bundu a hrdo sa v nej vypla na dôkaz, že ona patrí jednoznačne do prvej skupiny. Baby sa zas uškrnuli. Začínalo sa im dnešné nečakané predstavenie páčiť čoraz viac.

 - Narozdiel od teba, ja môžem chodiť aj takto! – zarazila ruky do útlych bokov a tiež sa vystrela. Trochu márne. A navyše...Bolo to hnusné. Dobre vedela o vrodenom ekzéme súperky, ktorý sa snažila celý život maskovať, ale údel baletky a časy spoločných šatní a spŕch nie sú viazané kňazskou prísahou. „Aj tak si nemusela, Belle...to fakt nebolo pekné.“ Vypovedané slová a vystrelený šíp už ani boh nezastaví...

  Zelena začínala meniť farby. Kútikmi úst jej mykalo. Strhla zo seba bundu, chvíľu ju točila v náručí ešte celkom nerozhodnutá, ale vymrštila ju nakoniec proti Belle.

  - Obliekol mi ju, aby mi nebola zima, keď sa budem od neho vracať na intrák... Ale rada ti ju na dnes požičiam, aby si sa nemusela po chodbe pretŕčať s tým svojím  slepačím hrudníčkom! precedila cez zuby a vykráčala von.

  Bezmocne držala v ruke dobre známu bundu, z vrecka ktorej vypadla na dlážku rozmrvená bagetka.

  Zohla sa po ňu. Presne tá istá, ktorú kúpil aj jej...keď...vtedy...keď...vtedy!

domiceli