Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
75.kapitola
Peľové
zrnká
Znečasilo sa. Vonku, aj vo vnútri. Záhradou
sa preháňal prudký vietor, akoby ho uštipla nejaká háveď, rovnako šialené
kvapky sa dobýjali v neharmonických poryvoch do okien a priplesknuté o sklo
zaslzili ho celou svojou rozprsknutou plochou.
Jedine malému Vypínačovi bolo jedno, či ocikáva
trsy vysychajúcej starej trávy v exteriéri, alebo strapce niektorého z kobercov v interiéri. Henrymu
to zas až tak jedno nebolo. Zhovievavo vyhradil mladým krídlo, kde bol akútny
nedostatok nasiakavých podlahových krytín, ale protestovali, lebo na vyleštenom mramore boli viac na zemi, ako
obratní a mrštní, čo je nevyhnutný predpoklad pri kombinácii hry na
naháňačku a skrývačku. Vymysleli vlastnú verziu. Nie jeden pred druhým,
ale obaja ako družina pred neborákom Henrym, čo poslušne zametal stopy po
uragánoch. A po rozbitých artefaktoch.
Odmietol sa angažovať. Odmietol počúvať
lamentácie a protesty. Odmietol sa dívať na spokojného brata, vyvaleného v knižnici,
v jeho kresle, ku podivu vždy s nejakou knihou v ruke, dokonca,
zazrel i okuliare, ktoré mu dodávali punc intelektuála. Jediné outfit bol
stále rovnako príšerný. Vyťahané variácie tričiek a mikín prapodivne
povyhŕňané, povykasávané a postrkané kade-tade, len kde treba nie a vyšuchtané
rifle. Sedel, čítal, hompáľal nohami, akoby sa nič nebolo dialo. Stalo. Bolo.
Odtiahol sa od studeného skla a nasmeroval
si to do vlastného apartmánu. Potom si trasu rozmyslel. Miesto, kam mal namierené,
však nebolo opustené, akoby čakal.
Spoza dvier sa ozývali hlasy. Odprisahal by, že hlasy. Nie hlas. Prižmúril oči a napadla
ho fatamorgána. Akustická fatamorgána z nevykoreniteľnej túžby byť zas s ňou.
Počuť ju. Cítiť. Môcť sa jej dotknúť...
Oprel sa o stenu vedľa dvier do jej izby a skúšal
oči donútiť, aby mu zvnútra na viečka načrtli zas jej obraz. Aspoň linkou,
aspoň achromaticky, čierno-bielo, v sépiových odtieňoch dávno
zabudnutých včerajších spomienok.
- Malo by to byť všetko, ale stále sa s tým
nejako neviem vyrovnať...- zamumlal polohlasom verný sluha.
Položila mu ruku na plece a skúsila úsmev.
Bola to iba čiarka zo stisnutých pier.
-
Zabudol som. Ešte v jeho izbe by mohlo niečo byť. Zájdem tam...-
Čas
na únik. Cha! Ale kam?! Bezradne sa zapotácal, bude to trapas, ak ho Henry
načapá v tomto krídle, navyše načúvať na tajňáka za dverami, kde bývala...
A ako bonus sa blížil nepriateľ aj z druhej strany. Nepriatelia, ten štvornohý nebezpečnou rýchlosťou.
Ešte stihol Bae ukázať posunkom, aby ho
neprezradil, kým sa strkal do výčnelku za ohybom chodby.
- Bae, sľúbili ste mi predsa, že do tejto
časti zámku nevkročíte. – zamračil sa Henry na ošívajúcu sa, dychčiacu dvojicu pred sebou.
- Jasné, ujo Henry, ja som to sľúbil, ale
Vypínačovi sa nedá veriť! To mi verte. – skúšal sa obhajovať a udržať metajúceho
sa psíka v náručí, lebo smer, ktorým sa sústavne vrhal, kazil celú hru,
tentokrát s novým členom.
Henry
mentorsky pokýval ukazovákom, ale rýchlo ho od chlapca odtiahol, lebo Vypínač
naň zrejme dostal chuť a pohol sa preč, neriešiac už detské výhovorky. Má
inú prácu a má čo robiť, aby aj sám zostal nespozorovaný...
- Vzduch je čistý! Šedivé komando to vzdalo. –
šepkal príliš nahlas chlapec a šteňa, ako práve vypustený Kraken mu zaslintávalo nohavicu, za
ktorú sa ho pokúšalo doslova vyrvať spoza akéhosi nepekného súsošia, neriešiac, či si otrepe malú hlavu s čiernou bodkou na čele. Kde sa
dvaja bijú, tretí víťazí. Tentokrát to bolo našťastie to súsošie.
Skúsil byť chvíľu blahosklonný k jeho šanteniu,
ale čosi ho ťahalo späť do jej izby, kým sa do nej vráti Henry. Čo ak majú
návštevu? Nečakanú návštevu...
- Hm, hm. Pokračujeme? – žmurkol na Bae,
loviaceho vo vrecku niečo, ale na dlážku vypadávali len prázdne obaly od
cukríkov.
Celofánový šum ustal. Zasvietili mu oči.
- Žmúrite! – vyprskol Bae .
- Nie, to len zaostrujem do diaľky. Keď nemám
pri sebe okuliare, tak takto lepšie vidím. – snažil sa zachovať si svoju
reputáciu a nenechať sa osočovať štuplom, čo vidí všetky jeho nedostatky.
- Ale, nie. Vy tu budete počítať do sto a my
s Vypínačom sa zatedy schováme, jasné? – ťukal si drzo na čelo chlapec nad
dospeláckou nechápavosťou.
Fakt žmúril, tentokrát o to viac, že
nemohol narýchlo nájsť výhovorku, ako nanominovať za žmúriča Bae, aby on sa
mohol ísť skryť ...do jej izby.
- Nechcem žmúriť! Chcem sa schovávať! – zaprotestoval egoisticky, priamo.
Zabralo.
- Dobre, ujo Adam, že ste to vy...ale ja
budem rátať len do dvadsať, lebo vy máte výhodu domáceho ihriska a navyše si
nechám Vypínača. Nie je to síce ktovie aký ňúrač a snorič, ale ja ho práve cvičím. Viete?! –
natrčil ruku, či berie.
Aj s chlpami.
Aj ich na nej skutočne mal...
- Jeden, dva, tri....- zvonivo sa ozývalo
chodbou. - ...štyri, päť, ...prestaň mi ťahať tú fusaklu zo sandála, ty
...tri...štyri, päť, šesť...-
Nemal to ďaleko. Opatrne pootvoril dvere,
ešte sa obzrúc, či už prenasledovatelia nejdú a ešte opatrnejšie zaliezol
do izby.
Aj sa bál otočiť, len sa zhlboka nadýchol.
Izba však bola prázdna. Aj kúpeľka. Na príručnom
stolíku ležali zo dve igelitky s jej vecami.
Jasné. Henry sa snaží upratovať. Precízne. Všetko...A rozpráva
si nahlas, aby náhodou nezabudol. Bola to len fatamorgána...Len bludná vízia
napnutých nervov.
Sklamaný sklonil hlavu, stlačil kľučku a potichu
vyšiel von, nepribuchnúc za sebou, lebo Bae sa práve beztak s Vypínačom vadil,
že jedenásť už bolo.
Aj dvanásta odbila...
- ...osemnásť, sedemnásť,
dvadsať...schovatý-neschovatý idem! – doznelo, ale on v ten okamih už
zabuchoval dvere na inej izbe.
- Pssst, nie, že začneš vyštekovať, lebo nás
začuje a zmení miesto...- z kroka na krok, po špičkách, pod ktoré sa
mu motal psík, čo najtichšie našľapoval a pátral po stopách. A snažil sa parťáka nezašliapnuť.
Vypínač bol šikovnejší. Už stál v poodchýlených
dverách, osvietený pruhom svetla a kmitočet vrtenia chvostíkom sa
zintenzívnil. Dobehol ho a nakukol do izby.
- Jasné! Dobrá prácička Vypínačík! Tu bude. –
menil hlas Bae a nazrel do kúpeľne, pod posteľ, za záves, do skrine...
- Jéj, teta Belle! Aj vy sa s nami hráte na
schovku? Ale, poviem vám, skriňa je strašne trápne miesto. Tu vás každý bude
hľadať ako prvé. – kývol nad jej chabou fantáziou chlapec.
Vykročila zo skrine, prášiac si ruky.
-
Každý nie... – povzdychla.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára