RUMBELLE - Peľové zrnká... 67. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

67.kapitola

  Peľové zrnká

   

         Zázrak na raňajky pripomínal pátranie po stratenej arche. „V tomto kameňolome fakt nie je nič na pozžretie!“ skonštatoval zhrozene a sklamane po pár otvorení dvierok, truhlíc, zásuviek, nadvihnutých pokrievkach a ani odraz vo vyleštených panviciach nepripomínal dobroty, ktoré by tak potreboval na zahájenie udobrovania, poznajúc jej labužníctvo a záľubu v bahnení si  v tejto biologicky nutnej oblasti.

   Tých pár už polámaných, melniacich sa praclíkov, čo uchytili z domu a ulúpené Henryho napolitánky, ktorými malý Bae zatiaľ pohrdol, netušiac, že mal byť ich majiteľom, na rautové stoly nestačili. Predpokladal, že tu nájde nejaké zaváraniny, med, konzervy, alebo aspoň čaj, došľaka, to je čo za hradného pána, keď má kuchyňu vyzametanú?! Za toto niekomu zavarí!

  Lenže on potrebuje skôr navariť! A hneď.

  - Tak sa popasiem pohľadom po záhrade, ak budem mať šťastie, nejaká tá burina, z ktorej sa bude dať vyluhovať aspoň čaj, sa možno aj nájde. A...pozor, milé praclíky, ak je tu stále sad...možno niečo dozrelo. – zadeklaroval tu prítomným zvyškom jedla a pohrozil im prstom, aby sa neopovážili zmiznúť.
   Prudko zasunul stoličku a opustil úbohé raňajky s práve dozretým rozhodnutím stať sa zberačom, lebo lovcom si netrúfal.

  Do očí mu vrazilo slnko päsťou, čo nebol práve najprijateľnejší nákupný košík a po obnovení činnosti podviečkovej rozviedky s patričnou hrôzou skonštatoval, ako dobre sa tu o jeho majetok starajú. Všetko sterilne upravené. Skosené, burina vyšklbaná, záhony žiadne. Ale hej, ruže. Síce v štádiu rozkladu, ale predsa. Na začiatok, nie zlé znamenie...

  Načiahol sa k jednej z nich, bez milosti ju odšklbol, zahrešil, lebo zabudol na tŕne a ešte s jedom v hlase zavolal po jej budúcej majiteľke. Nič.

  - Belle!  Belle! No, tak, aspoň sa ozvi. – ozvena odniesla i preniesla výzvu doďaleka, ale odpoveď sa jej bumerangovo vrátiť nepodarilo.

  Zastokol ružu do vrecka košele a vykročil k padaciemu mostu. Vyslobodiť zakliatu princeznú z područia trucu.

  Zazrel ju sedieť vo vysokej tráve, o kus ďalej, tak, ako jej poradil, kúsok od močiara, čo sa vytvoril z dažďovej vody a imitoval tu hradnú priekopu.

  - Prečo kempuješ v tom smrade, zlatko? – zaafektoval, mykajúc nozdrami nad závanom, čo vychádzal z tlejúcej podstaty vody, okolie ktorej sa mu tiež nepozdávalo a to voľne pohodený nočník bol ten najmenší problém. Ladil aspoň kvietkami po obvode. Zrejme služby starostkinej kancelárie končili za múrmi hradu. Zvyšok ber ďas. Aj to tu tak zanedbane ako v pekle vyzeralo. Až na toho jedného puchriaceho sa padnutého anjela.

  Iba fňukla a natočila sa mu chrbtom.

  A jéje, je to tu. Dobre. Vytiahol z bočného vrecka ružu a kvokol si k nej, natrčiac jej ju pod nos.

  Fňukla zas. 
  Ok, z kvoknutia na koleno. 
  Fňuk.

  Vytasíme do boja slovný arzenál.

  - Iba som trochu žartoval. Je ťažké byť romantický na takomto Bohom zabudnutom mieste. – uvidel opodiaľ medovkový trs, zabudol na romantiku, prejavil sa v ňom onen vsugerovaný zberač a načiahol sa za ním.

  - Tá ruža bude stačiť. – zašomrala, dívajúc sa, ako kmáše drobné lístky poriadnym rozmachom dlane  a vzala mu ju z ruky.

  Pousmial sa.

  - Kedysi sa varievala kaša z lupeňov ruží, s medom, hrozienkami a orechmi, ale obávam sa, že tvoj mlsný jazyk by si nepochutil tak, ako tvoje rovesníčky pred tristo rokmi. – melnil medzi prstami oválne mäkké lístočky.

  - Čo ty vieš o mojom jazyku... zamrmlala znovu,  pritiahnuc si nohy k brade, zastokla ružu medzi kolená a ponorila do nej nos.

  Načiahol sa k jej tvári a využijúc okamih, kedy ju prekvapila medovková vôňa prudko raziaca z jeho prstov, odvážil sa drzo zistiť niečo viac o jej jazyku, nie súc si celkom istý, či o ňom vie naozaj dosť. Aspoň dnes. V noci mu bolo všetko jasné. Jeden rýchlo zabúda a opakovanie je predsa matkou múdrosti.

  - Už viem o ňom dosť. – žmurkol po chvíľke, nechajúc viečka ešte spustené, popamäti sa zoznamujúc  nanovo a primerane pozorne  s vrchnou a potom individuálne, aby náhodou nedošlo na nejakú tú žiarlivosť,  aj so spodnou perou, kým mu došlo, že zas niečo zabudol z domácej úlohy, ktorou si bol pred chvíľou taký istý a vrátil sa na doučovanie z jazyka, lebo tie teraz vládnu svetom a jeho túžbou je ho dobyť. Ochotne mu venovala ďalšiu sotva párminútovú hodinu, kým nemala plnú hlavu drobných medovkových lístkov, aj celých trsov, ktoré jej tam prstami dlaní zavliekol a poskrýval, sám už nevnímajúc, kde všade.

  - Au, au...- trochu zle artikulujúc zamňaukala, keď sa ju pokúsil nenápadne celú skryť do trávy v horizontálnej polohe.

  Spozornel, zaregistrujúc jej vážnu tvár.

  - Som sa šmykla...preto tu sedím...bolí...bolí ma členok, asi ho budem mať vytknutý, alebo čo...- načiahla sa k nohe a obávala sa k nej priložiť ruku, aby sa nevystavila zbytočnej bolesti. Aj pred jeho rukou cukla vopred.

  A máme tu ďalší level, kráska. Tak dobre, hru prijímam...

  - To ma mrzí...- pozrel na členok zboku a skúsil jej pomôcť vstať. – Asi nemôžeš kráčať, však? – spýtal sa zhovievavo a ani nečakal na prikývnutie, vzal ju do náručia, cestou stíhajúc zodvihnúť aj voľne pohodený puk ruže a ako pravý rytier si ju niesol do vnútra hradu, uloženú mu na ramene ako ospalé, hrou už uplantované  mača. Trochu vyžraté mača. Konštatoval krok po kroku, ale mal ranný rest a týmto ho môže raz-dva splatiť.

   Keď sa jej ruža málila a vymyslela si túto frašku. Len sa rozpakoval, kde bude najbližšie vhodné miesto, kam ju hodí a vypýta si mzdu, aj úroky z omeškania. Tá vysoká tráva tam pod hradom bola taká vábivá. Mohla ho vyplatiť rovno tam, nebol by sa bránil...

  Ani netušil, že sa zamýšľa nad tým istým. Či ho nechá, aby ju vyvliekol až hore do postele, alebo sa uspokojí s tým obrovským kreslom, prípadne jej ponúkne nejakú romantickejšiu alternatívu.

  Najbližšie bola kuchyňa. 

  - Úžasne romantické! – zhrozila sa, vymrštila mu z náručia, rýchlo zabudnúc na zranenú nôžku a chcela ufujazdiť pred predstavou, že ju zas čakajú mordie s varením a riady a vôbec.

  Zachytil ju za blúzu a bez zľutovania stiahol späť. Bez akejkoľvek milosti vzal opätovne  do náručia a po pár krokoch posadil rovno na stôl.

  - A teraz sa netrep, aby ťa ten členok zas náhodou nerozbolel a ja si zatiaľ vylovím z tvojich vlasov polotovary na môj medovkový čaj, veverička...- zatiahol tak nápadne, že s touto, ním práve schválenou, alternatívou jej nezostávalo nič, len rýchlo súhlasiť...

  ...aby si to náhodou nerozmyslel. Veveričiak.

domiceli