RUMBELLE - Peľové zrnká... 80. kapitola - FINÁLE

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

80.kapitola

Finále

  Peľové zrnká

   

     Zachytila štebot. Nástojčivý, možno trochu pobláznený prvými lúčmi. O čo hlasnejší a prenikavejší, ako zo zámockého parku. Aj svetlo drzo nazerajúce skrz ledabolo zatiahnutý záves tu má k nej bližšie. Aj lôžko sa zdá menšie...

  Už mu uverila, že práve tu im bude najlepšie, hoci ten nápad, vydať sa večer na cestu do Storybrooku jej spočiatku pretočil panenky v očiach. Zabudnúť na luxusnú vaňu, spálňu, Henryho opateru...Presvedčil ju tými svojimi. Áno a ešte bozkami a sladkými rečami. Videla sa v nich a to jej stačilo a nahradilo v mžiku všetky lukratívne ponuky, ktorých sa kvôli jeho rozmaru vzdala.

  Optický klam spôsobený dvoma. Všetko sú to len ilúzie krajšieho rána v prípade, že sa neprebúdzame sami. Ale aj tak ich začne počítať, možno aj spisovať a potom si robiť poznámky o zmenách a vylepšeniach.  O tých je presvedčená.

  A začne návliečkami. Biele sú maximálne nepraktické...

  - Nie, ty to drž poriadne za rohy a ja sa k tebe prepracujem zvnútra s paplónom. – navigovala márne, lebo v momente, keď sa priblížila o piaď, tak ju zovrel do návliečkového plášťa, neriešiac, že pri vyhľadávaní jej tváre, vždy stratí niektorý, prípadne aj oba rohy.

  Nechal sa poslušne nahrešiť a chvíľu sa tváril, že mieni sekať dobrotu, a ochotne, ako v slabej chvíľke sľúbil, pomáhať pri postieľaní, ale pocítiac, ako sa mu tlačí so svojím rožkom paplóna do jednej aj druhej dlane, tak namiesto ich udržania a vyčkania, kým obtiahne celý náklad, zas držal ju, kdesi pod lopatkami a neriešiac prikrývkovú membránu medzi sebou, ukoristil si dajako aspoň jej líca, alebo to, kam pri jej metaní sa dočiahol.

  Trpezlivo skúsila celú ceremóniu zopakovať, odhodlaná sa tentokrát ubrániť nečakanému kontraproduktívnemu útoku a v momente, kedy jej odobril, že drží, odstúpila do bezpečnej vzdialenosti.

  - A teraz poriadne potras, je to satén, ten zlezie po duchne aj sám. – zaklincovala.

  Potriasol, ale niekoľkokrát už skrkvaná návliečka veľmi neposlúchla. Vykukol spoza nej, či nemieni pomôcť, aby konečne mohli zaľahnúť, ale usmieval sa pritom priveľmi lascívne, aby to riskla.

  - Poriadne potras a basta! – založila ruky vbok.

  Hodil nedonavliekanú prikrývku na posteľ, vyštartoval k nej a kým sa spamätala, nadvihol ju nad zem a potriasol roztopašne ňou, stiahnuc ju zámerne na seba pri zákerne plánovanom  páde na lôžko.

  Trafila nosom čelo. Našťastie jeho, nie to posteľné. To minula len o centimetre, ale čelo je čelo. A jej nos, len nos.

  Vytiahla ruku spod paplóna a opatrne sa dotkla jednej, aj druhej chlopne. Ešte trochu boleli, aj zvnútra cítila zaschnutý, neprirodzený povlak. Farbu nosa si radšej ani nepredstavovala.

  S ľadovým uterákom prikvačeným zaklonenou hlavou vzadu na krku žmúrila do stropu kúpeľky. V rohu sa chytá pleseň. Treba nastriekať Savom. Riešila, ako správna gazdiná v medzičase čakania na odstávku krvného potrubia v jej nose, praktické veci.

  - Do riti to štípe! – zavyla, keď sa mu konečne podarilo rozpumpovať miniatúrnu nádobku a čosi z nej jej vletelo do nosnej dierky. – Pamätám sa, že ako malej mi to v nemocnici leptali, ale toto budú asi obyčajné kvapky na nádchu, ešte aj ktovie z ktorého roka! Nechaj to tak... O chvíľu to samé prestane....Hybaj radšej dorobiť pelech... – mrmlala si dakus nezrozumiteľne, lebo druhou rukou si tlačila vreckovku o druhú nosnú dierku.
  - Ale musíš uznať, že som ti rozbil nos romantickejším spôsobom, ako nedávno ty mne. - skúšal nájsť nejaké pozitíva , aby ospravedlnil svoj čin, lenže mal prisilného súpera na konfrontáciu.
  - Zabudni! Keď som ti ho rozbila ja, bola v tom hlboká symbolika. Takmer biblická! Podala som jablko poznania Adamovi... - zaklonila hlavu ešte viac, aby bolo vidno onen zdvihnutý, nie veľmi pôvabne momentálne pôsobiaci predmet sváru.
  - Tak po prvé si len dosť nešikovne odhadzovala hlúpy ohryzok z ukradnutého jablka a po druhé, ďakujem pekne za taký boľavý raj. - oponoval. - Uzavrime prímerie, drahá. Sme si v podstate kvit a navrhujem, aby sme odteraz používali nosy len na...zňuchávanie sa. - priložil svoj ostrý výčnelok tváre kdesi pod kľúčnu kosť a prerolovával blúzkou cikcakovito kade-tade. Tade najviac...

   No mrzelo ho to, o to viac, že bol vinný. Priznanie jej nestačilo, ale letmé dotyky papierovými obrúskami, pomocou ktorých sa jej skúšal dopracovať sa  zas k čistej koži, sa jej páčili. Hriali, lebo ich namáčal v náročky odtečenej horúcej vode. Takže kúpať sa dnes zas nebudú. Uvedomila si, počujúc ju naprázdno hučať do umývadla a bojler už hrmotal vyčerpaním.

  A na bruchu pocítila tiež teplo. Tam sa až nemohla zafŕkať od hrčiacej krvi...

 Mohla, ale nebola.  To len on našiel, mal na to nos, jej záklonom vytiahnutú blúzku zo sukne a pupok bol taký opustený, odhalený a on už pred ním na kolenách.

  Nemôže teraz nemať zaklonenú hlavu, ale prsty sa mu už škriabali po bokoch nôh znenápadnené sukňou.

- Ja nebudem s holým zadkom navliekať duchny! – zaprotestovala, cítiac, ako ju zbavuje spodného prádla, ale trepanie sa do strán a obrana jednou rukou veľmi útoku nezabránili.

  Predstava, že sa skloní, aby poviazala šnúrky na návliečke na mašličky...Od zajtra nenosí minisukne!

  Rozvidnelo sa o kúsok viac. Poobzerala sa, či si niekde nezachytí aspoň pohľadom svoje zvršky. Skôr spodky.... Naháňala ho s mokrým uterákom ako s palcátom, ale ten miniatúrny kúsok bielizne...niekde skryl skôr, ako sa nechal trafiť a zaň si ju pritiahol k sebe a kým jej bozkami znovu zohrieval ľadový krk, stratila pojem o priestore aj dôvod, prečo ho naháňala...V pavučine jeho objatí sa všetko rozkladalo na nepodstatné maličkosti. Zostávala len ona a on a guba zo spletených tiel.

  Uterák, so stopami teraz už hnedastej tekutiny, ktorú doň odložila namiesto odmaľovávania sa normálnejším spôsobom ležal prehodený cez predné čelo postele. Natiahla nohu, ešte trochu viac, aby ho zhodila. Kazil estetický dojem.

  Pomrvil sa a natiahol cez ňu kus paplóna, ako keď v noci automaticky prikrývame odkopané dieťa, oči stále neotvárajúc.

  S úľubou sa naň zahľadela. Dodržal, po čom túžila. Dokrčený, ako ona. Unavený, ako ona. Zmožený nocou, strapatý, trochu doškriabaný a toto bude lyšaj od uteráka. Neodolala a nežne mu priložila pery na obľúbené miesto pod okom, kde bola koža hladká a jemná. Ďalší bod k dobru. Spí. A vedľa nej.

  Zazdalo sa jej, že sa trochu pousmial, akoby vnímal, na čo práve myslí.

  Vnímal len ju. Vedľa seba. Aj v nedonavliekaných perinách. Nepodstatná hlúposť.

  Zvyšné hlúposti, ako to, že tu nemajú čo jesť, že zabudli spustiť teplú vodu aj spojazdniť ostatné siete a že on ani len netuší, ako sa to okolo domu všetko činí...budú riešiť potom. Inokedy. Spoločne. Viac hláv, viac...

  - ...zase sa mi spustila krv z nosa...- zavyla nešťastne.

  Strhol sa a podoprel o lakeť, pripravený akurát tak rozžmurkať sa. 

- Dostala som ťa! Tváriš sa, že spíš a pritom...- usmievala sa s rukami za hlavou, s nosom trošku opuchnutým, aj o odtieň tmavším, ale inak zdravým.

   ... a pritom predpokladala, že...

domiceli

Tak a máme tu koniec FF...

Ďakujem za unúvanie sa a teším sa na všetkých čitateľov zas raz pri nejakom inom...

Dobrú noc...

:-)