Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
74.kapitola
Peľové
zrnká
Díval sa za ňou, ale neobzerala sa. Díval sa
na schránku, ale nemal od nej kľúče. Ostatne, veď to, čo je v liste, ani nechce
vedieť. Nie, nie a nie! Ďobol prstom do plastových zábran na oplieskanej plechovej schránke, pomykal trochu
dvierkami, ale vzdal to skôr, akoby vymyslel spôsob dolovania, na ktoré ho čosi zvnútra intenzívne nahováralo. Všetko vzdal...
Odomkol dom, vliezol dnu a zabuchol dvere.
Tušila, že sa bude dívať, preto sa
neobzerala. Možno, ak vydoluje zo schránky list, pochopí, čo mu chcela naznačiť
a nenechá ju dlho čakať. Áno, áno, áno! Príde si po ňu. Nevzdá sa jej. Nič
nevzdá.
Autobus práve odchádzal, šofér je nabrýzgal,
nech nezdržiava a pohne si, akoby tušil, že váha.
Po stoličkách v celom dome sa ešte dosúšali jej vintage kúsky z charity. Páchli Henryho
šichtovým mydlom. Nevoňali, ako ona. Prikrátke sukne, pritesné šaty,
pripriesvitné blúzky, nezlučiteľné s vnímaním pomoci na ne odkázaným matky
predstavenej. Čakali tam iba na ňu. Budú čakať ďalej...
Beztak ich pozorne, takmer s nehou bral jednu po druhej,
naoko žehlil dlaňami, skladal a vysnoriac škatuľu v špajzi, pozorne uložil do nej. Zaklopil
vrchnák. Pridal riasenku, čo našiel zabudnutú v kúpeľni a kávu, čo
nedopila, pomaly vylieval do dresu, kým tmavý prúd obsadil trasu od dna po
okraj, ochotný vyschnúť a byť pripravený na veštenie. Zadíval sa na čierne dno. Nevidel budúcnosť...Prevrátil ju a palcom
pozorne zotrel nepatrný odtlačok rúžu z vonkajšej strany. Biela plocha zostala prázdna. Čistá. Osmutnelá. Spustil ruky vedľa tela a stratil
sa v úplne prázdnom dome. Jeho vysnívanom novom domove. Ladil mu so šálkou...
Ráno ho nájde nevyspatého, dokrčeného,
prebudeného ďalším letným dňom a rodinou.
- Pane, volali zo zámku. Neberiete telefón. Nevedia,
že máte nové číslo. Obrátili sa na mňa. Dnes popoludní príde právnik, treba dať
náležitosti ohľadom prepisu doporiadku. Viem, že nerád, ale musíme sa vrátiť. –
skúsil byť Henry taktný, vidiac pána v pomerne žalostnom stave, ale nikde
známky existencie Belle a alkoholu, tak si trúfol navrhnúť odísť okamžite autom a nepredlžovať agóniu.
Edward so šteňaťom v náručí, čo mu
zúrivo obhrýzalo natrhnuté vrecko na bunde krúžil očami po stíchnutej vile, ale došlo
mu, že keďže spí dolu bruchom na gauči v obývačke, tak je tu sám. Trochu
ho to aj zamrzelo. Neprišla jej esemeska včas? Jej obsah bol dostatočným
argumentom na odpustenie...
- Môžem šoférovať. – ponúkol sa, ale nedostal
odpoveď.
-
Postarám sa o ostatné. Vypnúť elektrinu, plyn, zastaviť vodu, pozatvárať
okenice... – vymenovával si Henry nahlas a pod taktovkou vlastného vztýčeného ukazováka
sa začal zmysluplne tmoliť po dome.
Zato malý Bae lietal ako splašený po
schodisku hore-dolu, nadšený vilou, rovnako ako hradom a teraz ho vraj
čaká zámok? Toľko zázrakov za pár dní, to teda nečakal a zvlášť od otca
nie. Presnoril aj tu každú piaď, aby sa po návrate do domova mohol chváliť
kamošom, aj keď mu tvrdili, a nijako tomu nerozumel, že tam sa už nikdy
nevráti. Pozná si otca. Skončí tam ani sa nenazdá.
Auto mrnčalo už hodnú chvíľu na ceste. Sedel
za volantom bez pohnutia, iba mĺkvo zízal na cestu dolu brehom. Čakali na Henryho, ktorý si dal ešte jeden okruh okolo domu, či na nič nezabudol,
tentokrát navigovaný všetečnou susedkou, ktorú sa nedalo nepočuť.
- Zadné dvere. Tie ste zamkli? ...lebo keď
prídu zlodeji, tadiaľ to majú naisto. A nie, že necháte kľúčik pod
kvetináčom, to už vedia všetci túto fintu. Aj v záložni na ňu chudák pán doplatil.
Zlodeji sú svine neprajné! Len sebe doprajú. A odtlačky prstov nenechajú, lebo
ako je známe, na čo siahnu, to ukradnú! No, kto ich potom odhalí? –
lamentovala, akoby jej práve vybielili chladničku.
-
Ja viem, že ty by si rada odhaľovala, mrochta jedna stará, nadržaná...a bolo by
ti jedno koho. Hlavne, že dýcha a má...- nedával si Henry servítku pred
ústa a mrmlal si popod nos, ako mu zobák narástol a suseda si
zaslúžila.
- ...a lampičku nad schodiskom ste skontrolovali,
aby svietila, keď sa zotmie?...lebo ak sa tí zlodeji nedostanú zadkom, pôjdu do nej
predkom...do vily... a aj tak ju rozbijú, ako vždy, ale kým prídu, svietiť by mala. Tak
to má byť v slušných domácnostiach! – zalamentovala si znovu, tentokrát nad spomienkou, že vtedy, keď sa
konali orgie na trávniku v predzáhradke, tak prd videla, lebo oná
inkriminovaná lampička neráčila jej byť nápomocná. Musela to nechať na bujnú
predstavivosť a policajtom vykresliť tú. A že riadne, keď ich nalodili a šup na stanicu!
-
... poštu ste vybrali? ...lebo keď to tam poštárka bude pchať, plus nejaké tie
reklamné plagáty a letáky k tomu, kolportéri sú gauneri, raz-dva je
to preplnené, potom to trčí, potom vypadáva, potom lieta po celej ulici...-
vyspevovala celé katastrofické scenáre na letákovú apokalypsu, ktorá isto nadíde,
ak okamžite nevyberie tú pošudenú schránku.
Vybral. Strčil nádielku pod pazuchu a porúčal sa.
Vykašlal sa aj na okenice, zavlažovací systém, aj zadnú bránku. Len rýchlo preč.
Auto hlasnejšie odzdravilo a pukajúc kamienky
zabudnutého zimného posypu pomaly opúšťalo ulicu.
- Haló? Marienka? ...Ty si, moja? ...Hej,
hej, videla som ich. Chuderu pošlú autobusom, ako si bola spomínala a oni na
jakom to fáre odjachali! To muselo byť lambordžíny alebo to ferari či ferero
prinajlepšom! Tak, ako ti vravím. Prisámvačku! Škoda, že som včera doma nebola,
ja by im vyčinila, že mladú takto vopred vystrojili. Milé dievčatisko ti to
vypadalo, aj keď také aerodynamické trošku, odpor nekládlo ani bratovi, ako som
bola videla, ale šak pán jak pán, no nie?......tak, tak...Myslíš?! ...že by to
len taká frajla bola?!... milenka, platená na pár dní? Taká tá eskorta, či ako
tomu plemenu teraz vravia? ...ale nijéééé, to nemôže byť....neverím...ja skôr takto to vidím,
ona nachystať všetko doma, aby páni mohli pupky váľať. Jáj, ťažko je nám ženám, pri
tých chlapoch, ťažko, moja...dáme bridžík trošku? – dozerala ešte chvíľu na
prašnú cestu, ale už na nej nebolo nič zaujímavé.
Ako vymazať kontakty, keď to vlastne ani
nechce urobiť?! Lámala si hlavu nad konečne dobitým mobilom a váhala.
- Tak a sú preč. – prikývla náhlemu
poryvu, čo spustil prst na tlačidlá. – Ešte pozrieme prijaté správy a vyčistíme
aj tie. – preklikávala sa menu, odobrujúc si činy, aj keď vnútro kričalo, vrelo, bránilo sa...
PLANY POPLACH, DRAHA. BOLI TO LEN BLBE VITAMINY.
JEDINOU DROGOU SI MU TY. NENECHAVAJ HO DLHO ABSTINOVAT. BOLI TO. PA. E.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára