RUMBELLE - Peľové zrnká... 76. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

76.kapitola

  Peľové zrnká

   

     Stále mal pocit, že ho niečo prenasleduje. Niečo nedokončené, nedotiahnuté, neuzavreté... Niečo, nie, niekto. Malých už pravdepodobne Henry dávno vyšikoval z tohto krídla, ktoré si v každom prípade i čase robilo nárok na primeraný pokoj a ticho. Narovnal sako prehodené na stoličke a pohľad mu padol na niekoľko listov papiera, čo Henry nepovažoval za jej, tak ich tu nechal ležať, kým na rad na upratovanie nepríde aj jeho izba.

  „To je ono!“ doplo mu. „List! Ako len mohol zabudnúť na jej list?! Hej, hej, nechcel ho ani vidieť, ale...nech! Nech by bol aj rozlúčkový, aj plný výčitiek, nadávok, znesie a vulgarizmy. Nie, neznesie! ...bol predsa od nej! Chce čítať jej list! Chce ho držať medzi prstami, cítiť tiché odozvy jeho povrchu, vôňu aj šepot ...papiera.“

  - Henry! – zrúkol do chodby a ozvena jeho hlas poroznášala kade-ľahšie.

  Nevydržal. Vyšiel mu v ústrety. 

   Našiel ho stáť nad malým psím bobkom uprostred chodby.

   - Henry, kde je pošta, čo ste brali z vily ešte v Storybrooku? Kde si dal všetky tie...papiere, listy...- rozkladal nervózne rukami a starec sa mierne mračil.

  Nikdy sa nezaujímal o poštu takto rázne. Veď mohol vedieť, že to potrebné a nevyhnutné vybaví a potom ...podľa hierarchie. Až po smetný kôš.

  - Nebolo tam nič podstatné, pane. Pár letákov, pár akciových ponúk zo supermarketu, nejaký pokreslený papier, asi sa Bae pred odchodom trochu nudil. – mykal Henry hlavou raz doľava, raz doprava, akoby takto z pamäte vydolovával jednotlivé súčasti pošty. – Nič dôležité. Vybavil som to. Vyhodil som to, pane. – nadvihol a spustil plecia, zamieriac pohľad na ekskrement, strážiac ho, kým mu Edward nedoniesie niečo, na čo to naložia a zodpovedne vynesú.

  Roztriasol sa hnevom.

  - Musel tam byť list! Iste tam bol list, Henry, spomeň si! Kde si dal ten list od...List! – precedil už zúfalo medzi zuby a dal by kráľovstvo a ruku a kilo soli, aj čokoľvek vzácne, za ten ...list.

  - Všetko som vyhodil. Vonku pred bránou je vrece s odpadom. Ako vždy, pane. – nadvihol úslužný komorník obočie, tváriac sa primerane nepríčetne, pokorne a úctivo, aby adrenalín v krvi nadriadeného zostal na pôvodnej úrovni.

  - To je na hovno...- natrčil medzi chlapov Edward lopatku, čo našiel v jednej z izieb pred krbom a zadíval sa na brata, ktorý nevykazoval známky príčetnosti, tobôž  duševnej pohody.

  Ešte chvíľu sa tam ošíval. Odprisahali by, že sliny sa mu čochvíľa spustia z kútikov pier a ak triaška prerastie do intenzity pekárenského pomocníka prideleného k makovkám, zrejme schytajú tou lopatkou. Len tak. Preventívne. Na ukľudnenie.

  Našťastie sa zvrtol a namieril si to ku vchodovým dverám.

  Edward si nechal odobrať lopatku, Henry nadhodom naložil na ňu bobok a postaviac sa k oknu, s patričným odstupom od  nechutnej monštrancie, obaja sledovali, ako rázne kráča nádvorím, ošľahávaný obrími ľadovými kvapkami, len tak, v košeli, smerom k bráne.

  - Ty, Henry, mne to tak pripadá, že sa ide hrabať v kontajneroch. Nepreháňa to prispôsobovanie sa bežným smrteľníkom trošku? ...- zmraštil Edward jednu nosnú chlopňu a zadíval sa na sluhu. – Aký vzácny list to tam vlastne šiel hľadať?! Podľa toho, ako razantne, zrejme najskôr lekárske prehlásenie o jeho spôsobilosti byť ešte normálnym človekom. Bez neho mu to neuveríme, však?! - skúsil zľahčovať situáciu.

  Sluha spomalene potriasol hlavou, strčil ruku do vrecka a vytiahol poskladaný, navyše dokrkvaný list papiera. Podal ho mužovi vedľa seba.

  - Hľadá toto. Dnes mi zakázala, aby som mu ho dal. Vraj, keď ním opovrhol v ten moment, kedy mu ho dala a ani ho nevybral zo schránky, tak to už nemá nijaký význam. – smutne proklamoval s hlavou nahnutou k plecu, vidiac zrazu v daždi nie ponáhľajúceho sa bezmocného pána, ale laškujúcu, totálne premočenú a zababranú od popola až po uši, schuti sa smejúcu dvojicu, čo sa nevie nasýtiť prítomnosti toho druhého a dáva si to najavo sácaním a dovršovaním diela skazy, čo sa vizáže týka. A hlavne ten šťastný smiech...na zadnom dvorčeku, kde na nich čakal so zbytočným už dáždnikom...

  - Bola tu Belle? A ja to neviem?...asi ...nikto to nevie... – komentoval si nechápavo Edward, rozkladajúc kus papiera.

  Díval sa naň a naozaj sa mu nezdalo, že by tu niekto bol kompletný.

  - Toto je list od nej? Si si istý? – natočil papier k Henrymu a ten prikývol.

  Tu bude nekompletných asi viac.

  Na papieri totiž neboli nijaké písmenká. Iba akási nedokonalá kresbička, navyše celá pootláčaná, lebo to, čím bola stvorená, iste nemohlo byť  pero. Jasné, najskôr ceruzka na oči, doplo mu. Takže je to od Belle. Ale, čo je to?!

  - Tati, ja zas neviem, kde sú tu hajzlíky a treba mi fakt silno. – ťahal ho za rukáv syn. – Jéj, čo to máš? To kto kreslil? Nejaká šifra? Tajná? Môžem ti to pomôcť rozlúštiť? – ponúkol sa vytrhnutím papiera z otcových rúk.

  Ten sa ani nebránil Vlastne malý prišiel, ako na zavolanie. On tieto haky-baky nemal šancu vstrebať a pochopiť, prečo sa kvôli nim teraz jeho distingvovaný, dobre situovaný a vždy noblesne vyznievajúci brat hrabe v kontajneroch ako posledný z posledných. Bezďák nad bezďákov.

  - Tak, na čo si prišiel, Holmes? – skúsil po chvíli.

  - Vyzerá to, ako ten zvon. Taký ten sklenený, pod ktorým bola ruža...toto, ale je hrozne smiešna ruža. – ukazoval chlapec jednotlivé čiary a dospelákom sa aj tak neprepájali nijaké synapsy v mozgu, ktoré by ich doviedli, prečo je táto čmáranica taká vzácna, akoby šlo prinajmenšom o originál od Picassa, že sa kvôli nej oplatí sa ponižovať a strápňovať  uprostred komunálneho odpadu.

  - Načo by niekto dával ružu pod poklop? To akože má byť truhla pre tú kvetinu, akože umrela? – skúsil byť Edward kreatívny a ku podivu mu malý pritakal.

  - Presne. To bola začarovaná ruža, rovnako, ako Zviera. Ona odmeriavala Zvieraťu čas. Keď sa do neho nezaľúbi niekto dovtedy, kým odpadne posledný lupeň z tej ruže, tak zomrie. A basta. Rozprávky je koniec. On sa o tú ružu veľmi staral, potom na ňu dlabal a bol len smutný a v depke, lebo Kráska sa nevracala. -

  - Kráska zviera milovala... – pridal sa Henry. – Nechcela, aby som mu to ale dal...nechápem.- vyslovil paradox a ozaj nechápal.

  - Povedal by som, že táto ruža tu má posledný lupeň, čo vy na to? Preto je taká smiešna. A ten magor sa tam hrabe v smetiach, namiesto... – doplnil Edward.

  - Kde? Aj ja chcem! – vyskočil nažhavený Bae.

  - Tuto niečo smrdí, Henry... – vyčítavo sa na komorníka pozrel Edward, na neho Bae a všetci traja na lopatku s nákladom.

  - Hej, zlyhal som. Nepovedal som mu, že tu bola, ani že mu nechala ten list, ani, že som ho nemal to srdce vyhodiť. Chudák pán. – díval sa sluha na maličké hovienko uprostred čiernej lopatky na popol a ten by si najradšej bol sypal na hlavu. Len keby vedel, ako to celé vyriešiť...

domiceli