RUMBELLE - Akvárium... 5. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   5. kapitola

       Okrem človečieho hurhaja sa začínal množiť i ten umelý. Z ampliónov neznelo nijaké tiché, monotónne: „Vážení návštevníci, prosíme, aby ste zaujali svoje miesta v hľadisku...“ Džingle striedali výbuchy smiechu a kvázi moderovanie típkov, čo si mysleli, že vedia improvizovať, medzi to strohé pokyny a nekonformná trhavina rôznych hudobných štýlov, čo drásala uši a slabším náturám sa začínali objavovať tiky.

  Jej ruky sa už ledva držali na nohách, ale neodvážila sa opustiť stanovisko. Čo ak sa adresát, alebo majiteľ jej nechceného, ale v slabej chvíli prebraného balíka, nebodaj vrátia. Bezmocne sa otáčala, ale pre všetkých bola iba vzduch.

  Iba jeden ju zaregistroval trochu iným pohľadom. Muž s vrecami plnými skrkvaných plastových fľašiek, ktoré sa práve snažil odtransportovať ku kontajnerom vonku. Nie. Bude sa ich snažiť skryť, aby nemusel prejsť okolo nej...a nebodaj pozdraviť. A asi aj sám seba. Iste ho ešte nevidela. Tak to má byť. Hoci by bol, nejako svedomím takmer prinútený a dokonca ochotný, v prvom okamihu, ponúknuť jej jeden z mega sáčkov, aby sa zbavila nákladu papiera. Takmer to aj urobil.

  - Nepostávaj! Toto patrí na centrálu...práš s tým na príjem...- prefrngol okolo jeden z ošiltačkovaných a vidiac, že sa nemá k pohybu, zdrapol ju za rameno a ostro potiahal za sebou. Mala čo robiť, aby udržala náklad aj smer.

  Zmizla mu z obrazu. Zapamätal si len zvuk šľapiek, plieskajúcich o päty, čo mu znelo ako mľaskanie. Nie, nepoužiteľný zvuk. Opäť sa pristihol pri tom, ako si robí vlastný archív zvukov a snaží sa ich zakomponovať do svojho diela. Škoda, že trasúce sa vlasy, ako bezradne mykala hlavou, či ju niekto nezachráni, nepočuť...Nie, nemieni ju zachraňovať. Bude rád, ak o ňom nebude ani len tušiť...Má rád svoje súkromie. Svoje pracovné inkognito.

  - Tie pootvorené dvere vľavo. A porote došli nápoje. Zbehneš do sektoru „K“, každý má štítok v chladničke. A nepopleť to, sú hákliví.  – postrčil ju chlapík s navigáciou, pohľadom už sondujúc okolie a do miniatúrneho mikrofóniku handsfree, ktorý zaregistrovala až teraz odmrmlávajúci akési súhlasy.

  Nemusela ani prekročiť dvere, už ju ďalší nemenovaný a takmer identický odbremenil a tresol jej pred nosom dverami, aby ich zas otvoril a doslova po nej hodil dve prázdne fľaše od minerálky. Chvíľu s nimi groteskne žongľovala, kým si ich ustálila v náručí.

  „Sektor „K“...zopakovala si a tentokrát sa prestala obzerať bezhlavo. Naozaj bolo divadlo plné štítkov s kadejakým označením. „K“ bude klub, prípadne kuchyňa, ak zapojíme fantáziu „kráľovstvo jedla a pitia“. To sa môže improvizovane rozkladať na území  bufetu, prípadne v niektorej zo šatní. Vyrazila priamo, spokojná so svojou stratégiou.

  Takže bufáč. Vládol tam čulý turistický ruch. Ľudkovia mávajúci poradovými číslami sa domáhali dopingu, samozrejme, prednostne, zopár odhodlaných študentiek za pultom pokukovalo a rozdávalo inštrukcie i nápoje v snahe, že si aj ich niekto všimne, ak budú dostatočne usmievavé a urečnené a radodajné.

  Pochopila ich stratégiu, dvihla nad hlavu fľaše a pokúsila sa byť dôležitá.

-          Nápoje pre porotu!...- stala si na špičky.

  Tie slová pôsobili ako čarovná formulka. Utvoril sa koridor a ona mohla prejsť ako kráľovná po móle. Aj tak prešla a nonšalantne položila prázdne fľaše na pult. S vymenenými za plné sa afektovane zvrtla, pripadajúc si nenormálne dôležito a chcela vykročiť. Nevedela však kam.

  Mal dvihnutý kútik úst, sledujúc celé jej minidivadielko jedného herca. A všimol si aj jej rozpaky. Iste ich nespôsobil on, hoci s vyhrnutými rukávmi držal v rukách zas vrece s odpadom, ktoré mu občas napĺňali pažraví súťažiaci i ostatný komparz tu vo vestibule, akoby bol sám živým kontajnerom. Dvihol ruku a palcom ukázal doboku a hore. Hra na inkognito vylúčená z repertoáru. Je to predsa suseda...

  Zaregistrovala ho hneď. Jediný známy v tlupe cudzincov jej nemohol ujsť. Aj jeho ústretové gesto pochopila okamžite. Tie dva pohyby znamenali hľadisko. Divadelnú architektúru poznala detailne.

  Poďakovala mu sklopením viečok.

  A zase tie vlasy. Nevydávali zvuk, ale zdalo sa mu, že cíti vôňu. Synestézia zmyslov je dôležitým faktorom každého predstavenia. Prižmúril oči a zhlboka sa nadýchol, kým okolo neho prechádzala. Ale do nozdier sa mu už dostali len puchy všemožného razenia.

  O fľaše ju oskalpovala drzá pubiška, ktorá mala za to, že ju pridelili porote. Ktovie. Možno rovnaká samozvankyňa ako ona. Len priebojnejšia. Takže sa do hľadiska zas nedostane. A už bola tak blízko.

  Nahnevane zízala na bočný východ, čo mohol byť vchodom, ale pripleskli jej ho pred nosom. Dnes sa každý snaží priplesknúť jej dvere pred nosom. Ale zopár súbojov už vyhrala. Ráno o výťah, napríklad...Iba...zatiaľ.

  Za odmenu schytala náklad ďalších fasciklov.

  - Vyradení. Zoskartovať! – mykajúcimi rukami sa ju snažil spred dvier, ktoré sa na okamih opäť ako zázrakom otvorili, vyšachovať zarastený SBSkár, ktorému to dali na starosti, ale...čo ak by prišiel o ďalšie vystúpenie. – Zoskartovať! Neopováž sa to len tak vyšmariť do smetí. To sú osobné údaje! – prízvukoval jej.

  Zízala na neho ako teľa, ale nemienil ju zbaviť povinností.

  Skartovať, skartovať. Ako keby vedela, kde tu majú skartovačku!

  Vrátničky vedia všetko! Smer – sektor vrátnica.

  Zasa on. Trpezlivo držal, kým mu vrátnička nakladala fľaše, čo jej odporné detiská pokládli k okienku, ako keby boli vo výčape. Sťažovala sa a muž znudene opretý jednou rukou o jej veraje držal a držal a počúval jedným uchom dnu, druhým von.

  - Dobrý deň, potrebovala by som skartovačku, prosím. – natrčila pred babu svoj náklad farebných fasciklov.

  Baba pozrela na muža a otočila sa po ďalšie fľašky, akoby nijaká otázka nezaznela.

  - Prosím...- skúsila s jadrom, ktoré by sa nevrelej ženskej mohlo pozdávať najviac, ale schytala to.

  - Očujem! Som neni hluchá. Najprv pán a potom pes! – zaštekala, z čoho jej malo byť jasné, že najprv si porobí poriadok okolo pracoviska ona, vykydá, čo jej treba, respektíve netreba a potom sa pozornosť bude venovať nejakej otrlej šťande, čo nevie, čo sa patrí, nemá dostatočne sklopené uši a nešúcha pokorne nohami, keď vidí dvoch dospelákov. Pracovať.

  Dvihol a spustil rameno, nemajúc momentálne v úmysle sa jej nejako gavaliersky zastať. Dokonca aj pohľadom uhol, stále nezvyknutý, že je už vlastne odhalený a nejaká malá suseda vie, že upratuje v divadle. Paradoxne sa za to prestal hanbiť. Ak ju dnes stretne ešte zopárkrát, možno sa aj prestane definitívne.

  „Mohol si mať bod. Teraz ti stŕham aj ten prvý. Si nula. Obyčajný nanič súci sused!“ nevzala ho v mysli vôbec na milosť.

  - Super, už by som potrebovala, aby ma niekto vyvenčil. – cúvla a sťažka dosadla do kresiel pred vrátnicou, papiere vedľa nej. Pretrela si spakruky čelo, zošuchla sa nižšie a zaklonila hlavu, pátrajúc v strope po niečom zaujímavom. Kopa odhalených žiaroviek. Večer to musí byť nádhera. Zasnívala sa, ako kráča stíchnutým ešte divadlom do svojej osobnej, len pre ňu určenej šatne, s každým jej krokom sa rozsvecujú postupne svetlá po chodbách...a ona v ich pokojnej atmosfére pláva, mäkko dostupujúc do koberca na vysokánskych štekliach a za ňou vlaje priesvitný šál, ako závoj z hmly...

  Baba zbledla. Voľne rozhodené nohy dievčiny a trochu priblblý úsmev zrazu roztiahnutý na jej hladkej tváričke ju uviedli do rozpakov. Jeho popravde tiež, ale zahral nezáujem. Vytrhol vrece a rýchlo opustil priestor.

  - Skartovačka vám zmizla, dievčinka! Má ju na starosti. Má ju v sklade, keby ste chcela vedieť. Má ale inú robotu a má vás na saláme! – zrúkla na ňu a v tom momente akoby  prasklo niekoľko žiaroviek rovno nad jej hlavou a zosypali sa jej rovno do vlasov.

  Natrčila babe zadok, nech sa pokochá, mrochta jedna neprajná. Pozbierala papiere a...

  - ...a sklad je...? – vylúdila neúprimný úsmev.

  - Tam, kde vždy! – nerozdýchala ženská jej dokonalé proporcie a zaliezla do kamrlíka k svojej smradľavej mačke.

  Sklad nebol v nijakom sektore. Podzemie. Kde inde...Nad dverami skladu svietilo: Skladové priestory. A ešte: Služobný priestor. A ešte: Nepovolaným vstup zakázaný. Ju sem povolali. Odvolali. Zavolali, zvolali... Skrátka osobné údaje sú citlivé, treba skartovať. Stlačila kľučku a ocitla sa v úplnej tme.

  Dvere za ňou sa zabuchli.

  Kdesi v diaľke blikalo chabé svetlo označujúce únikový východ.

  Prilepila fascikle o hruď a šmátrala po vypínači, zapínači, čomkoľvek, čo by jej posvietilo na cestu. Našla. Fungoval. Kdesi hore, párkrát zapraskalo a priestor osvietilo mäkké žltkavé svetlo zo zdroja, čo sa podobal skôr reflektoru.

  - Waw! To je...neuveriteľné! – vyšlo jej z úst, keď uvidela rozsiahle priestory preplnené harampádím od výmyslu sveta. Depozit. Divadelný depozit. Nie, nie...toto musí byť iný svet. Kráľovstvo fantázie...

  Okamžite by uverila, že sa ocitla na scéne a kdesi za klavírom sedí fantóm opery a o chvíľu sa ozvú prvé, nesmelé tóny clivej melódie.

  V hlave jej už znela. Papiere skončili pod nohami a ona omámená objavom vplávala do útrob medzi sadrokartónové kulisy a imitácie starobylého nábytku s prižmúrenými očami, hmkajúc si melódiu. Ruky sa jej automaticky rozvlnili a neuvedomiac si ani, tancovala medzi všetkým tým, víriac prach a  bujnú fantáziu dostávajúc na samý pokraj priepasti svojho dávneho sna, do ktorej skočí rada a oboma nohami...

domiceli