RUMBELLE - Peľové zrnká... 60. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

60.kapitola

  Peľové zrnká

   

         Na schodisku sa ozvali kroky. Dupot. Doslova. Ukázala sa v priezore kuchynských dvier omotaná ledabolo v osuške a vidiac dvoch mužov, automaticky cúvla za veraje. Potom si to rozmyslela, presvedčiac samú seba, že je to predsa brat. Narýchlo skontrolovala pokrývku tela a spokojná so šírkou, dĺžkou aj hĺbkou, hlavne výstrihu, zvolila iný manéver.

  Vletela späť a pristála bezprostredne na jeho kolenách, druhého úplne ignorujúc. Vlastne aj prvého, pričuchnúc si k nemu.

  - Ja som páchla po naftalíne z tých sekáčových vecí, neboj, všetky som strčila do práčky a už sa tam vrtia. Ale to, čo razí z teba...blééé...- odtiahla sa, ale len potiaľ, kým jej to dlane zakvačené za jeho krkom dovolili.

  Muž oproti videl jej stále kvapkami potriesnené lopatky,  prúd mokrej riavy vodou stmavnutých vlasov prilepených ku koži a rožok osušky, ktorý sa pomaly, ale isto vysúkaval zo založenia, čo znamenalo jediné, že o chvíľu, nekoledujúc si o to, uvidí pravdepodobne aj ostatné divy jej dievčenského sveta. Byť či nebyť?...to je otázka.

  Radšej vstal. Rozhodnutý prehrať výhľad kontumačne.

  - Vyfasoval som obývačku, ale bránila ju pre teba statočne. – lapol svoju šálku a so sklopeným zrakom sa snažil vypariť sa rýchlo a nenápadne. - Vám Henry pridelil tú veľkú izbu pri kúpeľni. Vraj je všetko pre pána Golda  pripravené, aby sa láskavo neobával. – parafrázoval patrične pateticky s očami stále v zemi. Možno by aj bol vydržal, ale...

  - A ja? – zvrtla sa a namiesto horského chrbátu, vyprovokovaný vlastným nečakaným preľaknutím,  uvidel horské masívy, kým ich okamžite nezahalila hmla bratových  paží. A to si hovorí rodina...

  Tváril sa, že tentokrát kontroluje, alebo skôr konfrontuje  farbu stropu kuchyne s odtieňom bielej, ktorú videl a skoro zramoval veraje pri neobratnom vyberaní zákruty do obývačky.

  - Tebe dal na výber, drahá...- zvolal odpoveď Edward po chvíľke a bolo počuť, ako sťažka dopadol do gaučovej peny.

  Opatrne pohliadla na jeho reakciu, ale práve schádzala oná hmla z hôr a šinula si to centimeter po centimetri  kdesi do dolín náhle objavených kuchynskou neónkou, zvedavá, čo sa to skrýva v poraste náletových drevín na dne rokliny...

  - Zabudni! Nebudem sa páriť na kuchynskom stole medzi omrvinkami. To si vyhoď z hlavy...aspoň pre dnešok.- žmurkla a radšej vstala, aby z osušky opäť vytvorila zvršok, nerozpakujúc sa, jemu pre radosť,  skúsiť niekoľko variantov.  – Máš päť minút. Nie, máš desať minút, smrdíš, ako skunk. Potom ťa budem potrebovať tam hore...v tvojej izbe. – A neskúšaj Edwarda inzultovať. On len žartoval. Ja už ho poznám. – bránila chudáka, ktorému sa ušla len telka a naladiť niečo podobné predstavám, ktoré asi spôsobila, nevidela práve ružovo.

   Tak žlto. Zízal na Simpsnov, s ovládačom vytrčeným z lona. Zdal sa jej taký zúbožený a smutný, až mala nutkanie, čo málokedy v jej prípade korešpondovalo so zdravým  rozumom...a neovládla sa.

  - Dobrú noc, švagrík – čakateľ. – prilepila mu pusu na čelo, okvapkala mokrými vlasmi ovládač v oblasti bateriek  a zoskratovala tým pádom jeho program na dnes.

  Zazrel ju, ako prchá z potemnelej obývačky a zašliapnuť semienko žiarlivosti sa mu už nedarilo.

   Ani zmyť v sprche. Ani v horúcej. Ani v studenej vode. Ani zoškriabať z tváre Henryho tupou britvou. Ani zotrieť s parou zo zrkadla. Ani zúrivo zhmotniť do pästí a ukotviť ich v okrajoch umývadla do tmavohnedého pohľadu oproti.

  Chlad chodby ho trochu spacifikoval a prefackal. Zdola bolo počuť opäť obživnutú žltú rodinku a struny gauča, čo sa niekto pokúšal nájsť si pohodlie a spoza dvier pridelenej spálne započul zvláštne prianie.

  - Mohol by si mi, prosím, prísť pomôcť porozopínať šaty? Nedočiahnem si...- 

  Rozumel dobre?! Nerozumel ničomu. Stlačil kľučku dvier a prekročil prah.

   Uprostred obrej, vskutku pedantne čistým bielym prádlom postlanej postele, ležala s rukami pod bradou, dolu bruchom, úplne nahá. Nie, úplne nie. Na konci chrbta, kde sa začínal dvíhať, ležal, viac-menej sa trochu triasol, malý krikľavožltý gombík... obklopený husou kožou. Nie od zimy, skôr z nedočkavosti. To dešifroval úplne presne. 
  Takže dnešok v znamení žltej. Kým dolu sa snažili postavičky premietnuť umelo sa zubiacu realitu amerického sna, tu hore sa jediné žlté očko, ako peľové zrnko snažilo byť symbolom nového začiatku sna pre niekoho, kto reality mal plné zuby.

  Podišiel bližšie k lôžku a len sa díval na jej dokonalé telo. Krivky, ktoré poznal dôverne po hmate, ale dosiaľ nemal možnosť si ich vpísať do pamäte takto detailne. Teraz si dával na čas...

  Bola by sa pohmýrila, ale pokazila by pointu svojej malej predohry. Tak si len trochu premiesila peru o peru, či nie sú príliš drapľavé a pokorne čakala, vyberajúc možnosti, ako sa zhostí ponuky.

  A on nič. „Preboha, neprišlo mu zas nevoľno?!“, uvedomila si a vymrštila sa, zostanúc kľačať jemu teraz tvárou v tvár, dôkladne sa snažiac dešifrovať nejaké vnútorné bolestivé kŕče a spol.

  Zamračil sa.

  - No, prosím, potrhala si práve tie krásne šaty! Aha, aj tam leží jeden odtrhnutý gombík...- roztiahol dlane od seba, aby ich zas zavrel, napriek tomu, že sa mu medzi ne vsunulo jej hladké teplé telo.

  Vidiac, že srdcový kolaps nehrozí, stiahla ho k sebe do perín.

  - To mi to trvalo, kým som ťa konečne dostal do postele...- potriasol vlasmi, keď sa nadvihol nad ňou na rukách, aby si ju ešte aspoň chvíľu mohol vychutnať aj pohľadom, než očami budú zas len ich brušká prstov.

domiceli