RUMBELLE - Peľové zrnká... 62. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

62.kapitola

  Peľové zrnká

   

         Traja mušketieri opustili hrad a princeznej podupkávajúcej v posledných slnkom nevysatých mláčkach začínal v hlave pípať alarm. Treba sa vrátiť do domu a splniť zoznam. Do prázdneho domu, neľútostný zoznam...

 - Vy už odchádzate? – ozvalo sa, nie, nemýlila sa, s riadnou dávkou irónie, odvedľa.

 - Hej, musím...- odvrkla rýchlejšie než sa vytrácala.
  Pozor, Belle, skús byť diplomat, to zaberie.

 - A prečo tak pomaly?! – irónia sa stupňuje.

  Pokoj, nenechaj sa vytočiť, skús vyťažiť niečo pre seba. Najskôr nejaký ten fejs opusteného šteňaťa, pridaj melnenie rukami a tón pokojný, spomalený, takmer prosíkavý...dostávala inštrukcie z mozgu, ktorý v prípade, že necítila v tesnej blízkosti jeho vôňu, fungoval zväčša excelentne.

 - Viete, som rada, že ste na mňa nezanevreli, slečna susedka. Ja som si vás na prvý pohľad tak obľúbila, mrzelo by ma, keby sa mi vyhýbate, kvôli tomu malému extempóre v predzáhradke... – pristupovala k plotu, sypajúc si popol na včera ledva zmyté vlasy. Buď sa pozrie na sladkým útokom kolabujúcu susedku, alebo si vydobyje úspech na poli, kde sa necítila dobre. Varenie. Hlavný bod zoznamu.

  Tá síce netušila, čo to extempóre vôbec je, ale to, čo vtedy v noci videla sa jej zdalo dosť veľké, aby už teraz ľutovala, že priamy prenos tak hlúpo zrušila. Ale, ľaľa, mladá sa asi nehnevá.

  - ...vďaka vám mám nezabudnuteľný zážitok, ako som spala nahá na policajnej stanici a keď babám z krúžku, prepáčte, svojim spoločníčkam v elitnom dámskom klube ukážem fotku vášho šerifa, tak im cvrkne...- žmurkla, ale potom radšej zbožne vykrútila oči. To sa k hodnoteniu šerifa hodilo viac. 

  Radšej byť za polovičnú polcolovú trubku, ako eliminovať prípadnú pomoc, ktorá sa začínala črtať. Treba kuť železo za horúca. Muži potrebujú teplý obed.

  - Viete, potrebujem navariť pre troch, nie, pre štyroch mušketierov, lebo tí prví traja šli po veľmi, veľmi vzácnu návštevu. – opäť žmurk, hoci najradšej by zas pregúlila očami. Úprimnosť nepovolená. Hráme ďalej.

  - A čo tak skúsiť tú vašu vychýrenú francúzsku kuchyňu? – zadrela susedka, dobre si pamätajúc Belline chválenkárske indície o jej mamičke, babičke, zajačej paštéčke...

  Francúzska kuchyňa? Moja francúzska kuchyňa?! Tak z tej je nadšený akurát tak červotoč a aj tomu chutí len kredenc...nič, pokoj, vykrúť ústa, Belle, možno ju obmäkčíš. Pri najhoršom sa skús trošku strápniť, to prežiješ a ju potešíš.

  - Viete, priznávam. Ja viem uvariť iba fujavicu. – hlava nabok, klipkáme očami.

  - ...a to je?! – teší sa susedka na nový francúzsky recept.

  - No, fuj, fuj, fuj...- nesmelý úsmev, klipkáme ďalej, čakáme spasenie.

  Suseda pocítiac vavríny víťazstva sa trochu pohniezdila a blahosklonne sa ponúkla, razom vavríny dehonestujúc na obyčajné bobkové listy. Ale... Kto je tu víťazom? Belle, máš to!

  - Tak ja vám s tým pomôžem, ale potrebujem vedieť niečo viac o tej návšteve. Teda, či chceš, aby prišla zas, alebo, aby prestala chodiť. Podľa toho vyberieme menu. – prešla tvrdo na tykanie a začala klásť podmienky, nie kvôli výberu surovín, ale dopátrať sa k jadru návštevy, čo vyzerala byť očividne mužská. Čo, ak...?!

  - Syn Edwarda Golda, brata môjho snúbenca. – vyznelo hrdo a hoci to sklamalo nádejnú nevestu za plotom, už nemohla cúvnuť, len skúsi inú fintu, ktorá by sa jej mohla hodiť do budúcnosti.

  - Hmmm. A čo majú vaši muži najradšej? – pich, žďurch, drc!

  Táto tu vie, ako klásť pichľavé otázky! Už len poznámka „vaši muži“ sa síce zdá byť diplomatická, ale koľko je v nej jedu.

  Začala sa obávať, či sa s prípravou obeda obrátila na správnu kuchyňu. Čo ak jej tam primieša preháňadlo, prípadne rovno jed...Nie, to by neriskovala. Musí rátať s tým, že tu skysneme do smrti a je nás viac ako jej. Aspoň, čo do počtu. Súžitie treba istiť.

  Ale nebude jej rozprávať o sójových tyčinkách, čo jediné mal v aute v priečinku. Ozaj. Veď vôbec nepozná jeho chute. Chúťky to hej, tam mu vie navariť podľa vôle a to stačia len sotva naskenované odrobinky žiadosti, ale žalúdočné orgazmy „svojho snúbenca“ fakt neovláda. A mala dosť času preveriť Henryho záznamy. Iste by jej rád a obšírne porozprával...

  - Tak nič...- nevedela suseda vydržať pridlhé čakanie na odpoveď, dala sa „do varenia“ sama. – Sú to chlapi, dobrými šnicľami nič nepokazíme. Pozor, až na posledného. Predpokladám, že je to decko, tomu spravte Hot-Dog. – uzavrela ponuku.

  - Vy ste génius! – takmer po nej skočila a vyboškávala ju ako tekvicu, na ktorú sa vskutku ponášala najviac, nech sa snažila ju prirovnať k čomukoľvek mierumilovnému. – Presne tak! Je to dieťa. Deti milujú psíkov! – zatlieskala si nápadu.

 - Preboha, snáď mi nechcete tvrdiť, že je to malý Číňan a žerie psy?! – zhrozila sa kuchárka. – To som jakživ nevarila. Nemám recept...a  neviem, či nájdem patričný hrniec...a v miestnom supermarkete bez tak nemajú také korenie...že by som zobrala nejaké to na čínu?! – začínala nápad pozvoľna rozpitvávať, ako možný.

  A jéje. Až takúto obetu Belle nečakala. Šikovná, môžeš sa razom prihlásiť do diplomatických služieb, drahá... pochválila samú seba.

  - Nie, ja len, nemáte tu v meste útulok? Ja by som, kým vy navaríte obed, zašla tam a vybrala nejaké to opustené šteniatko pre malého Bae. Ako darček na privítanie. Ten bude nadšený! Uvidíte...- začala sa rozplývať, ako nenápadne presunula obed na nepriateľa a ona sa ide iba prejsť.

  - U nás ti bude dobre, chlpáčik...- ňuňkala sa hore ulicou s gučou chlpov v náručí, vetriac, či už od susedy zaváňajú rezne.

  Už zas stála pri plote. "Dúfam, že tam nestojí odrána a s tými placatými kusmi vyprážaných mŕtvol to myslela vážne a už bublú kdesi u nej na panvici?!" začínali sa rodiť obavy.

  - A to je čo? – privítala ju sklamane stará upotená žena utierajúc si ruky do spodku privysoko vytiahnutej zástere, vidiac čierno-biely chuchvalec ozaj neforemného, nadôvažok zle vyfarbeného šteňaťa. Fľakatý, len hore na veľkej hlave obrie biele koleso s malým čiernym fliačikom uprostred  strachom ši miešaním rás zvráskavéného  psieho čela. Takto sa nemohla príroda predsa vybúriť na svojom úbohom dieťati...

  - To je pán Vypínač. – predstavila Belle nového člena domácnosti a natrčila ho komisii na posúdenie. – Hneď, ako som ho zbadala, dostal meno...- poťukala na čierny fliačik a keby šteňa mohlo, poťuká si na svoje čielko labkou  tiež, aby jej dalo jasne najavo, že idiotskejšie meno si už ani vymyslieť nemohla.

  Tak jej to potvrdila aspoň suseda.

  Šťastná, že ho nemusí variť...

domiceli