Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
59.kapitola
Peľové
zrnká
Dívať sa na Henryho, ako dokonale
imituje zmoknutú kôpku nešťastia, napriek opatere slečien sestričiek
v kláštore matky predstavenej, kam ich poslala starostka po nejaké
oblečenie, kým pán Gold vybaví s ňou na úrade potrebné doklady, bolo nad
ich sily. Nemali chuť na ľútosť, skôr im mykalo kútikmi úst, ako sa
prehrabávali starostlivo potriedenými kusmi odevov v obrovských škatuliach a vreciach, čo sem navláčili ľudia na
charitu a vyberali niečo, v čom by Belle mohla medzi ľudí, namiesto
erárnej deky. Tie už mala v zásobe tri a nemienila sa ich vzdať. Založí si zbierku. Niečo ako album dek.
- Snúbenica pána Golda v Second
hande...- potiahol chudák slinu a nechal ruky založené v lone, aj keď
čaj, čo mu ponúkala jedna zo sestier tak pekne voňal medom.
Čo horšie ho ešte bude čakať? Požičajú si
niekde v osade podvozok kočíka a prejdú sa mestskou sieťou
kontajnerov?! Zhrozil sa predstavy.
- Henry, prestaňte sa zdúvať a ohŕňať nosom! – hodila po ňom
akýsi zvršok, z ktorého sa vykľulo tričko s veľavravným nápisom:
Nikto nie je dokonalý. Mne, napríklad, chýbajú chyby. – Toto nemala byť niekoľkodňová
návšteva, len odvoz na skúšku plus nejaký ten obed v tomto meste. Môžeme
my za to, čo sa zomlelo? Nemôžeme! A toto nie je sekáč! Toto je charita.
Týmtotu sa pomáha ľuďom v núdzi. A ja som "ľud v núdzi" – ukázala
na seba, skôr chcela ukázať, ale mala už plnú náruč navyberaných vecí, tak len
pod nimi vypučila trochu brucho Henryho smerom. - Starostkine kostýmčeky by mi
boli veľké, veci Ruby zas malé. Obchody s odevmi tu nemajú a ja
nemôžem už tretí deň chodiť v tom istom. – obhajovala svoje právo na
garderóbu a normálne sa tešila, ako si niektoré vskutku vintage kúsky
poskúša a urobí tu prítomným módnu prehliadku.
Urobila.
Neprestal lamentovať, ale niektoré kreácie
ocenil. Svojsky.
- Ako moja nebožka starká...ako suseda, tá
stará nepríjemná hrošica...ako náš chudák z technických služieb,
integrovaný neboráčik...smetiar...som myslel...ako použitá drôtenka. – a v očkách
mal des z toho, že pod týmto je podpísaný už od začiatku. A v tomto s ňou, respektíve vedľa nej, vyjde na ulicu.
Jemu sa najviac páčila priesvitná blúzka, ktorú jej tam sám nenápadne prihodil, keď sa nedívala
a hoci bola poslušne pozapínaná až po krk a ešte trošku vyššie, akútny
nedostatok spodného prádla z nej urobil doslova dizajnový kúsok
z módnych mól Haute cuture, ktorý ocenil potleskom a sestry modlitbou
pri odvrátenom zraku. Dvoma, potom, čo modelka návrhárovi s podozrivým úškľabkom natrčila prostredník.
Dobre, zvolila bielu, krátky rukáv
s krajkou, namiesto spodného prádla vrchná háčkovaná vesta, aby sestrám
nezabiehalo a vydolovala aj sukňu. Zrejme detské číslo, ale narvala sa do
jej úzkeho zvýšeného pásu a potom to šlo aj tak do áčka, len sa nesmie zas
príliš zohýnať. Neodolala šnurovacím vysokým topánkam so síce vydranou špičkou,
ale tie boli pre ňu TOP. Zatackala sa pred pánmi a vystrúhala ten
najspokojnejší úsmev z kategórie uspokojených žien, navyše, keď jej sestry
rýchlo napratali igelitku aj niekoľkými inými kúskami, ktoré, ako sa zhodli,
nie sú vhodné na bohabojné účely charitatívnych misií do osád k minoritám
a ony sa ich s veľkou vďakou k nej radi zbavia.
Aj ten sa mu páčil. Spokojný úsmev. Nijaké
vypleštené oči, vykrútené pery, blbé otázky o budúcnosti. Ešte aj tá blbá
noc v celách-samotkách, musela stáť asi za to, podľa toho, ako na neho
ráno, po prepustení, doslova bez slova
pozerala a stihla mu toľko toho len očami a úsmevom povedať, kým ju s Henrym
neodviedli ...obliecť sa.
Jej sa nepáčilo, že hoci zdržiavala, koľko
mohla, len aby sa ho dočkali, neprišiel po nich. Zas bude na neho len čakať
a čakať...
Henry sa s ňou stotožnil. Chcel ísť
autom. S tmavými nepriestrelnými sklami. Opancierovaným. Neviditeľným.
Lietajúcim, hocakým premiestňovadlom, vďaka ktorému sa vyhnú verejnosti na
ceste do vily. Cítil sa, ako s obrovským transparentom nad hlavou
a na čele, a na chrbte a všade, kde oko dovidí s textom: práve sme vyšli zo Second
Handu...hľa, dívajte sa, hádžte kameňom... alebo také niečo. A vo všetkých
svetových jazykoch, aj v tých vymretých, aby si každý, koho cestou stretnú,
prišiel na svoje.
Ani to nebo sa na to nemohlo dívať. Podľa
neho a jeho teórie veľkej hanby.
Kým dobehli hore kopcom, do nitky premokli.
- Presne tak, dolu s tými handrami! –
otriasol neborák kvapky zo seba ako pes a jasne dal najavo svoj nesúhlas
s celým týmto dianím posledných hodín. Dní. A začínal mať pocit, že
aj týždňov. Takto to nemalo dopadnúť... mal iný plán. Úplne iný.
Pozorne držala zauzľovanú igelitku spokojná,
že niečo zachránila. Niečo musela zachrániť. Potom už má len tie erárne deky.
Zo šumu dažďa vonku, vkĺzol do šumu vody tu
dnu. Sprcha hučala, v kuchyni voda v rýchlovarnej kanvici oznamovala,
že sa tu býva a o chvíľu sa dom naplní teplou parou. Tou
z kúpeľne, aj tou z čerstvo zaliatej kávy.
Ani ho veľmi neprekvapilo, keď videl dve
šálky.
- Henry sa paprčí vo svojej izbe, Belle už
pol hodinu skúša nejakú odrhovačku na večerné predstavenie, ale tá sprostá
sprcha jej to vraj stále harmonicky kazí...- žmurkol Edward s mokrými, prstami ledabolo začesanými vlasmi, tak ležérne, domácky, len v spodnom tielku, ktoré nezmoklo, len navlhlo. – Neviem, či
sladíš, ani to, či pol na pol s mliekom a či ti stačí zalievaná...-
ospravedlnil menu a položil obe šálky na stôl.
Striasol zo seba premočenú deku i košeľu,
navliekol akýsi vypelichaný sveter z vešiačika na chodbe a priložil
ruky k šálke.
- Ani som sa ti nestihol poďakovať. Ani
včera, ani dnes. Tak aspoň teraz. Brácho. – vzal šálku za uško a drcol do
náprotivnej, priložiac si obsah svojej k nosu, privrel viečka a nech by
to bolo aj zaliate kajenské korenie s rascou, bolo mu to fuk. Teplo
domova.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára