Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
58.kapitola
Peľové
zrnká
Vysvietené bistro voňalo dosť podozrivo,
aby sa jeden odvážil vypýtať si jedálny lístok, ale bolo to jediné otvorené
napájadlo aj krmelec v jednom široko-ďaleko. Ako vždy plné dvíhajúcich sa
rúk. So šerifom chce byť každý zadobre.
- Je vám na stanici otupno? – privítala ich
svojsky babka namiesto ponuky a oprela sa s utierkou pod rukou a na pol žrde spustenými okuliarmi v strede nosa o kraj pultu, na znak toho, že očakáva útratu.
- Práve naopak, dnes tam máme zas plno.
Lukratívni hostia, škoda, že sa nemohli legitimovať, ale u nás sa môžu
cítiť ako v raji. – nalial si šerif sám kávy tesne po okraj.
- Tak dobre? – neveriacky sa nahla Ruby a vedľa
kávy pristála cukornička s katapultujúcimi sa kryštálikmi.
- Nie, len to, že sú úplne nahí. Teda boli. –
pridal sa strážnik, utierajúc si pot a s vreckovkou vytiahol z vrecka
aj malú figúrku. – Zabudol som mu ju dať. Asi vypadla. Blbá kľúčenka. Možno mal
ten chlapík aj pravdu, že sa len nedopatrením vybuchli a tak nám nemôžu ukázať doklady...- začal
filozofovať nad točiacou sa princezničkou nad barovým pultom.
Zaregistroval ich hlučný príchod, ako každý,
ale zaujala ho až kľúčenka. To by musela byť priveľká náhoda, aby to nebola tá istá...
Pozrel na Henryho, ale ten zrejme rátal
bublinky v pive, tak ho nechcel rušiť.
- Prepáčte, pán policajt. Smiem sa spýtať,
odkiaľ máte tú...? - ukázal prstom na figúrku Belle.
- Corpus delicti. – vypol sa hrdo strážnik a schoval
ju do dlane ako predmet doličný.
- Prestaň sa predvádzať Billy, lebo ťa šupnem
do cely k nim, za okrádanie obžalovaných a to si píš, že ti nedám
vybrať, či stráviš noc s ňou alebo s ním. – chlupol si Graham z kávy
a zmraštil sa znechutene. Zabudol prisypať cukru a to ho Ruby rázne
upozornila na jeho existenciu, dobre poznajúc babkine smrtiaky.
- Zatvorili ste môjho brata a jeho snúbenku?
– sadol si vedľa na barovú stoličku a pokynul Henrymu, aby sa láskavo tiež
postavil a zapojil do rozhovoru.
- Namali pri sebe doklady. Nemohli sme skontrolovať meno ani trvalé bydlisko. A ja aj tak poznám všetkých tu v meste. Ich nepoznám. - začal strážnik ľudsky a pokračoval policajtsky. - ...obžalovaní boli riadne nahlásení ako
narušitelia na cudzom pozemku, bolo našou povinnosťou zasiahnuť. Predstavte si,
boli takmer nahí, vonku, na trávniku a len-len, že nedošlo k nejakému
výraznejšiemu incidentu...Našťastie sa správali aerodynamicky, to jest, nekládli odpor. Pri zatýkaní... Aj...Ani...- nadchýnal sa strážnik ďalej, napriek šéfovmu
upozorneniu, pyšný, že je zrazu stredobodom pozornosti celej už rehotajúcej sa
krčmy.
- Pán Gold a slečna French sú zatknutí?
Prečo? – otvoril ústa chudák starec. – Oni, oni sa nevlámali. Oni tam predsa
bývajú. Pán Gold odkúpil môj starý dom a teraz len vybavujeme potrebné
formality. Spýtajte sa pani starostky. O všetkom vie...- lapal po dychu
zhrozený, akého privítania sa to, a už po druhý raz, dostalo jeho pánovi. Najskôr
lúpežné prepadnutie vo vlastnej záložni. Teraz ho zaistí policajná hliadka ako
zlodeja a narušiteľa nočného ticha, či ako sa tým výtržníkom nadáva...zúfal si.
- Starostka o všetkom vie?! – zošuchol sa
z barovej stoličky očividne rozladený Graham, po počutí obvinení, aj jej
mena. – Aj o tom, ako si užívajú jej noví obyvatelia mestečka vonku na
trávniku?! ...Tak to nie! Toto je poriadne mestečko! A vždy bolo, aj bude! Tu za poriadok zodpovedám ja!
Tu takéto maniere my tolerovať nemienime a ani nebudeme! – nakričal na
chudáka Henryho a pokračoval smerom k ostatnému, stále sa dobre
baviacemu osadenstvu. – Prípad sa bude riešiť zajtra ráno a podľa zákona
bude aj vyriešený buď blokovou pokutou s napomenutím alebo verejnoprospešnými prácami v prospech
nášho slušného, poriadkumilovného mestečka! – zdvihol ukazovák a zožal obrovský,
trochu sarkasticky myslený, ale potlesk.
Henryho musel Edward podoprieť.
- Pán Gold a...bude zametať ulice...- zazúfal
si pošepky. – Ja som to tušil...ja som to vedel, že ten jeho nápad nechať
všetko tak a presťahovať sa sem a začať ako obyčajný človek
nanovo...Tu to má. Bude obyčajným človekom. Zametať ulice... – kýval hlavou do
strán a nešlo mu to do nej.
- Môžeme s ním hovoriť. Nejaká kaucia,
prípadne rodinný právnik...- natočil sa Edward na šerifa, ale tušil odpoveď.
Nedostal žiadnu.
- Spíš? – skúsil už po niekoľkýkrát, ale
debatoval len s pravidelným dychom z vedľajšej cely.
Sedel na svojej tvrdej prični. Chrbtom k nej,
ale netušil to. Vankúšik ani deka ho nezaujímali, možno len to, že strážnik mu
vrátil len jednu z ponožiek. Pripadal si smiešny. Ale nejako sa za tú
hodinku, možno trochu viac, možno menej, pobytu v cele, zmieril s tým, že nie
je skrátka dokonalý, ako si celé roky myslel. A to sa mu páčilo. Jeho hra
na obyčajného smrteľníka sa vlastne začína dobre.
Nemusí sa trápiť so zoznamovaním sa s mestečkom,
zajtra bude opäť číslo jeden v miestnych správach a ak majú plátok a fotografa,
konečne ho ľudia aj spoznajú inak, ako obeť z lúpežného prepadu miestnej záložne. Čo je hlavné, spoznajú ho.
- Belle, čo by si povedala, keby sme sa tu usadili?!
V tej vile nad mestom budeme bývať, ja si opäť otvorím záložňu a budeme
tu žiť ako dvaja...vezmeš si ma? – dokončil myšlienku.
Zase len dych.
- Chvalabohu spíš. Nie, nie, že by som to
nemyslel vážne, ale ...asi by ma bolelo, keby odmietneš. Takto si budem
myslieť, že súhlasíš. Ak súhlasíš. – rozohrával pomyselný dialóg s hlavou opretou
o vydratú stenu cely.
- Zámok vrátim rodine. Teda Edwardovi. Patrí mu.
Na papieroch sa už pracuje. Chce to len čas. Síce zatiaľ odmietol a poslal
ma do...veď vieš, asi kde, ale ja ho už presvedčím. Tak to bude najlepšie. –
zadíval sa na vankúš a predstavil si manželskú posteľ. – Tú Henryho
barabizňu opravíme. Ak mi Edward pridelí nejaký ten dôchodok pre začiatok, kým
si sám zarobím, pôjde to rýchlo. Lebo to
čo mám našrečkované, asi miniem zajtra na kauciu za nás dvoch... Ozaj a spojazdníme
aj tú záhradu, aby si vedela. Na tom trvám. Treba zavlažovací systém, lebo tá
drapľavá suchá tráva mi nerobí dobre. – pošúchal sa lopatkami, ktoré to vedeli
lepšie, po stene a tváril sa, že sa ohromne baví na vlastných úchvatných nápadoch s plánmi spoločnej budúcnosti.
- Už som sa obávala, že budem musieť behať s krhlou.
– odpovedala mu ozvena odvedľa.
Usmial sa viac. Ako rýchlo prijala žiadosť o ruku...
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára