RUMBELLE - Akvárium... 3. kapitola

Rumbelle

  Akvárium

   3. kapitola

       Snažila sa zívať, čo najtichšie a zároveň jedným okom žmúriť smerom, kde sa mal zjaviť čumák. Aby ho neprešvihla. Ono, že ju nechytí, bude Henryho s mamou menej bolieť, ako keby náhodou zdochla a rozkladala sa ktoviekde zastrčená.

  „No, tak, Gretel! Vylez už! Alebo aspoň zašramoť, nech viem, že si neskapala...“ modlila sa nenápadne a zúfalo zároveň, lebo mala pocit, že dnes zmešká do divadla. Práve dnes! Opatrne otvorila kabelku a rozsvietila mobil. Toľko hodín!

  Namiesto čierneho špicatého a chlpatého trojuholníka pysku s fúzikovým zakončením a malých labiek tľapkajúcich po odhalených parketách k žrádlu, čo sa v tichu odrážalo, ako ozajstný buchot, sa ozval ozajstný buchot.

  Zahromžila len v duchu. Stratila zbytočne päťminútovku, ktorou si  potkanica dávala načas, zrejme vo svojom nedokonalom mozočku inštinktívne prepokladajúc, že keďže je dlho ticho, je tam sama a cesta k žrádlu nebude ohrozená. Buchot ju posunul na métu novej päťminútovky, na ktorú nemala čas, ani chuť. Či žije, bude vedieť podľa toho, či žrádlo zmizne. Skontroluje poobede.

  Vyskočila z kresla, napravila remeň kabelky a pobrala sa k dverám. Kukátko jej síce napovedalo, že tam ktosi stojí, ale nejako onoho človeka nevedela priradiť. Stál odzadu. Len vlasy. Otvorila.

  Natočila sa k nej rozospatá žena s rukami vbok. Nepriateľské gesto. Jednoznačne.

  - Konečne som vás zastihla. Ja mám trpezlivosti plný kýbel, slečna...- premerala si suseda susedu a vyznelo to takmer žiarlivo, lebo jej by už slečna nepovedal ani podgurážený slepec. Preto sa radšej nadýchla. - ...ale práve mi praskol. Ten kýbel. Že ste neumyli vestibul, keď ste mali službu, som prelúskla, že nepolievate kvety na medziposchodí tiež, že tam chodíte fajčiť a zabúdate zavrieť vetračku, budiš...- začala zhurta a pokračovala ešte výrečnejšie, nerešpektujúc, že je včasná hodina ranná a celý vchod ešte zrejme spí. A teraz už zrejme nespí. – Ale to nekonečné dupotanie nad hlavou, vždy, keď mi večer začne seriál, to už je vrchol! Vôbec sa pri tom nedá spať! A nechápem, prečo v noci prebrusujete parkety?!  Tie zvuky sú príšerné! Neskutočne obťažujúce a ...vôbec. Každý nájomník má svoje povinnosti a dodržiavanie nočného kľudu patrí medzi prvoradé! – na prvý pohľad ukončila obžalobu, ale to sa len znova nadychovala, lebo jej korpulentná postava nedokázala v pľúcach udržať toľko vzduchu naraz. Veľkú časť spotrebovala na obyčajnú činnosť už samotná jej  existencia.

  Obúval si topánky v medzichodbičke a počul hurhaj pred dverami.

  Ako teraz vyjde z bytu? Nemá chuť stretnúť sa so susedkami. Nemá chuť stretnúť sa s nikým. Ale jedno z obvinení by mohol dementovať. Tá vetračka. Zabudol ju v noci zaklapnúť.

  Hluk pokračoval, ale hlas bolo počuť stále len jeden. Takto by suseda neziapala pred zatvorenými dverami. Musí tam mať sparingpartnera. To dievča si to riadne vypíja... Tak jej treba. Fakt dupoce a tá skladba dookola...mu už lezie na nervy. Nelezie. Priznaj si to. Priznal. Netušil akou zhodou okolností, ale keď začnú prvé tóny, väčšinou sa na chate objaví zelený krúžok vedľa jej profilovej fotky. V podstate má tú skladbu svojím spôsobom rád.

  Došľaka. Zmešká do práce! Baby pohnite. Ponadávajte si, pobite sa, alebo zbehnite o poschodie nižšie, len nech je tu na chodbe konečne ticho. Márne prosby.

  „Dievča, bráň sa! Alebo ju pošli do kelu, prípadne sa ospravedlň a kajaj, je mi to fuk, ale zalezte už každá do svojej sluje! A pohnite zadkami, lebo chytím červenú vlnu a zápchu a budem nahratý...“ jedovato prebiehal očami po obrysoch vchodových dvier, akoby ich hypnotizoval, či skôr dianie za nimi. Pred nimi.

 Nedá sa nič robiť. Nasadiť klapky a vyrážam. Neprídem o miesto, kvôli pár hepám, čo nemajú čo na robote a kotkodákajú o ničom.

  V zámku zaštrngotali kľúče. Hlas stíchol. Pohľady sa presmerovali. Zámerne sa hneď zvrtol chrbtom, zamykajúc na dva pozorné západy, aby sa na ne nemusel pozrieť, vysloviac v duchu ešte posledné prianie, aby tu už bol výťah a nemusel pár trápnych sekúnd na neho čakať. Mohli by ho chcieť zatiahnuť do konfrontácie.

  Bol tam! Lapol o stenu opretú barlu.

  - ...brý deň...- precedil takmer nečujne, vyhýbajúc sa ženám stále pohľadom, aj veľkým oblúkom a trhol výťahovými dverami, stratiac sa za nimi.

  Konečne sa spamätala a celá dooblievaná studenou slovnou sprchou okamžite zoskratovala. Tresla vlastnými dverami a v poslednej sekunde zachytila dvere zatvárajúceho sa výťahu.

-          Dovi...ponáhľam. – oznámila stroho susede a už jej nebolo.

Pretiahla sa štrbinou a oprela o vnútro výťahu, zažmúriac oči, prilepiac roztvorené dlane, presvedčená, že práve splynula s tyrkysovou stenou a prestala byť. Muž vo vnútri v tom istom momente zvolil prízemie. A nedobrovoľne sa otočil a dvihol zrak hore do stropu kabínky, akoby odtiaľ šiel huhlajúci susedin krik.

  - A to ani byt nezamknete?! ...sa nebojíte vykradnutia?! Pani Emma sa bude čudovať, keď jej to...- viac nezačuli, ale suseda ziapala smerom ku klesajúcemu výťahu ešte riadne dlho

  Výťah bol sotva pre dvoch. Aj sám pritláčal koženú obriu tašku, takmer ju vytlačiac z výťahu, aj seba k stene, ale vzdialenosť medzi pasažiermi sa akosi zväčšiť nedala.

  Ešteže sa dievča nepozerá. Dievča. Vyzerá mladšia, ako si predstavoval. Keď občas zdvihol hlavu, prichádzajúc z práce domov a pozrel hore do okien, kde býval, asi raz, dvakrát ju zachytil, vo vedľajšom, ako zíza spoza záclony na ulicu. Ale žiadne detaily. Dievča. Špinavá blond. Plné pery. Hladké líca. Štíhla. Dievčensky štíhla. Zaspala?

  Naozaj otvorila oči, až keď výťahom na prízemí trhlo. Vypleštila, doslova, akoby sa prebudila zo zlého sna.

  - Dík, že...ste ma ...počkali. To bolo ...strašné. Ja nebrúsim parkety. To asi Grétka...- chytila sa za hruď, ale nepočúval ju.

  Buchol rukou do dvier, tie sa otvorili a ráznym krokom vytrielil von. Dvere sa jej zabuchli pred nosom.

-  ...že dík. – zamrmlala znechutená, že sú dnes na ňu všetci zlí. Odporní, aby bola presná. Hnusní!

  Strčila do dvierok, letmo nazrela do schránky, dobre tušiac, že tam nič nebude, lebo poštárka sa dokydá najskôr o deviatej. Aj tak jej Emma nenechala kľúče a letáky musí prácne dolovať a tváriť sa nenápadne, hlavne, aby ju nikto nevidel a neobvinil, že vykráda cudziu schránku.

  Buchla aj do druhých dvier vo vestibule, pretrela si zimomravo holé ramená, rada, že aspoň neprší  a odhodlane vykročila po chodníku smerom k zastávke MHD do centra mesta.

  Povedľa nej pomaly prešlo jeho staré šrotové auto pripomínajúce skôr vyradený exponát  z nejakého najskôr múzea veteránov. Zazrela len ostrý profil sústredený na šoférovanie. Ako to, že si ho vo výťahu, tvárou v tvár, vôbec nevšimla zbližša?! 

  "Tvárila si sa, že si pretransformovaná na stenu, drahá..." zaryl do nej zdravý rozum. 

  Veď je to jedno. Umrmlaný sused. Nespoločenský, zatrpknutý, iste frustrovaný. Nejaký odľud. Ale nie je taký starý, ako si podľa barle myslela. Skôr naopak, ale to by si ho potrebovala obzrieť detailnejšie. Muži starnú inak.

  Treba kopnúť do vrtule. Divadlo nepočká.

  Obzrel si ju ešte v spätnom zrkadle. Akosi ťažkopádne našľapuje. Plecia tlačí priveľmi k sebe, trochu zhrbená. Mala by nosiť topánky na vysokom podpätku, to by ju nútilo sa vystrieť a kráčať gracióznejšie. Je maličká. Príliš útla. Ohodnotil a potom sa už naozaj sústredil iba na cestu.

domiceli